Ctiť si Jeho meno
S identitou a spolupatričnosťou k zmluve sme nazývané menom Ježiša Krista.
Keď rodičia nadšene očakávajú narodenie dieťaťa, majú zodpovednosť vybrať meno pre svoje nové bábätko. Možno keď ste sa narodili vy, obdržali ste meno, ktoré sa dedilo vo vašej rodine celé generácie. Alebo bolo možno meno, ktoré ste dostali, populárne v roku alebo v oblasti, kde ste sa narodili.
Prorok Helaman a jeho manželka dali svojim novorodeným synom významné rodinné mená Nefi a Lechí. Helaman neskôr povedal svojim synom:
„Dal som vám mená našich prvých rodičov … aby ste si na nich spomenuli, keď si spomeniete na mená svoje; a keď si spomeniete na ne, môžete si spomenúť na ich skutky; … môžete vedieť, ako je povedané, a tiež napísané, že boli dobré.
Takže, synovia moji, chcel by som, aby ste činili to, čo je dobré.“1
Nefiho a Lechího meno im pomáhalo pamätať si dobré skutky ich predkov a povzbudzovalo ich, aby aj oni robili to, čo je dobré.
Sestry, bez ohľadu na to, kde žijeme, akým jazykom hovoríme alebo či máme 8 alebo 108 rokov, my všetky sa delíme o špeciálne meno, ktoré má rovnaký účel.
„Veď ktorí [z nás] ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli … lebo všetci jedno ste v Kristovi Ježišovi.“2
Ako členky Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní „sme najskôr sľúbili našu ochotu vziať na seba meno Kristovo obradom krstu“3. Prostredníctvom tejto zmluvy sme sľúbili, že na Neho budeme vždy pamätať, dodržiavať Jeho prikázania a slúžiť druhým. Naša ochota dodržiavať túto zmluvu je obnovená každý sabatný deň, keď prijímame sviatosť a opäť sa radujeme z požehnania „chod[enia] v novote života“4.
Meno, ktoré sme dostali pri narodení, odráža našu individuálnu identitu a dáva nám pocit spolupatričnosti v našej pozemskej rodine. Keď sme však boli „znovuzrodení“ pri krste, naše porozumenie toho, kto sme, sa rozrástlo. „Pre zmluvu, ktorú ste učinili, budete nazývaní deťmi Kristovými … lebo hľa, tento deň vás duchovne splodil; lebo vy hovoríte, že srdcia vaše sú zmenené vierou v meno jeho; takže ste z neho zrodení.“5
A tak sme s identitou a spolupatričnosťou k zmluve nazývané menom Ježiša Krista. A nie je „dané žiadne iné meno ani žiadna iná cesta, ani prostriedok, ktorým k deťom ľudským môže prísť spása, iba v mene a skrze meno Krista, Pána Vševládneho“6.
Ježišovo meno bolo známe dlho pred Jeho narodením. Anjel prorokoval kráľovi Benjamínovi: „A bude sa volať Ježiš Kristus, Syn Boží … a matka jeho sa bude volať Mária.“7 Jeho dielo „vykupujúc[ej] lásk[y]“8 bolo tiež dané na známosť Božím deťom všade na zemi, kde bolo evanjelium, od dní Adama a Evy až do dnešného dňa, aby mohli vedieť, „k akému prameňu majú hľadieť pre odpustenie hriechov svojich“9.
Minulý rok predložil prezident Russell M. Nelson sestrám „prorockú prosbu“, aby „ovplyvnili budúcnosť tým, že pomôž[u] zhromaždiť rozptýlený Izrael“. Vyzval nás, aby sme čítali Knihu Mormonovu a „označili každý verš, ktorý hovorí o Spasiteľovi alebo na Neho odkazuje“. Požiadal nás, aby sme „so svojou rodinou a priateľmi úmyselne hovor[ili] o Kristovi, rad[ovali] sa v Kristovi a ká[zali] o Kristovi“. Možno ste začali rozpoznávať ovocie jeho sľubu, že „vy aj oni sa priblížite k Spasiteľovi. … A začnú sa diať zmeny, dokonca zázraky“.10
Náš sľub vždy pamätať na Spasiteľa nám dáva silu stáť za pravdou a spravodlivosťou – či už sme vo veľkom dave alebo na našich osamelých miestach, kde nikto okrem Boha nepozná naše činy. Keď pamätáme na Neho a na Jeho meno, ktoré nesieme, nemáme priestor na sebaponižujúce porovnania alebo arogantné posudzovanie. So svojimi očami na Spasiteľovi vidíme samé seba také, aké sme – milované deti Božie.
