Umožnime svojmu duchu vládnuť nad naším telom
Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré sa v tomto živote môžeme naučiť, je to, ako klásť dôraz na našu večnú duchovnú podstatu a ako ovládať svoje zlovoľné túžby.
Moji drahí bratia a sestry, keď sa minulý rok približovala októbrová generálna konferencia, pripravoval som si konferenčný príhovor poukazujúci na 100. výročie videnia duchovného sveta, ktoré bolo 3. októbra 1918 dané prezidentovi Jospehovi F. Smithovi.
Niekoľko dní po tom, čo som poslal svoj príhovor na preklad, moja milovaná večná spoločníčka Barbara dokončila svoju smrteľnú skúšku a prešla do duchovného sveta.
Tak, ako dni zmenili na týždne, potom na mesiace a teraz už uplynul rok od Barbarinej smrti, zisťujem, že si vo väčšej miere uvedomujem hodnotu tohto verša z písiem: „Budeš žiť s druhými v láske, natoľko, že budeš plakať pre stratu tých, ktorí zomrú.“1 Barbara a ja sme boli požehnaní, že sme žili spolu v láske 67 rokov. Naučil som sa však veľmi skutočným spôsobom, čo to znamená, „plakať pre stratu“ tých, ktorých milujeme. Mám ju tak rád a toľko mi chýba!
Domnievam sa, že väčšina z nás nedokáže úplne oceniť, čo pre nás ostatní robia, kým nie sú preč. Vedel som, že Barbara bola vždy zaneprázdnená, ale úplne som nerozumel, aké časové nároky na ňu kladie rodina, Cirkev a komunita. Našu rodinu udržovali v chode jej dennodenné zasvätené skutky, ktoré sa v priebehu rokov tisíckykrát opakovali. A počas toho všetkého nikto v našej rodine nikdy nepočul, že by zvýšila hlas alebo povedala niečo neláskavé.
Tento uplynulý rok ma zaplavili spomienky. Premýšľal som nad fyzicky náročnou voľbou, ktorú učinila, aby sa stala matkou siedmich detí. Byť ženou v domácnosti bola jediná kariéra, akú kedy chcela, a bola v každom ohľade dokonalou profesionálkou.
Často som sa čudoval, ako si udržiavala prehľad o našich deťoch a mne. Samotná príprava jedla bola skutočne náročnou úlohou, nehovoriac o zvládnutí hôr bielizne, ktorú naša rodina každý týždeň vyprodukovala a starostlivosť o to, aby deti mali topánky a oblečenie v správnej veľkosti. Všetci sme sa na ňu obracali s miliónmi ďalších záležitostí, ktoré boli pre nás dôležité. A pretože boli dôležité pre nás, boli dôležité aj pre ňu. Jedným slovom bola úžasná – ako manželka, ako matka, ako priateľka, ako susedka a ako dcéra Božia.
Teraz, keď odišla, som rád, že som sa vždy po návrate domov z kancelárie rozhodol sadnúť si k nej počas posledných pár mesiacov jej života a držať ju za ruku, zatiaľ čo sme sa dívali na záver niektorých jej obľúbených muzikálov – a to opakovane, pretože si kvôli Alzheimerovej chorobe nepamätala, že ich videla iba deň predtým. Spomienky na tieto špeciálne chvíle, keď sme sa držali za ruky, sú pre mňa teraz veľmi, veľmi vzácne.
Bratia a sestry, prosím, nenechajte si ujsť príležitosť pozerať sa s láskou do očí svojich rodinných príslušníkov. Deti a rodičia, prejavujte o seba navzájom záujem a vyjadrujte si lásku a ocenenie. Niektorí z vás sa možno podobne ako ja jedného dňa prebudíte a zistíte, že chvíle na takúto dôležitú komunikáciu sú preč. Žite každý deň spolu so srdiečkami naplnenými vďačnosťou, peknými spomienkami, službou a veľkou láskou.
Počas tohto uplynulého roka som sa nad plánom nášho Nebeského Otca zamýšľal viac ako kedykoľvek predtým. Keď Alma učil svojho syna Koriantona, hovoril o ňom ako o veľkom pláne šťastia.2
Keď o tomto pláne premýšľam, neustále mi prichádzajú na myseľ slová „opätovné stretnutie“. Je to plán navrhnutý naším milujúcim Otcom v nebi, ktorého ústredným bodom je veľkolepá a slávna možnosť opätovného rodinného stretnutia – večného opätovného zjednotenia manželov a manželiek, rodičov a detí, generácií za generáciami v domácnosti Božej.
