Neochvejný záväzok voči Ježišovi Kristovi
Boh nás vyzýva, aby sme úplne zavrhli naše staré cesty a začali nový život v Kristovi.
Vlani v apríli som mal tú česť zasvätiť chrám v Kinshase v Demokratickej republike Kongo.1 Slová nemôžu vyjadriť radosť, ktorú som spolu s vernými konžanmi cítil, keď sme videli zasvätený chrám v ich krajine.
Jednotlivci, ktorí vstúpia do chrámu Kinshasa, uvidia originálny obraz s názvom Congo Falls (Konžské vodopády).2 Jedinečne pripomína ľuďom chodiacim do chrámu potrebu požadovaného odhodlania ukotviť sa v Ježišovi Kristovi a riadiť sa cestou zmluvy plánu nášho Nebeského Otca. Vodopády zobrazené na obraze upozorňujú na praktiku, ktorá bola bežná pred viac ako sto rokmi u prvých obrátených na kresťanstvo v Kongu.
Pred ich obrátením uctievali neživé, predmety a verili, že tieto veci majú nadprirodzené sily.3 Po obrátení mnohí vykonali púť k jednému z nespočetných vodopádov pozdĺž rieky Kongo, napríklad k vodopádom Nzongo.4 Títo obrátení, predmety, ktoré uctievali, hodili do vodopádov ako symbol Bohu a iným, že sa zbavujú svojich starých tradícií a prijímajú Ježiša Krista. Tieto predmety úmyselne nehádzali do pokojných plytkých vôd; hodili ich do víriacich vôd mohutného vodopádu, odkiaľ sa už predmety nedali získať späť. Tieto činy boli znamením začiatku nového a neochvejného záväzku voči Ježišovi Kristovi.
Ľudia na iných miestach a v iných dobách preukazovali svoj záväzok voči Ježišovi Kristovi podobným spôsobom.5 V Knihe Mormonovej ľud známy ako Anti-Nefi-Lechíti „zložili zbrane vzbury svojej“, pochovali ich „hlboko do zeme“ ako „svedectvo Bohu … že už nikdy znova nepoužijú zbrane [svoje]“.6 Tým, že tak učinili, prisľúbili, že budú nasledovať Božie učenia a nikdy sa nevrátia k tomu, čo bolo pred ich záväzkom. Tento čin bol začiatkom ich obrátenia k Pánovi a toho, že nikdy neodpadnú.7
Byť „obrátený k Pánovi“ znamená odísť od jedného smerovania diktovaného starým systémom viery, a adaptovať sa na nový založený na viere v plán Nebeského Otca a v Ježiša Krista a Jeho uzmierenie. Táto zmena je viac než len intelektuálnym prijatím učení evanjelia. Vytvára našu identitu, transformuje naše chápanie zmyslu života a vedie k nemennej vernosti voči Bohu. Osobné túžby, ktoré sú v rozpore s tými, ktoré sú ukotvené v Spasiteľovi a nasledovaní cesty zmluvy, miznú a sú nahradené odhodlaním podrobiť sa vôli Nebeského Otca.
Obrátenie sa k Pánovi začína neochvejným záväzkom voči Bohu, po ktorom nasleduje jeho prijatie ako súčasť toho, kým sme. Vnútorné stotožnenie sa s takýmto záväzkom je celoživotným procesom to si vyžaduje trpezlivosť a neustále pokánie. Nakoniec sa tento záväzok stane súčasťou toho, kým sme, zakorenený v našom chápaní seba a stále prítomný v našich životoch. Práve tak ako nikdy nezabudneme na svoje meno bez ohľadu na to, na čo všetko ešte myslíme, nikdy nezabudneme na záväzok, ktorý je vyrytý v našich srdciach.8
Boh nás vyzýva, aby sme úplne zavrhli naše staré cesty a začali nový život v Kristovi. To sa stane, keď budeme rozvíjať vieru v Spasiteľa, čo začína počúvaním svedectiev tých, ktorí majú vieru.9 Viera sa potom prehlbuje, keď konáme spôsobom, ktorý nás pevnejšie zakotvuje v Neho.10
Teraz, bolo by pekné, keby sa zvýšená viera, prenášala ako chrípka alebo nachladnutie. Jednoduché „duchovné kýchnutie“ by potom vybudovalo vieru v druhých. Takto to však nefunguje. Jedinou cestou, ako viera rastie, je keď jednotlivec koná vo viere. Takéto konanie je často vyvolané pozvaniami od druhých, ale my nemôžeme „rásť“ vierou niekoho iného alebo sa spoliehať výlučne na iných, aby sme posilnili našu vlastnú. Aby naša viera rástla, si musíme zvoliť činy zamerané na budovanie viery, ako je modlitba, štúdium písiem, účasť na sviatosti, dodržiavanie prikázaní a služba druhým.
