Trvalá a pevná dôvera
Dôvera v Pána zahŕňa dôveru v Jeho načasovanie a vyžaduje si to trpezlivosť a vytrvalosť, ktoré vydržia dlhšie ako búrky života.
Na svojej misii v Afrike náš syn Dan veľmi ochorel a bol prevezený do zdravotníckeho zariadenia s obmedzenými zdrojmi. Keď sme od neho čítali prvý list po jeho chorobe, očakávali sme, že bude odradený, ale namiesto toho napísal: „Dokonca aj keď som ležal na pohotovosti, cítil som pokoj. Nikdy vo svojom živote som nebol taký trvalo a pevne šťastný.“
Keď som s manželkou čítal tieto slová, premohli nás emócie. Trvale a pevne šťastný. Nikdy sme nepočuli, že by bolo šťastie opísané takým spôsobom, ale jeho slová zneli vierohodne. Vedeli sme, že šťastie, ktoré opísal, nebolo len potešením alebo pozdvihnutou náladou, ale pokojom a radosťou, ktoré prichádzajú, keď sa odovzdáme Bohu a vložíme svoju dôveru v Neho ohľadom všetkých vecí.1 Tiež sme mali v živote obdobia, kedy Boh vniesol pokoj do našej duše a pomohol nám mať nádej v Krista, aj keď bol život ťažký a neistý.2
Lechí učí, že keby Adam a Eva nepadli, „zostali [by] v stave nevinnosti, nemajúc žiadnej radosti, lebo by nepoznali žiadnu biedu; …
Ale hľa, všetko bolo učinené múdrosťou toho, ktorý pozná všetky veci.
Adam padol, aby ľudia mohli byť; a ľudia sú, aby mohli mať radosť.“3
Paradoxným spôsobom nás strasti a bolesť pripravujú na to, aby sme zažili radosť, ak budeme dôverovať Pánovi a Jeho plánu pre nás. Túto pravdu nádherne vyjadril básnik z 13. storočia: „Bolesť vás pripravuje na radosť. Násilne vyženie všetko z vášho domu, aby mohla nájsť priestor na vstup nová radosť. Strasie žlté lístie z konára vášho srdca, aby namiesto neho mohli narásť čerstvé zelené listy. Vyťahuje zhnité korene, aby mali nové korene skryté pod nimi priestor na rast. Nech už bolesť vytrasie z vášho srdca čokoľvek, bude to nahradené oveľa lepšími vecami.“4
Prezident Russell M. Nelson učil: „Radosť, ktorú [nám] Spasiteľ ponúka …je stála a uisťuje nás, že naše ‚strasti … potrvajú len malú chvíľu‘ [Náuka a zmluvy 121:7] a budú posvätené pre naše dobro.“5 Naše skúšky a strasti môžu uvoľniť miesto väčšej radosti.6
Dobrá zvesť evanjelia nie je prísľubom života bez bolesti a súženia, ale života naplneného zmyslom a významom – života, v ktorom môžu byť naše bolesti a strasti „pohltené v radosti z Krista“7. Spasiteľ vyhlásil: „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“8 Jeho evanjelium je posolstvom nádeje. Bolesť spojená s nádejou v Ježiša Krista v sebe nesie prísľub trvalej radosti.
Záznam putovania Járeditov do zasľúbenej krajiny môže byť použitý ako metafora našej cesty smrteľnosťou. Pán sľúbil bratovi Járeda a jeho ľudu, že pôjde „pred [nimi] do krajiny, ktorá je vyvolená nad všetky krajiny sveta“9. Prikázal im, aby postavili člny a oni išli poslušne pracovať a postavili ich podľa Pánových inštrukcií. Ako však práca pokračovala, brat Járedov sa začal trápiť ohľadom toho, či bol Pánov návrh člnov postačujúci. Zvolal:
„Ó Pane, vykonal som prácu, ktorú si mi prikázal, a vyrobil som člny podľa toho, ako si mi nariadil.
A hľa, ó Pane, nie je v nich žiadneho svetla.“10
„Ó Pane, ty strpíš, aby sme preplávali túto veľkú vodu v temnote?“11
Už ste niekedy vyliali svoju dušu Bohu takýmto spôsobom? Keď ste sa snažili žiť tak, ako prikazuje Pán a nenaplnili sa vaše spravodlivé očakávania, premýšľali ste nad tým, či musíte ísť týmto životom v temnote?12
Brat Járedov potom vyjadril ešte väčšie znepokojenie ohľadom ich schopnosti prežiť v člnoch. Zvolal: „A tiež zahynieme, lebo v nich nemôžeme dýchať, iba vzduch, ktorý je v nich.“13 Už vám niekedy ťažkosti života spôsobili, že sa vám ťažko dýchalo a prinútili vás premýšľať nad tým, ako zvládnete jeden deň, nieto ešte ako sa dostanete späť do svojho nebeského domova?
