2010 – 2019
Štvrté poschodie, posledné dvere

Štvrté poschodie, posledné dvere

Boh „odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú“, a tak musíme klopať ďalej. Tak to sestry, nevzdávajte. Hľadajte Boha celým svojím srdcom.

Moje drahé sestry, drahí priatelia, ako veľmi sme požehnaní tým, že sme sa znova zhromaždili na tejto celosvetovej konferencii pod vedením nášho drahého proroka a prezidenta Thomasa S. Monsona. Prezident, máme vás radi a podporujeme vás! Vieme, že vy máte radi sestry v Cirkvi.

Veľmi rád sa zúčastňujem na tomto úžasnom zasadaní generálnej konferencie, ktoré je venované sestrám v Cirkvi.

Sestry, keď vás vidím, nemôžem si pomôcť a myslím na ženy, ktoré mali v mojom živote významný vplyv: na moju starú mamu a mamu, ktoré boli prvé, ktoré prijali pozvanie prísť a pozrieť sa o čom Cirkev vlastne je.1 Potom je tu moja milovaná manželka Harriet, do ktorej som sa zamiloval na prvý pohľad. A Harrietina matka, ktorá vstúpila do Cirkvi nedlho po tom, čo pre rakovinu stratila svojho manžela. A napokon moja sestra, dcéra, moja vnučka a moje pravnučky – všetky majú na mňa zušľachtujúci vplyv. Skutočne do môjho života vnášajú slnko. Inšpirujú ma, aby som sa stal lepším mužom a vnímavejším Cirkevným vedúcim. Aký odlišný by bol môj život bez nich!

Ale to, ohľadom čoho cítim tu najväčšiu pokoru je, že oný vplyv sa znásobuje milióny krát po celej Cirkvi skrze schopnosti, talenty, inteligenciu a svedectvá žien viery, takých ako ste vy.

No niektoré sa možno necítite hodné takejto veľkej chvály. Možno si myslíte, že ste príliš bezvýznamné, aby ste mali zmysluplný vplyv na druhých. Možnože sa ani nepovažujete za „ženu viery“, pretože občas sa boríte s pochybnosťami či strachom.

Dnes by som chcel hovoriť ku každému, kto sa niekedy cítil podobne – a to možno z času na čas zahŕňa každého z nás. Rád by som hovoril o viere – čo to je, čo môže a čo nemôže urobiť a čo musíme robiť my, aby sme aktivovali vieru v našich životoch.

Čo je viera

Viera je silné uistenie o niečom, v čo veríme – uistenie tak silné, že nás posúva k tomu, aby sme robili veci, ktoré by sme inak nerobili. „Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejáme, a dôvodom toho, čo nevidíme.“2

Zatiaľ čo toto dáva veriacim ľuďom zmysel, pre ľudí bez vyznania je to dosť mätúce. Niektorí krútia hlavou a pýtajú sa: „Ako si môže niekto byť istý tým, čo nemôže vidieť?“ Pre nich je to dôkaz iracionálnosti náboženstva.

Zlyhávajú v porozumení toho, že existuje mnoho spôsobov ako vidieť a nie len očami, mnoho spôsobov ako cítiť a nie len rukami, viac spôsobov ako počuť a nie len našimi ušami.

Je to ako skúsenosť malého dievčaťa, ktoré sa vonku prechádzalo so svojou starou mamou. Štebotanie vtáčikov bolo úžasné pre malé dievčatko a upozorňovala starú mamu na každý zvuk.

„Počuješ to?“ pýtalo sa dievčatko znova a znova. Ale stará mama nepočula tak dobre a mala problém rozoznať ich spev.