Táto myšlienka mi prináša útechu a uistenie, že budem opäť s Barbarou. Aj keď fyzicky ku koncu jej života trpela, jej duch bol silný, vznešený a čistý. Pripravila sa vo všetkých ohľadoch na to, aby keď oný deň nastane, mohla stáť pred „príjemnou [sudcovskou] stolicou Božou“3 so sebadôverou a pokojnou istotou. Ale tu som, za dva dni, 91 ročný, stále sa pýtam: „Som pripravený? Robím všetko, čo mám robiť, aby som ju mohol znova držať za ruku?“
Tou najjednoduchšou a najzákladnejšou istotou života je, že všetci zomrieme. Či už umrieme starí alebo mladí, ľahko alebo ťažko, bohatí alebo chudobní, milovaní alebo osamelí, nikto sa smrti nevyhne.
Pred niekoľkými rokmi povedal prezident Gordon B. Hinckley niečo, čo má v tejto súvislosti osobitný význam: „Aká krásna je istota, aký utešujúci je pokoj, ktorý prichádza zo znalosti, že ak uzavrieme manželstvo tým správnym spôsobom a budeme žiť správne, naše vzťahy budú pokračovať aj napriek istote smrti a plynutiu času.“4
Ja som manželstvo uzatvoril rozhodne správne. O tom nemám pochybnosti. Ale podľa prezidenta Hinckleyho to však nestačí. Musím tiež správne žiť.5
V dnešnej dobe môže byť myšlienka „správne žiť“ pomerne mätúca, obzvlášť, keď trávite veľa času na sociálnych sieťach, kde môže o Bohu a Jeho pláne pre Jeho deti ktokoľvek hlásať skutočné pravdy aj falošné názory. Našťastie majú členovia Cirkvi večne pravdivé zásady evanjelia, vďaka ktorým vieme, ako žiť, aby sme mohli byť lepšie pripravení, keď budeme musieť zomrieť.
Len pár mesiacov predtým, ako som sa narodil, môj apoštolský starý otec starší Melvin J. Ballard predniesol príhovor, v ktorom podľa niektorých zachytil podstatu toho, čo to znamená žiť správne. Jeho príhovor s názvom „Boj o dušu“ sa zameriaval na neustály boj medzi naším fyzickým telom a naším večným duchom.
Povedal, že „tým najväčším bojom, ktorý ktorýkoľvek muž či žena kedy podstúpi, … sa bude týkať boja so samým sebou“ a vysvetlil, že satan nepriateľ našej duše na nás útočí skrze „vášne, chúťky a túžby tela“.6 Hlavný boj sa teda odohráva medzi našou božskou a duchovnou podstatou a telesným prirodzeným človekom. Bratia a sestry, pamätajte na to, že môžeme obdržať duchovnú pomoc skrze vplyv Ducha Svätého, ktorý „vás naučí všetkému“7. Pomoc môže tiež prísť skrze moc a požehnania kňazstva.
Teraz sa pýtam: „Ako sa darí bojovať každému jednému z vás?“
Prezident David O. McKay povedal: „Pozemská existencia človeka je len skúška týkajúca sa toho, či bude zameriavať svoje úsilie, svoju myseľ, svoju dušu na to, čo prospieva pohodliu a uspokojeniu jeho fyzickej prirodzenosti, alebo či bude [účelom jeho života osvojenie si duchovných vlastností.“8
Tento boj medzi našou telesnou a našou duchovnou povahou nie je ničím novým. Kráľ Benjamín vo svojom poslednom kázaní svojmu ľudu učil, že „prirodzený človek je nepriateľom Boha a bol ním od pádu Adama, a bude na veky vekov, pokiaľ sa nepoddá nabádaniu Ducha Svätého a neodloží prirodzeného človeka, a nestane sa svätým skrze uzmierenie Krista Pána“9.
Apoštol Pavol učil, že „tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne.
