2010 – 2019
Náuka Kristova

Náuka Kristova

Náuka Kristova nám umožňuje mať prístup k duchovnej moci, ktorá nás pozdvihne zo súčasného duchovného stavu do stavu, v ktorom sa môžeme stať dokonalými.

Ježišova návšteva u Nefitov po Jeho vzkriesení bola pozorne zorganizovaná, aby nás naučila to najdôležitejšie. Začala svedectvom Otca, že Ježiš je Jeho „Milovaný Syn, v ktorom sa [Mu] veľmi zaľúbilo“1. Potom zostúpil sám Ježiš, svedčil o Svoje zmiernej obeti2 a vyzval ľud, aby „vedeli s istotou“, že On je Kristus tým, že predstúpia a pocítia rany v Jeho boku a stopy klincov v Jeho rukách a nohách.3 Tieto svedectvá bez pochybností potvrdili, že Ježiš dokonal uzmierenie a že Otec naplnil Svoju zmluvu, že poskytne Spasiteľa. Ježiš potom Nefitov učil, ako získať všetky požehnania Otcovho plánu šťastia, ktoré sú dostupné vďaka Spasiteľovmu uzmiereniu tým, že ich učil náuku Kristovu.4

Moje dnešné posolstvo sa sústredí na náuku Kristovu. Písma definujú náuku Kristovu ako používanie viery v Ježiša Krista a v Jeho uzmierenie, činenie pokánia, krst, prijatie daru Ducha Svätého a vytrvanie do konca.5

Náuka Kristova nám umožňuje získať požehnanie Kristovho uzmierenia

Kristovo uzmierenie vytvára podmienky, vďaka ktorým sa môžeme spoliehať na „zásluhy a milosrdenstvo, a milosť Svätého Mesiáša“6, byť „v [Kristovi] zdokonalení“7, obdržať každú dobrú vec8 a získať večný život9.

Náuka Kristova je na druhej strane prostriedkom – jediným prostriedkom – na získanie všetkých požehnaní, ktoré sú pre nás vďaka Ježišovmu uzmiereniu dostupné. Náuka Kristova nám umožňuje mať prístup k duchovnej moci, ktorá nás pozdvihne zo súčasného duchovného stavu do stavu, v ktorom sa môžeme stať dokonalými.10 Starší D. Todd Christofferson o tomto procese učil: „Znova sa narodiť, na rozdiel od nášho telesného zrodu, je viac proces než udalosť. A očarujúcim v tomto procese je hlavný zmysel smrteľnosti.“11

Pozrite sa na jednotlivé prvky náuky Kristovej.

Po prvé, viera v Ježiša Krista a Jeho uzmierenie. Proroci učia, že viera začína počutím slova Kristovho.12 Slová Kristove svedčia o Jeho zmiernej obeti a hovoria nám ako môžeme získať odpustenie, požehnania a povýšenie.13

Po počutí slov Kristových používame vieru tak, že sa rozhodujeme riadiť sa Spasiteľovým učením a príkladom.14 Nefi učil, že sa musíme spoliehať „úplne … na zásluhy [Krista], ktorý má moc spasiť“15. Pretože Ježiš bol v predsmrteľnej existencii Bohom16, viedol život bez hriechu17 a počas uzmierenia uspokojil pre vás aj pre mňa všetky požiadavky spravodlivosti18, má moc a kľúče uskutočniť vzkriesenie všetkých ľudí19 a umožniť, aby milosť, pod podmienkou pokánia, premohla spravodlivosť20. Keď pochopíme, že skrze Kristove zásluhy môžeme získať milosť, dokážeme „mať vieru k pokániu“21. Spoliehať sa úplne na Kristove zásluhy potom znamená dôverovať, že urobil všetko nevyhnutné pre našu spásu, a potom konať podľa našej viery.22

Vďaka viere sa tiež prestávame toľko zaoberať tým, čo si o nás myslia druhí a začíname sa oveľa viac starať o to, čo si o nás myslí Boh.

