Pokánie – radostné rozhodnutie
Pokánie je nielen možné, ale vďaka nášmu Spasiteľovi tiež radostné.
Drahí bratia a sestry, keď som mal 12 rokov, bývala naša rodina v Göteborgu, pobrežnom meste v južnom Švédsku. Rád by som dodal, že z toho istého mesta pochádzal náš drahý priateľ, starší Per Malm1, ktorý toto leto zomrel. Chýba nám. Sme vďační za jeho ušľachtilú a vznešenú službu a za príklad jeho úplne úžasnej rodiny. A s vierou sa modlíme, aby im Boh požehnal Svojimi najbohatšími požehnaniami.
Pred päťdesiatimi rokmi sme navštevovali zhromaždenia vo veľkom prestavanom dome. Raz v nedeľu ma kamarát Steffan2, jediný ďalší diakon v pobočke, privítal na zhromaždení celý nadšený. Išli sme do prípravných priestorov pri kaplnke a Steffan vytiahol z vrecka veľkú petardu a zápalky. V návale mladíckeho siláctva som petardu vzal a zapálil som dlhú zápalnú šnúru. Mal som v úmysle šnúru uhasiť, než petarda vybuchne. Keď som si však pritom popálil prsty, petardu som pustil. So Steffanom sme s hrôzou sledovali ako šnúra horí.
Petarda vybuchla a prípravné priestory aj kaplnku zaplavil dym a zápach síry. Rýchlo sme pozbierali rozptýlené zvyšky petardy a v snahe zbaviť sa zápachu sme otvorili okná, naivne dúfajúc, že si nikto ničoho nevšimne. Našťastie sa nikto nezranil a nebola spôsobená žiadna škoda.
Členovia prichádzajúci na zhromaždenie si ale silný zápach všimli. Nebolo možné si ho nevšimnúť. Zápach narúšal posvätnú povahu zhromaždenia. A pretože sme mali len veľmi málo držiteľov Áronovho kňazstva, sviatosť som – možnože len vďaka dočasnému vytesneniu udalosti – rozniesol, ale necítil som sa hodný toho, aby som ju prijal. Keď mi ponúkli podnos so sviatosťou, nevzal som si ani chlieb ani vodu. Cítil som sa hrozne. Hanbil som sa a vedel som, že to, čo som urobil, urazilo Boha.
Po zhromaždení ma prezident pobočky Frank Lindberg, vážený postarší muž s šedivými vlasmi požiadal, aby som išiel do jeho kancelárie. Keď som si sadol, láskavo na mňa pozrel a povedal, že si všimol, že som neprijal sviatosť. Opýtal sa ma prečo. Myslím si, že vedel prečo. Bol som presvedčený, že všetci vedeli, čo som urobil. Keď som mu o tom povedal, opýtal sa ma, ako sa cítim. So slzami v očiach som mu zajakavo povedal, že je mi to ľúto a že viem, že som sklamal Boha.
Prezident Lindberg otvoril opotrebovaný výtlačok Náuky a zmlúv a požiadal ma, aby som prečítal niekoľko podčiarknutých veršov. Nahlas som tieto verše prečítal:
Hľa, ten, kto činil pokánie zo svojich hriechov, tomu je odpustené a ja, Pán, už na ne nepamätám.
Podľa toho môžeme poznať, či činí človek pokánie zo svojich hriechov, ak ich vyzná a zanechá.3
Nikdy nezabudnem na súcitný úsmev prezidenta Lindberga, keď som sa na neho potom, čo som dočítal, pozrel. Pohnutým hlasom mi povedal, že má pocit, že môžem znova začať prijímať sviatosť. Keď som z kancelárie odchádzal, cítil som neopísateľnú radosť.
Takáto radosť je jedným z prirodzených výsledkov pokánia. Slová činiť pokánie znamenajú „následne pochopiť“ a naznačujú „zmenu“.4 Švédsky sa to povie omvänd, a znamená to jednoducho „obrátiť sa“.5 Kresťanský spisovateľ C. S. Lewis písal o potrebe zmeny a o tom, ako ju môžeme dosiahnuť. Uviedol, že pokánie zahŕňa „navrátenie sa na správnu cestu. Chybný súčet môžeme opraviť,“ povedal, „ale len tak, že sa vrátime späť, pokiaľ nenájdeme chybu, a potom sa znova vydáme z toho bodu, nikdy sa nedá len jednoducho ísť ďalej.“6 Zmena správania sa a návrat na „správnu cestu“ sú súčasťou pokánia, avšak iba súčasťou. Skutočné pokánie zahŕňa tiež obrátenie srdca a vôle k Bohu a zrieknutie sa hriechu.7 Ako je to vysvetlené v Ezechielovi, činiť pokánie znamená odvrátiť sa od hriechu, konať právo a spravodlivosť, vrátiť zálohu a žiť podľa ustanovenia života a nepáchať neprávosti.8
Ale ani to nie je úplný výpočet. Nie je v ňom správne označená moc, ktorá vôbec pokánie umožňuje, zmierna obeť nášho Spasiteľa. Skutočné pokánie musí zahŕňať vieru v Pána Ježiša; vieru, že On nás môže zmeniť; vieru, že nám môže odpustiť; a vieru, že nám môže pomôcť vyvarovať sa ďalších chýb. Takáto viera činí Jeho uzmierenie v našom živote účinným. Keď „potom pochopíme“ a so Spasiteľovou pomocou „sa obrátime“, môžeme pocítiť nádej v Jeho zasľúbenie a radosť z odpustenia. Bez Vykupiteľa sa prirodzená nádej a radosť vytratí a pokánie sa stáva len úbohou zmenou správania sa. Pokiaľ však uplatníme vieru v Neho, budeme obrátení k Jeho schopnosti a ochote odpúšťať hriech.