Nakoniec si stará mama čupla a povedala: „Mrzí ma to, zlatko. Starká nepočuje tak dobre.“

Rozhorčené dievčatko vzalo tvár starej mamy do rúk, pozrelo sa jej priamo do očí a povedalo: „Starká, počúvaj lepšie!“

V tomto príbehu je ponaučenie ako pre veriaceho, tak aj pre človeka bez vierovyznania. Iba pretože nemôžeme niečo počuť, neznamená to, že nie je čo počuť. Dvaja ľudia môžu počúvať rovnaké posolstvo alebo čítať rovnaký verš z biblie a jeden môže cítiť svedectvo Ducha zatiaľ čo druhý nie.

Na druhej strane v našom úsilí pomôcť našim blízkym zažiť hlas Ducha a mnohé, večné a hlboké krásy evanjelia Ježiša Krista, hovoriť im „počúvať lepšie“ nemusí byť ten najužitočnejší spôsob.

Je tu možno ešte lepšia rada – pre každého kto chce prehĺbiť svoju vieru – a to počúvať rozmanito. Apoštol Pavol nás povzbudzuje aby sme vyhľadávali hlas, ktorý hovorí k nášmu duchu nie iba k našim ušiam. Učil: „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať.“3 Alebo by sme mohli premýšľať nad slovami Malého princa od Saint-Exupéryho, ktorý povedal: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“4

Moc a obmedzenia viery

„Niekedy nie je jednoduché rozvíjať vieru v duchovné veci, zatiaľ čo žijeme vo fyzickom svete. Ale stojí to za námahu, pretože moc viery v našich životoch môže byť hlboká. Písma nás učia, že skrze vieru boli stvorené svety, vody sa rozostúpili, mŕtvi boli vzkriesení, rieky a hory sa pohli zo svojho smerovania.5

Aj tak sa niektorí môžu pýtať: „Ak je viera taká mocná, prečo nemôžem obdržať odpoveď na úprimnú modlitbu? Nepotrebujem, aby sa rozostúpilo more, či aby sa pohla hora. Potrebujem len, aby bola moja choroba preč alebo aby si moji rodičia odpustili, či aby sa na prahu dverí zjavil môj večný spoločník v jednej ruke s kvetmi a v druhej so zásnubným prsteňom. Prečo nemôže moja viera dosiahnuť toto?“

Viera je mocná a často vyústi do zázrakov. No nezáležiac na tom ako veľa viery máme, sú dve veci, ktoré viera nemôže urobiť. Po prvé, nemôže ohroziť slobodu jednania iného človeka.

Jedna žena sa roky modlila za to, aby sa jej svojhlavá dcéra vrátila do stáda Kristovho a cítila sklamanie, že jej modlitby zdanlivo ostali bez odpovede. Bolo to obzvlášť bolestivé, keď počúvala príbehy márnotratných detí, ktoré činili pokánie zo svojich činov.

Problémom nebol nedostatok modlitieb či nedostatok viery. Ona len potrebovala porozumieť tomu, že nech je to pre nášho Otca v Nebi akokoľvek bolestivé, nikoho nedonúti, aby si vybral cestu spravodlivosti. Boh nedonútil Svoje vlastné deti, aby Ho nasledovali v predsmrteľnom svete. O čo menej nás bude nútiť teraz, keď sme na ceste smrteľným životom?

Boh nás pozve, bude presviedčať. Boh nás bude neúnavne vyhľadávať s láskou, inšpiráciou a povzbudením. Ale Boh nás nikdy nebude nútiť – to by ohrozilo Jeho veľký plán nášho večného rastu.

Druhou vecou, ktorú viera nemôže učiniť je vnútiť našu vôľu Bohu. Nemôžeme nútiť Boha, aby plnil naše túžby – bez ohľadu na to, ako veľmi si myslíme, že máme pravdu alebo aké úprimné sú naše modlitby. Zvážte skúsenosť Pavla, ktorý viackrát prosil Pána o úľavu od osobnej skúšky, ktorú nazýval „osteň v tele“. Ale nebola to Božia vôľa. Nakoniec si Pavol uvedomil, že jeho skúška bola požehnaním a poďakoval Bohu za to, že nezodpovedal jeho modlitby spôsobom, v ktorý dúfal.6

Dôvera a viera

Nie, zmyslom viery nie je zmeniť Božiu vôľu, ale umožniť nám, aby sme konali na základe vôle Božej. Viera je dôvera – dôvera v to, že Boh vidí to, čo my nemôžeme vidieť a že vie, čo my nie.7 Občas nie je dôvera v naše vlastné predstavy a vlastný úsudok postačujúca.

