Praví učeníci Spasiteľa
Môžeme cítiť trvalú radosť, keď sa náš Spasiteľ a Jeho evanjelium stanú nosníkom, okolo ktorého budujeme svoj život.
V Starom zákone v knihe Aggeus je tak trochu skrytý opis skupiny ľudí, ktorým by dobre padla rada staršieho Hollanda. Neurobili to, čo je správne, pretože nedali Krista do stredu svojho života a svojej služby. Aggeus vykresľuje isté živé opisy na zamyslenie sa, keď napomína týchto ľudí, že ostávajú vo svojich pohodlných domoch namiesto toho, aby budovali Pánov chrám:
„Vám už nastal čas bývať v obkladaných domoch, zatiaľ čo tento dom je v troskách?
Teraz však takto hovorí Hospodin mocností: Povážte, ako sa vám vodí.
Sejete mnoho, a zvážate málo; jete, a nenasycujete sa; pijete, ale nemáte dosť; obliekate sa, a nezohrejete sa; kto dostáva mzdu, dáva ju do deravého mešca.
Takto hovorí Hospodin mocností: Povážte, ako sa vám vodí.“1
Nezbožňujete tie opisy zbytočného uprednostňovania vecí, ktoré nemajú žiadne večné dôsledky, pred vecami Božími?
Na nedávnom zhromaždení sviatosti, ktorého som sa zúčastnil, navrátený misionár citoval otca, ktorý túto myšlienku zhrnul dokonale, keď povedal svojim deťom: „Čo tu potrebujeme je menej Wi-Fi a viac Nefiho!“
Keď som žil päť rokov v Západnej Afrike, videl som množstvo príkladov ľudí, ktorí uprednostňovali evanjelium prirodzene a bez hanby. Jedným takým príkladom je meno servisu na opravovanie pneumatík a vyvažovanie kolies v Ghane. Majiteľ ho pomenoval „Súlad s Tvojou vôľou“.
Môžeme cítiť trvalú radosť2, keď sa náš Spasiteľ a Jeho evanjelium stanú nosníkom, okolo ktorého budujeme svoj život. Táto kostra sa však veľmi jednoducho namiesto toho môže stať vecami sveta, kde je evanjelium akurát niečím voliteľným navyše, alebo jednoducho dvojhodinovou návštevou zhromaždenia v nedeľu. V takom prípade je to porovnateľné s dávaním mzdy do „deravého mešca“.
Aggeus nám hovorí, aby sme boli oddaní – aby sme boli, ako hovoríme v Austrálii, „fair dinkum“ (pravdiví) ohľadom života podľa evanjelia. Ľudia sú fair dinkum, keď sú tým, čím hovoria, že sú.
O tom, ako byť fair dinkum a byť oddaný, som sa niečo naučil hraním rugby. Zistil som, že keď som hral najlepšie, ako som vedel, keď som dal zo seba všetko, moja radosť z hry bola najväčšia.
Môj obľúbený rok rugby bol rok po strednej škole. Tím, ktorého som bol členom, bol talentovaný a oddaný. V ten rok sme boli najlepším tímom. Jedného dňa sme však mali hrať proti tímu na nízkych priečkach a po hre sme mali všetci zobrať svoje dievčatá na veľkú výročnú vysokoškolskú tancovačku. Myslel som si, že keďže to mala byť ľahká hra, mal by som sa chrániť pred zranením, aby som si mohol naplno užiť tancovačku. Počas tej hry sme neboli takí odhodlaní v tvrdých kontaktoch, ako sme mohli byť, a prehrali sme. Aby to bolo ešte horšie, ukončil som tento zápas s veľmi napuchnutou, tučnou perou, ktorá nezlepšila môj vzhľad pre moje veľké rande. Asi som sa niečo potreboval naučiť.