A telesne zmýšľať je smrť, ale duchovne zmýšľať je život a pokoj.“10
Zdá sa mi jasné, že jednou z najdôležitejších vecí, ktoré sa v tomto živote môžeme naučiť, je to, ako klásť dôraz na našu večnú duchovnú podstatu a ako ovládať svoje zlovoľné túžby. To by nemalo byť také ťažké. Nakoniec, náš duch, ktorý tu je omnoho dlhšie ako naše fyzické telo, už uspel keď si vybral spravodlivosť pred zlom v predsmrteľnej ríši. Predtým ako bola sformovaná táto zem, žili sme v duchovnom svete ako synovia a dcéry Nebeských rodičov, ktorí nás milovali a milujú nás naďalej aj teraz.
Áno, v onej predsmrteľnej ríši sme skutočne museli urobiť rozhodnutia, ktoré nám zmenili život. Každý človek, ktorý kedy na tejto planéte žil alebo bude žiť, urobil zásadné rozhodnutie prijať plán Nebeského Otca určený pre našu spásu. A tak sme všetci prišli na zem s preukázateľným záznamom o našej úspešnej duchovnej podstate a večnom určení.
Zamyslite sa nad tým na chvíľu. Toto je to, kým skutočne ste a kým ste vždy boli – synom či dcérou Boha, s duchovnými koreňmi vo večnosti a s budúcnosťou oplývajúcou nekonečnými možnosťami. Ste – v prvom rade, predovšetkým a vždy – duchovnou bytosťou. Keď sa teda rozhodneme uprednostniť svoju telesnú podstatu pred tou duchovnou, vyberá si niečo, čo je v protiklade s jeho skutočnou, naozajstnou, autentickou, duchovnou osobnosťou.
No aj tak nie je pochýb o tom, že telo a pozemské podnety toto rozhodovanie komplikujú. Kvôli závoju zabudnutia, ktorý sa rozprestiera medzi predsmrteľným duchovným svetom a týmto smrteľným svetom, môžeme stratiť zo zreteľa svoj vzťah k Bohu a svoju duchovnú podstatu a naša telesná povaha môže uprednostňovať to, čo si prajeme práve teraz. Naučiť sa dávať prednosť veciam Ducha pred vecami tela je jedným z hlavných dôvodov, prečo je táto pozemská skúsenosť súčasťou plánu Nebeského Otca. Preto je tiež tento plán postavený na pevnom a spoľahlivom základe uzmierenia nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, aby sme svoje hriechy, vrátane chýb, ktorých sa dopúšťame, keď sa poddávame telu, mohli prekonať skrze neustále pokánie a mohli viesť duchovne zameraný život. Teraz je doba na to, aby sme ovládali svoje telesné chúťky, aby sme tiež boli v súlade s duchovnou náukou Kristovou. Práve preto nesmieme odkladať deň pokánia svojho.11
Pokánie sa teda stáva nevyhnutnou zbraňou v našej bitke nad sebou samým. O tejto bitke sa počas minulej generálnej konferencie zmienil prezident Russell M. Nelson a pripomenul nám, že „keď sa rozhodneme činiť pokánie, rozhodneme sa zmeniť! Umožňujeme Spasiteľovi, aby nás premenil na najlepšiu verziu samých seba. Rozhodujeme sa duchovne rásť a prijímať radosť – radosť z vykúpenia v Ňom. Keď sa rozhodujeme činiť pokánie, rozhodujeme sa stať viac takými ako Ježiš Kristus!“12
Každý večer, keď v modlitbe skúmam svoj deň so svojím Otcom v nebi, prosím o to, aby mi bolo odpustené, pokiaľ som urobil niečo zlé, a sľubujem, že sa zajtra pokúsim byť lepší. Som presvedčený, že toto každodenné pokánie pomáha môjmu duchu, aby pripomínal môjmu telu, kto má nado mnou vládu.
Ďalším prostriedkom je každotýždenná príležitosť, ktorú máme všetci, sa duchovne občerstviť prijímaním sviatosti na pamiatku uzmierenia nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista a dokonalej lásky, ktorú má ku každému z nás.
Bratia a sestry, povzbudzujem vás aby ste všetci trochu spomalili a zamysleli sa nad tým, na čom momentálne ste v podrobovaní sa telesnej povahy a v posilňovaní svojej božskej a duchovnej podstaty, aby ste sa keď prejdete do duchovného sveta radostne znova stretli so svojimi milovanými – o tom svedčím a pokorne sa modlím v posvätnom mene Pána Ježiša Krista, amen.