Vyslanci pre Cirkev
Žiadame vás ako domácich učiteľov, aby ste boli Božími vyslancami pre Jeho deti, aby ste milovali, starali sa a modlili sa za ľudí, ku ktorým ste pridelení.
Nedávno jedna slobodná sestra, ktorej budem hovoriť Molly, prišla domov z práce a zistila, že celú pivnicu má do výšky 5 centimetrov zaplavenú vodou. Hneď si uvedomila, že jej susedia, s ktorými mala spoločné odpadové rúry, museli pravdepodobne spotrebovať nadmerné množstvo vody pri praní a kúpaní, pretože sa jej dovnútra dostala odpadová voda.
Potom čo Molly zavolala svojej kamarátke, aby jej prišla pomôcť, sa obe pustili do vylievania a utierania vody. Práve v ten moment sa ozval pri dverách zvonček. Jej priateľka zvolala: „To sú tvoji domáci učitelia!“
Molly sa zasmiala. „Je síce posledný deň v mesiaci,“ povedala, „ale uisťujem ťa, že to NIE SÚ moji domáci učitelia.“
Bosá, v mokrých nohaviciach, s vlasmi stiahnutými šatkou a s veľmi módnymi latexovými rukavicami sa Molly vybrala k dverám. Jej neobvyklý vzhľad sa úplne vyrovnal jej vyjavenému pohľadu. BOLI to jej domáci učitelia!
„Ako keby ste ma udreli gumovým zvonom!“ povedala mi neskôr. „Bol to zázrak, ktorý sa stáva pri domácom učení – taký ten zázrak o ktorom hovoria bratia v príhovoroch na generálnej konferencii!“ Pokračovala ďalej: „Ale práve keď som sa rozhodovala, či im dám bozk alebo mop do ruky, povedali: ‚Ospravedlňujeme sa Molly. Vidíme, že máš veľa práce. Nechceme vyrušovať, takže prídeme inokedy.‘ A boli preč.“
„Kto to bol?“ zavolala priateľka z pivnice.
„Chcela som povedať: ‚Určite nie traja Nefiti‘,“ pripustila Molly, „ale ovládla som sa a povedala som pokojným hlasom: ‚Boli to moji domáci učitelia, ale mali dojem, že nie je vhodná chvíľa na to, aby sa so mnou podelili o svoje posolstvo.‘“1
Bratia, kiež sa stručne zamyslíme nad kňazskou povinnosťou, ktorá je opisovaná ako „prvý zdroj cirkevnej pomoci“ pre jednotlivcov a rodiny v Cirkvi.2 Celé lesy padli za obeť na výrobu papiera pre organizovanie a preorganizovávanie domáceho učenia. Boli prednesené tisíce motivačných príhovorov v snahe k tomuto úsiliu povzbudiť. A žiadna freudovská agentúra nikde na svete určite nedokázala vyvolať toľko pocitov viny ako táto téma. A napriek tomu máme naďalej problémy sa aspoň trochu priblížiť prijateľnej úrovni vykonávania tejto činnosti týkajúcej sa Pánovho prikázania, že máme skrze kňazské domáce učenie vždy bdieť nad cirkvou.3
Súčasťou výzvy, ktorej čelíme, je meniaca sa demografia Cirkvi. Vieme, že s našim členstvom rozosiatym vo viac ako 30 000 zboroch a pobočkách a žijú v 188 krajinách a teritóriách, a preto je omnoho zložitejšie navštevovať domovy našich bratov a sestier, než tomu bolo v prvých dňoch Cirkvi, kedy sused učil suseda pri takzvanom „pouličnom učení“.
Okrem toho je v mnohých jednotkách Cirkvi obmedzený počet dostupných držiteľov kňazstva, ktorí by mohli domáce učenie vykonávať a kvôli tomu majú tí, ktorí slúžiť môžu na starosti 18 či 20 rodín alebo viac. Môže tu byť aj problém v dojazdovej vzdialenosti, vo vysokej cene a nízkej dostupnosti dopravy a v dĺžke pracovného dňa a pracovného týždňa. Pridajte k tomu kultúrne tabu ohľadom neohlásených domácich návštev a bezpečnostných rizík, ktoré existujú v mnohých oblastiach sveta – a začíname chápať zložitosť tohto problému.