Naučil som sa to ako pilot, v dni, kedy som mal letieť cez hustú hmlu alebo oblaky a mohol som vidieť iba pár metrov pred seba. Musel som sa spoliehať na prístroje, ktoré mi hovorili, kde som a kam smerujem. Musel som počúvať hlas letovej kontroly. Musel som sa riadiť pokynmi niekoho, kto mal presnejšie informácie, než som mal ja. Niekoho, koho som nevidel, ale komu som sa naučil dôverovať. Niekomu, kto videl to, čo ja nie. Ak som sa chcel bezpečne dostať do môjho cieľa, musel som mu dôverovať a podľa toho konať.

Viera znamená že dôverujeme nielen Božej múdrosti ale tiež dôverujeme Jeho láske. Znamená to dôverovať tomu, že Boh nás dokonale miluje, že všetko, čo robí – každé požehnanie, ktoré nám dá a každé požehnanie, ktoré pred nami načas zadrží – je pre naše večné šťastie.8

S takouto vierou, napriek tomu, že možno nerozumieme, prečo sa konkrétne veci dejú alebo prečo sú niektoré modlitby nezodpovedané, môžeme vedieť, že nakoniec to všetko bude dávať zmysel. „Milujúcim Boha, [budú] všetky veci [slúžiť] na dobro.“9

Všetko bude v poriadku. Všetko bude dobré.

Môžeme si byť istí, že odpovede prídu a môžeme dôverovať tomu, že nielenže budeme spokojní s odpoveďami, ale budeme tiež ohromení milosťou, milosrdenstvom, veľkorysosťou a láskou, ktorú náš Nebeský Otec má pre nás, Svoje deti.

Neprestávajte klopať

Do tej doby kráčame s akoukoľvek vierou, ktorú máme10, vždy vyhľadávajúc prehĺbenie svojej viery. Občas to nie je ľahká úloha. Tí, ktorí sú netrpezliví, neangažovaní alebo ľahostajní môžu považovať vieru za prchavú. Takí, ktorí sú veľmi rýchlo odradení alebo nesústredení to len ťažko môžu zakúsiť. Viera prichádza k pokorným, usilovným a trpezlivým.

Prichádza k tým, ktorí zaplatia cenu vernosti.

Túto pravdu ukazuje skúsenosť dvoch mladých misionárov slúžiacich v Európe na území, kde bolo len málo krstov. Myslím, že by pre nich bolo pochopiteľné, aby si mysleli, že to, čo urobili, nebude mať veľký vplyv.

Ale títo dvaja misionári mali vieru a boli oddaní. Ich postojom bolo, že ak nikto nepočúval ich posolstvo, nebolo to preto, že nevyvinuli to najlepšie úsilie.

Jedného dňa mali pocit, že majú osloviť obyvateľov jedného veľmi dobre udržiavaného štvorposchodového obytného domu. Začali na prvom poschodí a klopali na každé dvere, prezentujúc ich spásne posolstvo o Ježišovi Kristovi a znovuzriadení Jeho Cirkvi.

Nikto na prvom poschodí ich nepočúval.

Ako ľahko mohli povedať: „Skúsili sme. Tu skončíme. Poďme a skúsme iný dom.“

Ale títo dvaja misionári mali vieru a boli ochotní pracovať, a tak klopali na každé dvere na druhom poschodí.

A znova ich nikto nepočúval.