Ako viera v Ježiša Krista rastie, Boh nás vyzýva, aby sme s ním učinili sľuby. Tieto zmluvy, ako tieto sľuby nazývame, sú prejavmi nášho obrátenia. Zmluvy vytvárajú istý základ pre duchovné napredovanie. Keď sa rozhodneme byť pokrstení, berieme na seba meno Ježiša Krista11 a rozhodneme sa stotožniť sa s Ním. Zaviažeme sa stať takými ako je On a rozvíjať Jeho vlastnosti.
Zmluvy nás ukotvujú k Spasiteľovi a poháňajú nás nasledovať cestu, ktorá vedie k nášmu nebeskému domovu. Moc zmlúv nám pomáha udržiavať mocnú zmenu srdca, prehlbuje naše obrátenie sa k Pánovi a lepšie prijatie Kristovho do našej tvári.12 Ale „polovičatý“ záväzok k naším zmluvám nám nič nezaručí.13 Môžeme byť v pokušení vyvrhnúť a hodiť svoje staré spôsoby do pokojných vôd alebo pochovať zbrane našej vzbury pažbami trčiacimi zo zeme, Avšak dvojstranný záväzok voči svojim zmluvám, neotvorí dvere pre posväcujúcej moci Nebeského Otca a Ježiša Krista.
Náš záväzok dodržiavať naše zmluvy by nemal byť podmienený alebo sa meniť v závislosti od meniacich sa okolností v našom živote. Naša stálosť voči Bohu by mala byť ako spoľahlivá rieka Kongo, ktorá tečie v blízkosti chrámu v Kinshase. Táto rieka, na rozdiel od väčšiny riek na svete, má pravidelný tok po celý rok14 vlievajúc takmer 41,5 milióna litrov vody za sekundu do Atlantického oceánu.
Spasiteľ vyzval Svojich učeníkov, aby boli spoľahliví a neochvejnými. Povedal: Rozhodnite sa pevne, vo svojich srdciach, že budete činiť tie veci, ktoré vás budem učiť a ktoré vám prikážem.15 „Pevné“ odhodlanie dodržiavať naše zmluvy umožňuje úplné uskutočnenie Božieho zasľúbenia trvalej radosti.16
Mnoho verných Svätých neskorších dní preukázalo, že sú „pevní“ v dodržiavaní svojich zmlúv s Bohom a sú zmenení navždy. Dovoľte mi povedať vám o troch takýchto ľuďoch – bratovi Banzovi Muciokovi, sestre Banzovej Régine a bratovi Mbuyim Nkitabungiovi.
V roku 1977 žili Banzovci v Kinshase v krajine Zair, známej ako Demokratická republika Kongo. Vo svojej komunite protestantskej cirkvi boli vysoko rešpektovaní. Vďaka ich talentom, ich cirkev zariadila pre ich mladú rodinu aby išli študovať do Švajčiarska a vybavila im aj univerzitné štipendium.
Kým boli v Ženeve, na ich autobusovej trase do školy, brat Banza často videl malú zhromažďovaciu budovu s názvom „Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní“. Uvažoval: „Má Ježiš Kristus Svätých teraz, v neskorších dňoch?“ Nakoniec sa rozhodol, že pôjdu a pozrú sa.
Brat a sestra Banzovci boli v pobočke srdečne privítaní. Pýtali sa niektoré zo svojich otázok, ktoré mali o povahe Boha, ako napríklad: „Ak je Boh duchom, ako vietor, ako by sme mohli byť stvorení podľa Jeho podoby? Ako by mohol sedieť na tróne?“ Nikdy nedostali uspokojivú odpoveď, kým misionári nevysvetlili znovuzriadenú náuku v krátkej lekcii. Keď misionári odišli, Banzovci sa na seba pozreli a povedali: „Nie je to pravda, čo sme počuli?“ Pokračovali v navštevovaní cirkvi a stretávaní sa s misionármi. Vedeli, že krst v znovuzriadenej cirkvi Ježiša Krista bude mať následky. Prišli by o svoje štipendium, ich víza by boli zrušené a oni a ich dve malé deti by museli opustiť Švajčiarsko. Rozhodli sa byť pokrstení a konfirmovaní októbri 1979.