Po druhé, pokánie. Samuel Lámánita učil: „A ak uveríte v meno [Kristovo], budete činiť pokánie zo všetkých hriechov svojich.“23 Pokánie je vzácny dar od nášho Nebeského Otca a je umožnený vďaka obeti Jednorodeného Syna. Je to proces, ktorý nám Otec dal a ktorým meníme, čiže obraciame, svoje myšlienky, skutky a samotnú svoju bytosť, aby sme sa stávali viac a viac takými, ako je Spasiteľ.24 Neplatí to len pre veľké hriechy, ale je to každodenný proces sebahodnotenia a zdokonaľovania,25 ktoré nám pomáhajú prekonať naše hriechy, nedokonalosti, slabosti a nedostatky.26 Pokáním sa stávame „pravými nasledovníkmi“ Krista, čo nás napĺňa láskou27 a zaháňa bázeň28. Pokánie nie je záložný plán pre prípad, že by náš plán žiť dokonalo nevyšiel.29 Neustále pokánie je jedinou cestou, ktorá nám môže priniesť trvalú radosť a umožniť nám znova žiť s Nebeským Otcom.

Pokáním sa stávame poslušnými a poddajnými Božej vôli. To samé však nestačí. Uznanie Božie dobrotivosti a našej ničoty30, spolu s čo najväčším úsilím správať sa v súlade s Božou vôľou31, nám prináša do života milosť32. Milosť je božská pomoc alebo sila udeľovaná skrze milosrdenstvo a lásku Ježiša Krista ku konaniu dobrých skutkov, ktoré by sme inak, pokiaľ by sme boli odkázaní len na vlastnú silu, nedokázali nikdy vykonať.33 Pretože v pokání ide o snahu stať sa takými, ako je Spasiteľ, čo sami nedokážeme, potrebujeme pre urobenie nevyhnutných zmien v živote naliehavo Spasiteľovu milosť.

Pri pokání nahrádzame staré, nespravodlivé správanie, slabosti, nedokonalosti a strach novým správaním a presvedčením, ktoré nás približujú k Spasiteľovi a pomáhajú nám stať sa takými, ako je On.

Po tretie, krst a sviatosť. Prorok Mormon učil, že „prvotinami pokánia je krst“34. Aby bolo pokánie úplné, musí byť spojené s obradom krstu vykonaným niekým, kto je držiteľom Božej kňazskej právomoci. Zmluvy, ktoré členovia Cirkvi uzatvárajú pri krste a pri iných príležitostiach, obnovujeme prijímaním sviatosti.35

Pri obrade krstu a sviatosti sa zaväzujeme, že budeme dodržiavať Otcove a Synove prikázania, vždy pamätať na Krista a že budeme ochotní vziať na seba Kristovo meno (alebo Jeho dielo a vlastnosti36).37 Spasiteľ sa na druhej strane zaväzuje, že nám odpustí alebo prepáči hriechy38 a bude na nás hojnejšie vylievať svojho Ducha39. Kristus tiež sľubuje, že nás pripraví na večný život tým, že nám pomôže stať sa takými, ako je On.40

Douglas D. Holmes, prvý radca v Generálnom predsedníctve Mladých mužov, napísal: „Obrady krstu a sviatosti symbolizujú ako konečný výsledok, tak proces znovuzrodenia. Pri krste pochovávame starého človeka a vchádzame do nového života.41 Pri sviatosti sa učíme, že táto zmena je postupný proces, [kedy] sa pomaly, týždeň po týždni, meníme vďaka pokániu a zmluvám a skrze rastúce obdarovanie Ducha [sa stávame takými, ako je Spasiteľ].“42

Obrady a zmluvy sú v náuke Kristovej nevyhnutné. Vďaka spôsobilému prijatiu obradov kňazstva a dodržiavania s nimi spojených zmlúv sa v našom živote prejavuje moc božskosti.43 Starší D. Todd Christofferson vysvetlil, že „táto ‚moc božskosti‘ prichádza do vnútra človeka a skrze vplyv Ducha Svätého“44.

Po štvrté, dar Ducha Svätého. Po krste je nám pri obrade konfirmácie udelený dar Ducha Svätého.45 Pokiaľ tento dar prijmeme, umožňuje nám mať neustále spoločenstvo Boha46 a trvalý prístup k milosti, ktorá s Jeho vplyvom prirodzene prichádza.