Naše pamätanie na zmluvu stišuje svetské starosti, mení pochybovanie o sebe na odvahu a dodáva nádej v časoch skúšky.
A keď sa potkneme a spadneme počas nášho pokroku na ceste zmluvy, musíme si len spomenúť na Jeho meno a Jeho milujúcu láskavosť voči nám. „Lebo on má všetku moc, všetku múdrosť a všetko porozumenie; on obsiahne všetky veci a je milosrdnou Bytosťou … [k tým], ktorí budú činiť pokánie a veriť v meno jeho.“11 Istotne nejestvuje milšieho zvuku ako meno Ježiša pre všetkých tých, ktorí sa so zlomeným srdcom a skrúšeným duchom snažia „konať lepšie a byť lepšími“12.
Prezident Nelson učil: „Už uplynula doba, kedy ste mohli byť tichým a pohodlným kresťanom. Vaše náboženstvo nie je len o tom, že sa ukážete v nedeľu na zhromaždení. Je to o tom, že sa ukážete ako pravý učeník od nedeľňajšieho rána až do sobotňajšieho večera. … Neexistuje taká vec ako učeník Pána Ježiša Krista na polovičný úväzok.“13
Naša ochota zobrať na seba meno Kristovo je viac ako len formálna výmena slov. Nie je to pasívny sľub ani kultúrny výmysel. Nie je to životná zmena ani menovka, ktorú nosíme. Nie je to príslovie, ktoré jednoducho položíme na poličku alebo zavesíme na stenu. Jeho je meno, ktoré sa oblečie14, napísané v našom srdci a „vyryt[é] v tvárach [našich]“15.
Na Spasiteľovu zmiernu obeť sa má pamätať vždy skrze naše myšlienky, skutky a interakciu s druhými. Nielenže si On pamätá naše mená, ale pamätá si nás vždy. Spasiteľ vyhlásil:
„Lebo môže žena zabudnúť na dojča svoje, žeby sa nezľutovala nad synom lona svojho? Áno, oni snáď zabudnú, ja však na teba nezabudnem, ó dom Izraela.
Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl.“16
Prezident George Albert Smith učil: „Ctite si mená, ktoré nesiete, pretože jedného dňa budete mať výsadu a povinnosť oznámiť … svojmu Otcovi v nebi … čo ste s [tými menami] urobili.“17
Ako to bolo so starostlivo vybranými menami Nefiho a Lechího, môže sa aj o nás povedať a napísať, že sme pravými učeníčkami Pána Ježiša Krista? Ctíme si meno Ježiša Krista, ktoré sme na seba ochotne vzali? Sme služobníčkami aj svedkyňami18 Jeho milujúcej láskavosti a Jeho vykupujúcej moci?
Ani nie tak dávno som počúvala Knihu Mormonovu. V poslednej kapitole 2. Nefi som počula, ako Nefi povedal niečo, čo som si predtým nikdy neprečítala rovnakým spôsobom. V celom svojom zázname učí a svedčí o „Vykupiteľovi“, „Svätom Izraelskom“, „Baránkovi Božom“ a „Mesiášovi“. Ale keď končil svoj záznam, počula som, ako povedal tieto slová: „Radujem sa z jasnosti; radujem sa z pravdy; radujem sa z Ježiša svojho, lebo vykúpil dušu moju z pekla.“19 Keď som počula tieto slová, moje srdce sa radovalo a musela som to počúvať stále dookola. Rozpoznala som a zareagovala na ten verš tak, ako rozpoznávam a reagujem na svoje meno.
Pán povedal: „Áno, požehnaný je ľud tento, ktorý je ochotný niesť meno moje; lebo menom mojím budú nazývaní a oni sú moji.“20
Kiež ako členky Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní vezmeme „na seba s radosťou meno Kristovo“21 tým, že si budeme ctiť Jeho meno láskou, oddanosťou a dobrými skutkami. Svedčím, že On je „Baránok Boží, áno, dokonca Syn Večného Otca“22. V mene Jeho svätého dieťaťa Ježiša Krista, amen.