V ďalšej hre, v ktorej som bol absolútne odhodlaný, som mal veľmi odlišný zážitok. V jednej chvíli som bežal do kontaktu so skutočným zámerom; okamžite som na tvári pocítil bolesť. Keďže ma môj otec učil, že nemám dať súperovi nikdy najavo, že som zranený, pokračoval som, aby som hru dohral. V ten večer, keď som sa pokúšal jesť, zistil som, že nedokážem hrýzť. Na druhý deň som išiel do nemocnice, kde röntgen potvrdil, že som mal zlomenú sánku. Ústa som mal ďalších šesť týždňov zdrôtované.
Z tohto podobenstva o tučnej pere a zlomenej sánke som sa poučil. Napriek mojim spomienkam na neuspokojené chute na tuhé jedlo počas tých šiestich týždňov, keď som mohol požívať iba tekutiny, vôbec neľutujem, že som si zlomil sánku, pretože sa to stalo, keď som zo seba dal všetko. Ľutujem však tú tučnú peru, pretože bola symbolom toho, že som sa držal bokom.
Dať zo seba všetko neznamená, že budeme neprestajne obklopení požehnaniami alebo že budeme vždy úspešní. Znamená to však, že budeme mať radosť. Radosť nie je chvíľkové potešenie, dokonca ani dočasné šťastie. Radosť je trvalá a zakladá sa na našom úsilí, ktoré Pán prijme.3
Príklad takéhoto prijatia je príbeh Olivera Grangera. Ako uviedol prezident Boyd K. Packer: „Keď boli Svätí vyhnaní z Kirtlandu, … Oliver tam ostal, aby predal ich majetok za to málo, čo mohol. Nemal veľkú šancu na úspech. A skutočne, ani neuspel!“4 Bol poverený Prvým predsedníctvom, aby vykonal úlohu, ktorá bola ťažká, ak nie nemožná. No Pán ho pochválil za jeho zjavne neúspešné úsilie týmito slovami:
„Pamätám na služobníka svojho Olivera Grangera; hľa, veru mu hovorím, že meno jeho bude uchovávané v posvätnej pamäti z pokolenia na pokolenie, na veky vekov, hovorí Pán.
Takže, nech bojuje naliehavo za vykúpenie Prvého predsedníctva Cirkvi mojej … a keď padne, znova povstane, lebo obeť jeho bude pre mňa posvätnejšia než vzostup jeho, hovorí Pán.“5
Môže to byť pravda o každom z nás – nie sú to naše úspechy, ale skôr naše obete a úsilie, na ktorých Pánovi záleží.
Ďalším príkladom pravej učeníčky Ježiša Krista je naša drahá priateľka z Pobrežia Slonoviny v Západnej Afrike. Táto úžasná verná sestra trpela emocionálnym, a dokonca aj istým dlhodobým fyzickým, zneužívaním zo strany svojho manžela, a nakoniec sa rozviedli. Nikdy nezakolísala vo svojej viere a dobrote, ale kvôli jeho krutosti voči nej bola po dlhú dobu hlboko ranená. Svojimi vlastnými slovami opísala, čo sa stalo:
„Hoci som povedala, že mu odpúšťam, vždy som zaspávala ranená; s touto ranou som trávila svoje dni. Bolo to ako popálenina v mojom srdci. Veľakrát som sa modlila k Pánovi, aby ju odo mňa vzal, ale bolelo to tak veľmi, že som silno verila, že s ňou strávim zvyšok svojho života. Bolelo to viac ako keď som v mladom veku prišla o svoju mamu; bolelo to viac ako keď som prišla o svojho otca a dokonca aj svojho syna. Zdalo sa, že sa to rozšírilo po mojom srdci a pokrylo ho to, kvôli čomu sa mi zdalo, že dokonca každú chvíľu zomriem.