Duch Svätý nám ako náš stály spoločník dáva ďalšiu moc alebo silu dodržiavať naše zmluvy.47 Tiež nás posväcuje48, čo znamená stať sa „oslobodený od hriechu, čistý a svätý skrze uzmierenie Ježiša Krista“49. Proces posväcovania nás nielen očisťuje, ale aj obdarúva potrebnými duchovnými darmi alebo Spasiteľovými božskými vlastnosťami50 a mení samotnú našu povahu51, „takže už nemáme viac sklon činiť zlo, ale činiť dobro neustále“52. Vždy, keď vďaka viere, pokániu, obradom, kresťanskej službe a ďalšiemu spravodlivému úsiliu získame do života Ducha Svätého, meníme sa, až sa krok za krokom, pozvoľne stávame takými, ako je Kristus.53

Po piate, vytrvanie do konca. Prorok Nefi učil, že potom, čo prijmeme dar Ducha Svätého, musíme „[vytrvať] … do konca v nasledovaní príkladu Syna živého Boha“54. Starší Dale G. Renlund popísal proces vytrvania do konca takto: „Môžeme byť opakovane a stále viac a viac zdokonalení … uplatňovaním viery v Krista, pokáním, prijímaním sviatosti, aby sme si obnovili zmluvy a požehnania krstu a obdržali Ducha Svätého ako neustáleho spoločníka. Keď tak činíme, stávame sa čoraz viac podobnými Kristovi a sme schopní vytrvať až do konca so všetkým tým, čo to prináša.“55

Inými slovami, prijatie Ducha Svätého a toho, ako sa týmto prijatím meníme, ďalej posilňuje našu vieru. Silnejšia viera vedie k ďalšiemu pokániu. Keď potom symbolicky obetujeme svoje srdce a hriechy na oltári sviatosti, obdržíme Ducha Svätého ešte vo väčšej miere. Prijímanie Ducha Svätého ešte vo väčšej miere nás posunie ďalej po ceste znovuzrodenia. Tak ako pokračujeme v tomto procese a získavame všetky spásne obrady a zmluvy evanjelia, získavame „milosť za milosť“, až obdržíme plnosť.56

Náuku Kristovu je potrebné v živote uplatňovať

Bratia a sestry, keď v živote uplatňujeme náuku Kristovu, sme požehnaní časne aj duchovne, dokonca aj v skúškach. Nakoniec sa dokážeme „[chopiť] každej dobrej veci“57. Svedčím, že tento proces v mojom živote prebehol a ďalej prebieha, krok za krokom, pozvoľne.

Čo je ale dôležitejšie, náuku Kristovu je potrebné uplatňovať v živote preto, že predstavuje jedinú cestu späť k Nebeskému Otcovi. Je to jediný spôsob, ako prijať Spasiteľa a stať sa Jeho synmi a dcérami.58 V skutočnosti jediným spôsobom, ako byť spasení od hriechu a duchovne sa rozvíjať, je uplatňovať v živote náuku Kristovu.59 Apoštol Ján tiež učil, že „každý, kto … neostáva v Kristovom učení, nemá Boha“60. A Ježiš sám učil nefitských Dvanástich, že ak nepoužívame vieru v Krista, nečiníme pokánie, nie sme pokrstení a nevytrváme do konca, budeme porazení a uvrhnutí do ohňa, odkiaľ sa už nemôžeme vrátiť.61

Ako teda môžeme v živote uplatňovať náuku Kristovu vo väčšej miere? Napríklad vedomou snahou pripraviť sa každý týždeň na sviatosť tak, že venujeme čas tomu, aby sme s modlitbou zvážili v čom sa najviac potrebujeme zlepšiť. Potom môžeme priniesť na oltár sviatosti ako obeť aspoň jednu vec, ktorá nám bráni byť ako Ježiš Kristus a prosiť s vierou o pomoc, požiadať o nevyhnutné duchovné dary a zaviazať sa, že sa v budúcom týždni zlepšíme.62 Vďaka tomu nám vstúpi do života vo väčšej miere Duch Svätý a dostaneme ďalšiu silu prekonávať svoje nedokonalosti.

Svedčím o tom, že Ježiš Kristus je Spasiteľ sveta a že iba Jeho menom môžeme byť spasení.63 Všetko, čo je dobré, je dostupné iba skrze Neho.64 Aby sme sa však skutočne „chopili každej dobrej veci“65, vrátane večného života, musíme v živote ustavične uplatňovať náuku Kristovu. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.