Prezident Boyd K. Packer na svojej poslednej generálnej konferencii v apríli 2015 potvrdil nádejné zasľúbenia pokánia. Uzdravujúcu moc Spasiteľovho uzmierenia opísal slovami, ktoré sa považujú za esenciu múdrosti získanej za päťdesiat rokov apoštolskej služby. Prezident Packer povedal: „Uzmierenie nezanecháva žiadne šrámy, žiadne stopy. Čo je napravené je napravené. … Jednoducho uzdravuje; a to, čo uzdravuje, zostáva uzdravené.“9
Ďalej pokračoval:
„Uzmierenie, ktoré môže napraviť každého z nás, nezanecháva žiadne jazvy. To znamená, že bez ohľadu na to, čo sme urobili alebo kde sme alebo ako sa čo stalo, pokiaľ budeme činiť skutočné pokánie, [Spasiteľ] nám sľubuje, že nás uzmieri. A keď nás uzmieril, tak je všetko vyriešené. …
Uzmierenie, … môže zmyť celé poškvrnenie bez ohľadu na to, aké závažné sú, ako dlho už trvajú alebo ako často sme ich opakovali.“10
Dosah Spasiteľovho uzmierenia je pre vás aj pre mňa svojou šírkou a hĺbkou nekonečný. Nikdy nám však nebude nanútené. Ako vysvetlil prorok Lechí, potom čo sme „dostatočne poučení“, aby sme „rozoznali dobro od zla“11, sme „slobodní, aby [sme si] zvolili slobodu a večný život skrze veľkého Prostredníka všetkých ľudí, alebo [sme si] zvolili zajatie a smrť“12. Inými slovami, pokánie je rozhodnutie.
Môžeme sa rozhodnúť inak – a niekedy to aj robíme. Takéto rozhodnutia sa nemusia zdať vo svojej podstate zlé, ale bránia nám v tom, aby sme boli skutočne kajúcni, a tým nám znemožňujú snažiť sa o skutočné pokánie. Môžeme sa napríklad rozhodnúť, že budeme ovplyvňovať druhých. Ako dvanásťročný chlapec v Göteborgu som mohol obviniť Steffana. To on bol tým, kto na zhromaždenie priniesol veľkú petardu a zápalky. Avšak obviňovanie druhých, aj keď je opodstatnené, nám umožňuje ospravedlňovať naše správanie sa. Keď to robíme, presúvame zodpovednosť za svoje činy na druhých. Keď je zodpovednosť presunutá, znižuje to našu potrebu aj schopnosť konať. Robíme tak zo seba skôr prenasledované obete, a nie činiteľov schopných nezávislého konania.13
Ďalšie rozhodnutie, ktoré nám bráni činiť pokánie, spočíva v zľahčovaní našich chýb. V prípade petardy v Göteborgu nebol nikto zranený, nebola spôsobená žiadna trvalá škoda a zhromaždenie prebehlo. Bolo by jednoduché povedať, že nebol dôvod činiť pokánie. Ale zľahčovanie našich chýb, aj keď nie sú zjavné žiadne okamžité následky, nám odoberá motiváciu k zmene. Takéto uvažovanie nám bráni v tom, aby sme si uvedomili, že naše chyby a hriechy majú večné dôsledky.
Ďalej si môžeme myslieť, že na našich hriechoch nezáleží, pretože Boh nás miluje bez ohľadu na to, čo robíme. Je lákavé uveriť tomu, čo ľstivý Nehor učil ľud Zarahemlov: „Že celé ľudstvo má byť spasené posledného dňa a že sa nemusia strachovať ani chvieť, … a všetci ľudia majú mať nakoniec život večný.“14 Ale táto zvodná myšlienka je zavádzajúca. Boh nás miluje. Ale záleží Mu na tom, čo robíme a aj nám na tom záleží. Dal nám jasné pokyny ohľadom toho, ako sa máme správať. Hovoríme im prikázania. Jeho súhlas a náš večný život závisia od toho ako sa budeme správať, vrátane ochoty pokorne vyhľadávať skutočné pokánie.15
Keď sa rozhodneme oddeliť Boha od Jeho prikázaní, tak sa tiež zriekame skutočného pokánia. Nakoniec, keby sviatosť nebola posvätná, nezáležalo by na tom, že zápach z petardy narúšal göteborgské zhromaždenie sviatosti. Dávajme si pozor na prehliadanie hriešneho správania sa tým, že by sme podkopávali alebo zavrhovali Boha ako autora Jeho prikázaní. Skutočné pokánie si žiada, aby sme uznali božskosť Spasiteľa a pravdivosť Jeho diela v neskorších dňoch.