Dva týždne po ich krste sa brat a sestra Banzovci vrátili do Kinshasy ako prvý a druhý člen Cirkvi vo svojej krajine. Členovia ženevskej pobočky s nimi zostali v kontakte a pomohli im spojiť sa s vedúcimi Cirkvi. Banzovci boli povzbudení, aby verne očakávali zasľúbený čas, keď Boh založí Svoju Cirkev v Zaire.
Medzitým, ďalší výmenný študent zo Zairu, brat Mbuyi, študoval v Belgicku. Bol pokstený v roku 1980 v zbore v Bruseli. Čoskoro na to slúžil v Anglicku misiu na plný úväzok. A Boh pracoval na Svojich zázrakoch. Brat Mbuyi sa vrátil do Zairu ako tretí člen Cirkvi vo svojej krajine. So súhlasom jeho rodičov sa konali Cirkevné stretnutia v dome ich rodiny. Vo februári 1986 bola vláde podaná petícia za oficiálne uznanie Cirkvi. Vyžadovali sa podpisy troch občanov Zairu. Traja šťastní signatári petície boli brat Banza, sestra Banzová a brat Mbuyi.
Títo oddaní členovia spoznali pravdu, keď ju počuli; uzavreli zmluvu pri krste, ktorá ich ukotvila v Spasiteľovi. Svoje staré cesty však metaforicky hodili do rozvíreného vodopádu bez úmyslu ich obnoviť. Cesta zmluvy nikdy nebola ľahká. Politické nepokoje, zriedkavý kontakt s vedúcimi Cirkvi a výzvy spojené s budovaním spoločenstva Svätých mohli menej angažovaných jednotlivcov odradiť. Ale brat a sestra Banzovci a brat Mbuyi vytrvai vo svojej viere. Boli prítomní pri zasvätení chrámu v Kinshase, 33 rokov po podpísaní petície, ktorá viedla k oficiálnemu uznaniu Cirkvi v Zaire.
Banzovci sú dnes tu v konferenčnom centre. Sprevádzajú ich ich dvaja synovia, Junior a Phil a nevesty Annie a Youyou. V roku 1986 sa Junior a Phil stali prvými dvoma pokrstenými v Cirkvi v Zaire. Brat Mbuyi pozerá toto zasadanie s Kinschasi spolu so svojou manželkou Maguy a ich piatimi deťmi.
Títo pionieri chápali význam a dôsledky zmlúv, prostredníctvom ktorých boli privedení „k poznaniu Pána, ich Boha, a k radosti v Ježišovi Kristovi, ich Vykupiteľovi“17.
Ako zostaneme verní ako títo a mnoho desiatok tisíc konžských Svätých, ktorí ich nasledovali a miliónom ďalších po celom svete? Spasiteľ nás učil ako. Každý týždeň prijímame sviatosť a uzavárame zmluvu s naším Nebeským Otcom. Sľubujeme, že spojíme našu identitu so Spasiteľovou a zaväzujeme sa, že sme ochotní vziať na seba Jeho meno, aby sme na Neho vždy pamätali a dodržiavali Jeho prikázania.18 Svedomitá príprava a hodné uzatváranie týchto zmlúv každý týždeň nás ukotvuje k Spasiteľovi, pomáha nám zvnútorniť náš záväzok,19 a mocne nás poháňa po ceste zmluvy.
Pozývam vás, aby ste sa zaviazali k celoživotnému procesu učeníctva. Uzatvárajte a dodržiavajte zmluvy Odhoďte svoje staré cesty do hlbokých, víriacich sa vodopádov. Úplne pochovajte svoje zbrane vzbury bez pažieb trčiacich von. Vďaka uzmiereniu Ježiša Krista uzatváranie zmlúv so skutočným zámerom spoľahlivo ich ctiť požehná váš život navždy. Stanete sa podobnejší Spasiteľovi, keď na Neho budete vždy pamätať, nasledovať Ho a obdivujem Ho. Svedčím o tom, že On je pevným základom. Je spoľahlivý a Jeho zasľúbenia sú jasné. V mene Ježiša Krista, amen.