Bratia, v tom ideálnom svete a v oných podmienkach, kde sa toto dá dosiahnuť, je každomesačná návšteva domova naďalej ideálom, o ktorý by sa Cirkev mala snažiť. Ale s vedomím toho, že na mnohých miestach na svete takýto ideálny stav nie je možné dosiahnuť, a s vedomím, že spôsobujeme, že títo bratia majú pocit, že sú neúspešní, keď ich žiadame o to, čo sa reálne vykonať nedá, napísalo v decembri roku 2001 Prvé predsedníctvo vedúcim kňazstva v Cirkvi list obsahujúci tieto inšpirované a užitočné rady: „Existujú určité oblasti v Cirkvi,“ napísali, „kde … môže byť nemožné navštíviť každý domov každý mesiac kvôli nestatočnému počtu aktívnych držiteľov kňazstva alebo kvôli rôznym iným miestnym problémom.“ O niektorých som sa zmienil. Pokračovali: „V takých podmienkach sa majú vedúci snažiť čo najlepšie využívať zdroje, ktoré majú k dispozícií, aby bdeli nad každým členom a posilňovali ho.“4
Bratia, ak by som sa vo svojom zbore či pobočke boril s takýmito zložitými podmienkami, potom by som so svojím spoločníkom z Áronovho kňazstva uplatňoval rady Prvého predsedníctva, (ktoré sú teraz zásadou v príručke) takto: Po prvé, nech už by to trvalo akokoľvek veľa mesiacov, snažili by sme sa naplniť oné nariadenie z písiem navštevovať dom každého člena5 a vytvorili by sme si plán do kalendára, ako tieto domácnosti, podľa toho, ako by to bolo možné a praktické, navštíviť. Takto zakomponované do rozvrhu, pokiaľ ide o dostupný čas a početnosť kontaktov, by sme najvyššiu prioritu dali tým, ktorí nás potrebujú najviac – záujemcom, ktorých učia misionári, novo pokrsteným, novo obráteným, chorým, osamelým, neaktívnym, rodinám s jedným rodičom a s deťmi, ktoré doposiaľ bývajú doma, a tak ďalej.
Zatiaľ čo by sme uskutočňovali svoj plán navštíviť všetky tieto domácnosti, čo by možno zabralo niekoľko mesiacov, využili by sme aj ďalšie formy kontaktu s jednotlivcami a s rodinami na našom zozname, skrze akýkoľvek prostriedok, ktorý Pán poskytol. Určite by sme svoje rodiny vyhľadávali na zhromaždení, a ako hovoria písma „jeden s druhým [by sme] hovorili o blahu duší svojich“.6 Okrem toho by sme im zavolali, poslali email, smsku alebo aj napísali pozdrav pomocou jednej z mnohých foriem sociálnych sietí, ktoré máme k dispozícii. Aby sme sa zamerali na konkrétne potreby, mohli by sme im poslať citát z písiem alebo vetu z príhovoru na generálnej konferencii alebo mormonské posolstvo vybrané z hojnosti materiálov na stránkach LDS.org. Slovami Prvého predsedníctva, snažili by sme sa v daných podmienkach čo najlepšie využívať zdroje, ktoré máme k dispozícii.
Bratia, vyzývam vás dnes, aby ste pozdvihli svoju víziu domáceho učenia. Prosím, lepším spôsobom hľaďte na seba ako na vyslancov Pána pre Jeho deti. To znamená opustiť tradíciu frenetickej a Mojžišovmu zákonu podobnej snahy stihnúť návštevy do konca mesiaca, pričom rodine v rýchlosti zanecháte písomné posolstvo z cirkevného časopisu, ktoré rodina aj tak už čítala. Skôr dúfame, že založíte éru úprimného a z evanjelia vychádzajúceho záujmu o členov, že nad sebou budete navzájom bdieť a budete sa navzájom o seba starať a že budete riešiť duchovné aj časné potreby akýmkoľvek spôsobom, ktorý pomôže.