Inokedy som sa samej seba pýtala, čo by urobil Spasiteľ v mojej situácii a radšej som povedala: ‚Toto je príliš, Pane.‘
Potom som jedno ráno hľadala tú bolesť v mojom srdci, ktorá pochádza z tohto všetkého, a išla som aj ďalej, hľadala som ju vo svojej duši. Nikde som ju nenašla. Moja myseľ rýchlo prešla všetky dôvody, ktoré som [mala], aby som cítila bolesť, ale necítila som ju. Čakala som celý deň, aby som zistila, či budem cítiť tú bolesť vo svojom srdci; necítila som ju. Potom som pokľakla a poďakovala Bohu za to, že spôsobil, aby u mňa zapôsobila zmierna obeť Pána.“6
Táto sestra je teraz šťastne spečatená s úžasným verným mužom, ktorý ju hlboko miluje.
Takže aký by mal byť náš postoj, ak sme praví Kristovi učeníci? A akú má evanjelium pre nás cenu, keď skutočne povážime, ako sa nám vodí, ako navrhol Aggeus?
Veľmi sa mi páči správny postoj otca kráľa Lamoniho. Iste si spomeniete na jeho počiatočný hnev, keď našiel svojho syna v spoločnosti Ammóna, Nefitu – človeka z ľudu, ktorý Lámániti nenávideli. Vytasil svoj meč, aby bojoval s Ammónom a čoskoro mal Ammónov meč pri svojom krku. „Teraz, kráľ, bojac sa, aby nestratil život svoj, povedal: Ak ma ušetríš, dám ti čokoľvek, o čo požiadaš, dokonca polovicu kráľovstva.“7
Všimnite si jeho ponuku – polovicu jeho kráľovstva za jeho život.
No neskôr, po tom, ako porozumel evanjeliu, dal inú ponuku. „Kráľ povedal: Čo mám činiť, aby som mohol mať večný život tento, o ktorom si hovoril? Áno, čo mám činiť, aby som mohol byť zrodený z Boha, aby bol tento zlovoľný duch vykorenený z hrude mojej a aby som prijal Ducha jeho, aby som mohol byť naplnený radosťou a aby som nebol posledného dňa zavrhnutý? Hľa, hovoril, vzdám sa všetkého, čo mám, áno, opustím kráľovstvo svoje, aby som mohol obdržať túto veľkú radosť.“8
Tentokrát bol pripravený vzdať sa celého svojho kráľovstva, pretože evanjelium bolo hodné viac ako všetko, čo mal! Bol fair dinkum ohľadom evanjelia.
Takže otázka pre každého z nás znie: Sme tiež fair dinkum ohľadom evanjelia? Pretože byť váhavý nie je byť fair dinkum! A Boh nie je známy tým, že zahŕňa chválou vlažných.9
Nie je žiadny poklad, ani žiadna záľuba, ani žiadny status, ani žiadne sociálne médiá, ani žiadne videohry, ani žiadny šport, ani žiadna známosť s celebritou, ani nič na zemi, čo by bolo vzácnejšie ako večný život. Takže Pánova rada pre každého je: „Povážte, ako sa vám vodí.“
Moje pocity najlepšie vyjadrujú Nefiho slová: „Radujem sa z jasnosti; radujem sa z pravdy; radujem sa z Ježiša svojho, lebo vykúpil dušu moju z pekla.“10
Sme praví nasledovníci Toho, ktorý dal za nás všetko? Toho, ktorý je naším Vykupiteľom a naším Obhajcom u Otca? Toho, ktorý bol Sám absolútne oddaný vo Svojej zmiernej obeti a je taký aj teraz vo Svojej láske, Svojej milosti a Svojej túžbe, aby sme mali večnú radosť? Naliehavo žiadam všetkých, ktorí počujú a čítajú tieto slová: Prosím, prosím, neodkladajte svoju úplnú oddanosť, až kým sa ku nej nedostanete v nejakom neexistujúcom čase v budúcnosti. Staňte sa fair dinkum teraz a cíťte radosť! V mene Ježiša Krista, amen.