Namiesto hľadania výhovoriek si zvoľme pokánie. Skrze pokánie môžeme prísť sami k sebe tak ako márnotratný syn16 v podobenstve a premýšľať o večnom významom svojich skutkov. Keď porozumieme tomu, ako naše hriechy môžu ovplyvniť naše večné šťastie, tak nielenže sa staneme skutočne kajúcnymi, ale tiež sa budeme snažiť o to, aby sme sa stali lepšími. Keď budeme čeliť pokušeniu, s väčšou pravdepodobnosťou si položíme otázky slovami Williama Shakespeara:
Čo dosiahnem, keď získam to, o čo som sa snažil?
Sna, nádychu, záblesku míňajúcej sa radosti.
Kto kúpi si minútu veselosti, aby týždeň bedoval,
či predá večnosť, aby hračku získal?17
Pokiaľ sme stratili zo zreteľa večnosť kvôli hračke, môžeme sa rozhodnúť činiť pokánie. Vďaka uzmiereniu Ježiša Krista máme ďalšiu šancu. Metaforicky povedané, tú hračku, ktorú sme si najskôr nerozvážne kúpili, môžeme vymeniť, a vďaka tomu znova obdržať nádej večnosti. Ako Spasiteľ vysvetlil: Lebo hľa, náš Pán a Vykupiteľ vytrpel smrť v tele, a tak trpel za bolesť všetkých ľudí, aby mohli všetci ľudia činiť pokánie a prísť k nemu.18
Ježiš Kristus môže odpustiť, pretože zaplatil cenu za naše hriechy.19
Náš Vykupiteľ sa rozhoduje odpúšťať vďaka Svojmu neporovnateľnému súcitu, milosrdenstvu a láske.
Náš Spasiteľ nám chce odpúšťať, pretože je to jedna z Jeho božských vlastností.
A ako Dobrý pastier, ktorým je, sa raduje, keď sa rozhodneme činiť pokánie.20
Dokonca zatiaľ čo kvôli svojim skutkom cítime zármutok podľa vôle Božej21, keď sa rozhodneme činiť pokánie, okamžite pozveme do svojho života Spasiteľa. Amulek učil: „[Vyjdite a nezatvrdzujte] už viac srdcia svoje; lebo hľa, teraz je doba a deň spásy vašej; a takže, ak budete činiť pokánie a nebudete zatvrdzovať srdcia svoje, veľký plán vykúpenia sa pre vás bude ihneď uskutočňovať.“22 Môžeme cítiť zármutok podľa Boha nad tým, čo sme urobili, a súčasne cítiť radosť z toho, že nám Spasiteľ pomáha.
Skutočnosť, že môžeme činiť pokánie je onou dobrotou správou evanjelia!23 Vina môže byť „zotretá“24. Môžeme byť naplnení radosťou, získať odpustenie hriechov a mať „pokoj svedomia“25. Môžeme byť oslobodení od pocitov zúfalstva a od poroby hriechu. Môžeme byť naplnení podivuhodným svetlom Božím a už nebyť trýznení.26 Pokánie je nielen možné, ale vďaka nášmu Spasiteľovi tiež radostné. Ešte stále si pamätám pocity, ktoré ma zaplavili v kancelárii prezidenta pobočky po príhode s petardou. Vedel som, že mi bolo odpustené. Pocity viny sa vytratili, opustila ma skleslosť a moje srdce bolo ľahké.
Bratia a sestry, v závere tejto konferencie vás vyzývam, aby ste v živote cítili viac radosti: radosti z poznania, že uzmierenie Ježiša Krista je skutočné; radosti zo Spasiteľovej schopnosti, ochoty a túžby odpúšťať; a radosti z rozhodnutia činiť pokánie. Riaďme sa Spasiteľovým pokynom, že máme „s radosťou … čerpať vodu z prameňov spásy“27. Kiež sa rozhodneme činiť pokánie, zanechať svoje hriechy a obrátiť svoje srdce a vôľu tak, aby sme nasledovali Spasiteľa. Svedčím o tom, že On skutočne žije. Som svedkom a opakovaným príjemcom Jeho neporovnateľného súcitu, milosrdenstva a lásky. Modlím sa o to, aby ste sa mohli tešiť z vykupujúcich požehnaní Jeho uzmierenia teraz – a potom znova a znova a znova po celý svoj život28, tak ako ja. V mene Ježiša Krista, amen.