Na treťom poschodí to isté. A rovnako aj na štvrtom – dokiaľ nezaklopali na posledné dvere na štvrtom poschodí.

Keď sa dvere otvorili, usmialo sa na nich mladé dievča a požiadalo ich, aby počkali kým sa neporozpráva so svojou mamou.

Jej mama, vtedy len 36 ročná, nedávno stratila svojho manžela a nemala náladu hovoriť s mormonskými misionármi. A tak povedala svojej dcére, aby ich poslala preč.

Ale dcéra ju prosila. Títo mladí muži sú takí milí, povedala. A bude to trvať iba pár minút.

Matka teda zdráhavo súhlasila. Misionári jej odovzdali posolstvo a dali matke knihu na čítanie – Knihu Mormonovu.

Keď odišli, matka sa rozhodla, že si prečíta aspoň niekoľko strán.

O pár dní dočítala celú knihu.

Onedlho potom táto úžasná rodina v ktorej bol len jeden rodič, vstúpila do vôd krstu.

Keď tato malá rodina prišla do svojej miestnej pobočky vo Frankfurte v Nemecku, všimol si mladý diakon krásu jednej z dcér a pomyslel si: „Títo misionári odvádzajú dobrú prácu!“

Meno toho mladého diakona bolo Dieter Uchtdorf. A prekrásna mladá žena – tá, čo prosila svoju mamu, aby si vypočula misionárov – mala nádherné meno Harriet. Keď ma sprevádza na cestách, všetci, ktorí sa s ňou stretávajú, ju majú radi. Požehnáva životy mnohých ľudí skrze svoju lásku k evanjeliu a svoju žiariacu osobnosť. Skutočne je slnkom môjho života.

Ako často som pozdvihol svoje srdce vo vďačnosti za týchto dvoch mladých misionárov, ktorí neskončili na prvom poschodí! Ako často bolo moje srdce naplnené vďakou za ich vieru a prácu. Ako často vzdávam vďaku za to, že išli ďalej – dokonca na štvrté poschodie, k posledným dverám.

Bude vám otvorené

V našom hľadaní trvalej viery, v našej snahe spojiť sa Bohom a Jeho zámermi, majme na pamäti Pánov sľub: „Klopte a bude vám otvorené.“11

Vzdáme sa potom čo zaklopeme na jedny či dvoje dvere? Po jednom poschodí či dvoch?

Alebo budeme pokračovať, dokiaľ nedosiahneme štvrté poschodie, posledné dvere?

Boh „odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú“12, ale odmena zvyčajne nie je za prvými dverami. A tak musíme klopať ďalej. Tak to sestry, nevzdávajte. Hľadajte Boha celým svojím srdcom. Uplatňujte vieru. Kráčajte v spravodlivosti.

Sľubujem vám, že ak toto budete činiť – dokonca po štvrté poschodie, posledné dvere – obdržíte odpovede, ktoré hľadáte. Nájdete vieru. A jedného dňa budete naplnení svetlom, ktoré bude rásť a bude jasnejšie a jasnejšie, dokiaľ nenastane dokonalý deň.13

Moje milované sestry v Kristovi, Boh je skutočný.

On žije.

Miluje vás.

Pozná vás.

Rozumie vám.

Pozná tiché prosby vášho srdca.

Neopustil vás.

Nezabudne na vás.

Mojím svedectvom a apoštolským požehnaním pre každú z vás je, aby ste vo svojom srdci a vo svojej mysli pocítili túto vznešenú pravdu samé pre seba. Žite vo viere, drahé priateľky, drahé sestry, a „nech Hospodin, Boh [našich] otcov, vás rozmnoží na tisíckrát toľko, ako vás je, a nech vás požehná, ako vám zasľúbil!“14

Zanechávam vám svoju vieru, svoje uistenie a svoje zaručené a neochvejné svedectvo o tom, že toto je dielo Božie. V posvätnom mene nášho milovaného Spasiteľa, v mene Ježiša Krista, amen.