Po tom, ako Pán pracoval s bratom Járedovým, aby vyriešili každú jeho obavu, Pán vysvetlil: „Nemôžete preplávať túto veľkú hĺbku, iba ak vás pripravím na vlny morské a na vetry, ktoré dujú, a na záplavy, ktoré prídu.“14
Pán jasne vysvetlil, že Járediti koniec koncov nemôžu prísť do zasľúbenej krajiny bez Neho. Nebolo to na nich a jediný spôsob, akým sa mohli dostať cez veľkú hĺbku, bol dôverovať Mu. Zdá sa, že tieto skúsenosti a učenie od Pána prehĺbili vieru brata Járedovho a posilnili jeho dôveru v Pána.
Všimnite si, ako sa jeho modlitby zmenili z otázok a obáv na vyjadrenia viery a dôvery:
„A ja viem, ó Pane, že máš všetku moc a môžeš učiniť čokoľvek chceš pre osoh človeka; …
Hľa, ó Pane, ty to môžeš učiniť. My vieme, že môžeš ukázať veľkú moc, ktorá sa chápaniu ľudí javí malá.“15
Je zaznamenané, že Járediti sa potom „nalodili … na … člny a vyplávali na more, zveriac sa Pánovi, svojmu Bohu“16. Zveriť sa znamená poddať sa alebo podvoliť sa. Járediti nenastúpili na člny, pretože presne vedeli, ako budú veci počas ich cesty fungovať. Nalodili sa, pretože sa naučili dôverovať Pánovej moci, dobrote a milosti, a preto boli ochotní odovzdať Pánovi seba a akékoľvek pochybnosti alebo strach, ktoré mali.
Nedávno sa náš vnuk Abe bál jazdiť na jednom zo zvieratiek na kolotoči, ktoré sa hýbu hore a dolu. Radšej by si vybral také, ktoré sa nehýbe. Jeho stará mama ho nakoniec presvedčila, že to bude bezpečné, takže jej dôveroval a nastúpil. Potom s veľkým úsmevom povedal: „Necítim sa byť v bezpečí, ale som v bezpečí.“ Možno sa tak cítili aj Járediti. Dôverovať Bohu možno najskôr nevyvoláva pocit bezpečia, ale prichádza po tom radosť.
Cesta nebola pre Járeditov ľahká. „Boli mnohokrát pochovaní v hlbinách morských kvôli vlnám ako hory, ktoré sa o nich trieštili.“17 No je zaznamenané, že „vietor nikdy neprestal duť smerom k zasľúbenej krajine“18. Aj keď je to ťažké pochopiť, najmä v takých obdobiach nášho života, kedy sú protivetry silné a moria rozbúrené, môžeme nájsť útechu v tom, že vieme, že Boh nás vo Svojej nekonečnej dobrote vždy vedie smerom domov.
Záznam pokračuje: „A tak boli hnaní vpred; a žiadny netvor morský ich nemohol rozbiť, ani veľryba ich nemohla zničiť; a neustále mali svetlo, či už to bolo nad vodou, či pod vodou.“19 Žijeme vo svete, kde sa o nás trieštia obrovské vlny smrti, fyzických a duševných chorôb, a skúšok a strastí každého druhu. No prostredníctvom viery v Ježiša Krista a rozhodnutia dôverovať Mu, aj my môžeme mať svetlo neustále, či už nad vodou, alebo pod vodou. Môžeme mať uistenie, že Boh nás nikdy neprestáva viesť smerom k nášmu nebeskému domovu.
Zatiaľ čo boli Járediti pohadzovaní v člnoch, „spievali chválospevy Pánovi … a ďakoval[i] Pánovi, a chválil[i] ho po celý deň; a keď nadišla noc, neprestali Pána chváliť“20. Cítili radosť a boli vďační aj uprostred svojich strastí. Zatiaľ ešte neprišli do zasľúbenej krajiny, no napriek tomu sa radovali zo sľúbeného požehnania vďaka svojej stálej a pevnej dôvery v Neho.21
Járediti boli hnaní po vode 344 dní.22 Viete si to predstaviť? Dôvera v Pána zahŕňa dôveru v Jeho načasovanie a vyžaduje si to trpezlivosť a vytrvalosť, ktoré vydržia dlhšie ako búrky života.23
Nakoniec Járediti „pristáli na brehu zasľúbenej krajiny. A keď položili nohy svoje na breh zasľúbenej krajiny, sklonili sa na tvári krajiny a pokorili sa pred Pánom, a prelievali pred Pánom slzy radosti pre množstvo láskyplných milosrdenstiev jeho voči nim“24.
Ak sme verní v zachovávaní svojich zmlúv, aj my jedného dňa prídeme bezpečne domov a skloníme sa pred Pánom, a prelejeme slzy radosti za množstvo Jeho láskyplných milosrdenstiev v našom živote, vrátane bolestí, ktoré uvoľnili miesto väčšej radosti.25
Svedčím o tom, že keď sa zveríme Pánovi a budeme trvalo a pevne dôverovať v Ježiša Krista a Jeho božské účely v našom živote, navštívi nás uisteniami, vnesie pokoj do našej duše a spôsobí, že budeme „dúfa[ť] vo vyslobodenie svoje skrze neho“26.
Svedčím, že Ježiš je Kristus. On je zdrojom všetkej radosti.27 Jeho milosť je postačujúca a je mocný, aby spasil.28 On je svetlom, životom a nádejou pre svet.29 Nenechá nás zahynúť.30 V mene Ježiša Krista, amen.