Teraz, pokiaľ ide o to, čo sa „počíta“ ako domáce učenie, „počíta“ sa každá dobrá vec, ktorú urobíte, takže nahláste všetko! Áno, správa, na ktorej záleží najviac, sa týka toho, ako ste požehnali tým, ktorí sú vám zverení, a ako ste sa o nich starali, čo prakticky vôbec nesúvisí s konkrétnym dátumom v kalendári či konkrétnym miestom. Záleží na tom, že máte radi svojich ľudí a že napĺňate prikázanie, vždy bdieť nad Cirkvou.7
Minulý rok 30. mája môj priateľ Troy Russell pomaly vychádzal pickapom z garáže, aby zaviezol nejaký tovar, ktorý chcel darovať do miestneho Deseret Industries. Ucítil, ako zadná pneumatika prešla cez nejakú nerovnosť. Mysliac si, že niečo z pickapu vypadlo, vystúpil a zistil, že jeho drahocenný deväťročný syn Austen leží tvárou dole na chodníku. Náreky, kňazské požehnania, záchranári ani zamestnanci nemocnice v tomto prípade nepomohli. Austen zomrel.
Troy nemohol spať, nemohol nájsť pokoj a nemohli ho utíšiť. Povedal, že je nad jeho sily to znášať a že jednoducho nemôže žiť ďalej. Ale do tohto trýznivého obdobia vstúpili tri vykupujúce sily.
Po prvé to bola láska a utešujúci duch nášho Otca v nebi, prítomnosť sprostredkovaná Duchom Svätým, ktorá Troya utešila a láskyplne ho učila a našepkávala mu, že Boh vie všetko o tom, aké to je stratiť nádherného a dokonalého Syna. Po druhé to bola jeho manželka Deera, ktorá držala Troya v náručí, milovala ho a pripomínala mu, že aj ona stratila syna a že je rozhodnutá nestratiť aj manžela. Tretím vplyvom v tomto príbehu je John Manning, mimoriadny domáci učiteľ.
Skutočne neviem, podľa akého plánu John a jeho mladší spoločník navštevovali Russellovcov, ani aké posolstvo im pri návštevách odovzdávali, ani o tom ako podávali správu. Čo ale viem je to, že tento rok na jar sa brat Manning zohol a zdvihol Troya Russela z onej tragickej udalosti na chodníku tak, akoby zdvihol samotného malého Austena. John sa ako správny domáci učiteľ alebo strážca či brat v evanjeliu jednoducho chopil kňazskej starostlivosti o Troya Russella. Začal tým, že mu povedal: „Troy, Austen chce, aby si sa postavil na nohy – a tiež na basketbalové ihrisko – takže tu budem každé ráno o 5:15. Buď pripravený, pretože nechcem, aby som musel chodiť dovnútra a budil ťa – a určite viem, že to nechce ani Deedra.“
„Nechcel som ísť,“ rozprával mi neskôr Troy, „pretože ráno som so sebou vždy brával Austena a vedel som, že tie spomienky budú až príliš bolestivé. Ale John na tom trval, a tak som išiel. Od toho prvého dňa sme sa rozprávali – alebo to skôr ja som hovoril a John počúval. Hovoril som celú cestou do cirkevnej budovy a potom celú cestu domov. Niekedy som hovoril, keď sme zaparkovali pred domom a dívali sa, ako nad Las Vegas vychádza slnko. Najskôr to bolo ťažké, ale časom som si uvedomil, že svoju silu som našiel v podobe jedného veľmi pomalého 188 centimetrového hráča basketbalu, ktorý má úplne žalostnú streľbu z výskoku, ale ktorý ma mal rád a počúval ma, dokiaľ nad mojím životom znova nevyšlo slnko.“8
Moji bratia v svätom kňazstve, keď hovoríme o domácom učení alebo o bdení nad druhými alebo osobnej kňazskej službe – nech to už nazvete akokoľvek – hovoríme práve o tomto. Žiadame vás, ako domácich učiteľov, aby ste boli Božími vyslancami pre Jeho deti, aby ste milovali, starali sa a modlili sa za ľudí, ku ktorým ste pridelení tak, ako vás aj my máme radi, staráme sa o vás a modlíme sa za vás. Kiež bdiete na stádom Božím a venujete mu pozornosť tak, ako to zodpovedá vaším okolnostiam, o to sa modlím v mene dobrého Pastiera nás všetkých, ktorého som svedkom, dokonca Pána Ježiša Krista, amen.