Hovorme o duševnom zdraví
Dovoľte mi, aby som sa podelil o niekoľko postrehov, ktoré som všimol, keď naša rodina prechádzala obdobím skúšok.
Aj keď sa naša rodina teší z bohatých požehnaní, zatiaľ čo radostne kráčame po ceste zmluvy, čelili sme tiež nesmierne vysokým horám. Chcel by som sa podeliť o veľmi osobné skúsenosti týkajúce sa duševného zdravia. Patrí sem klinická depresia, ťažká úzkosť, bipolárna porucha, ADHD – a niekedy kombinácia všetkých z nich. O tieto citlivé skúsenosti sa delím so súhlasom tých, ktorých sa týkajú.
Počas svojej služby som sa stretol so stovkami ľudí a rodín s podobnými skúsenosťami. Niekedy sa zamýšľam nad tým, či „pustošiaca choroba“ pokrývajúca zem, tak ako je to zmienené v písmach, nezahŕňa i duševné choroby.1 Je po celom svete, pokrýva každý kontinent a kultúru a postihuje všetkých – mladých, starých, bohatých aj chudobných. Členovia Cirkvi nie sú výnimkou.
Naša náuka nás zároveň učí, aby sme sa snažili stať sa podobnými Ježišovi Kristovi a byť v Ňom zdokonalení. Naše deti spievajú: „Snažím sa byť ako Ježiš.”2 Túžime byť dokonalí dokonca tak, ako sú náš Nebeský Otec a Ježiš Kristus dokonalí.3 Keďže duševné choroby môžu zasahovať do nášho vnímania dokonalosti, zostávajú príliš často tabu. Dôsledkom toho je, že existuje príliš veľa nevedomosti, príliš veľa tichého utrpenia a príliš veľa zúfalstva. Mnohí, ktorí sa cítia, že je toho na nich príliš, pretože nespĺňajú vnímané štandardy, sa mylne domnievajú, že v Cirkvi nemajú miesto.
Na boj proti tomuto klamstvu je dôležité mať na pamäti, že „Spasiteľ miluje všetky deti Svojho Otca. On plne chápe bolesť a ťažkosti, ktoré zažívajú mnohí, ktorí žijú so širokým spektrom výziev týkajúcich sa psychického zdravia. On trpel ,bolesti a strasti a pokušenia všetkého druhu; … [berúc] na seba bolesti a choroby ľudu svojho‘ (Alma 7:11; zvýraznenie pridané; pozri tiež Židom 4:15 – 16; 2. Nefi 9:21). Keďže On chápe všetky strasti, vie ako ,uzdravovať skrúšených srdcom‘ (Lukáš 4:18; pozri tiež Izaiáš 49:13 – 16).”4 Výzvy často naznačujú, že sú potrebné ďalšie nástroje a podpora, a nie sú chybou charakteru.
Dovoľte mi, aby som sa podelil o niekoľko postrehov, ktoré som si všimol, keď naša rodina prechádzala obdobím skúšok.
Po prvé, mnohí ľudia budú s nami smútiť. Nebudú nás odsudzovať. Náš syn sa vrátil domov z misie iba po štyroch týždňoch kvôli vážnym panickým záchvatom, úzkosti a depresii. Ako jeho rodičia sme sa ťažko vyrovnávali so sklamaním a smútkom, pretože sme sa toľko modlili za jeho úspech. Ako všetci rodičia, chceme, aby naše deti mali úspech a boli šťastné. Misia mala byť pre nášho syna dôležitým míľnikom. Tiež sme sa trápili nad tým, čo si budú myslieť ostatní ľudia.
Neuvedomili sme si, že návrat nášho syna bol oveľa zničujúcejší pre neho. Pamätajte, že miloval Pána a chcel slúžiť, ale z dôvodov, ktoré nevedel pochopiť, to nedokázal. Čoskoro sa ocitol v bode úplnej beznádeje, bojujúc s hlbokým pocitom viny. Už sa necítil byť akceptovaný, ale duchovne otupený. Pohltili ho opakujúce sa myšlienky na smrť.
Keď bol náš syn v tomto neracionálnom stave, veril, že mu zostávalo len jediné, a to zobrať si vlastný život. Na jeho záchranu bolo treba Ducha Svätého a légiu anjelov na oboch stranách závoja.
Kým bojoval o život a počas tohto nesmierne ťažkého obdobia, všemožne nám pomáhala naša rodina, zboroví vedúci, členovia a priatelia.
Nikdy sme nezažili takýto prejav lásky. Nikdy som nepocítil silnejšie a tak osobným spôsobom, čo to znamená utešovať tých, ktorí útechu potrebujú. Naša rodina bude za ten prejav navždy povďačná.
Nedokážem opísať nespočetné zázraky, ktoré sprevádzali tieto udalosti. Našťastie náš syn prežil, ale na to, aby sa uzdravil a prijal, že je milovaný, cenený a potrebný, bolo treba dlhý čas a veľa lekárskej, terapeutickej a duchovnej starostlivosti.
Som si vedomý, že nie všetky takéto prípady skončia ako náš. Smútim s tými, ktorí stratili svojich najbližších príliš skoro a teraz im zostávajú pocity žiaľu a tiež nezodpovedané otázky.
Mojím ďalším postrehom je, že pre rodičov môže byť neľahké identifikovať ťažkosti svojich detí, ale musíme sa vzdelávať. Ako spoznáme rozdiel medzi ťažkosťami, ktoré súvisia s normálnym vývojom, a známkami choroby? Ako rodičia máme posvätnú povinnosť pomáhať svojim deťom navigovať skrze životné výzvy, avšak len zopár z nás je odborníkmi na duševné zdravie. Napriek tomu sa musíme starať o svoje deti tým, že im pomôžeme naučiť sa, ako sa uspokojiť so svojím úprimným úsilím, keď sa snažia splniť primerané očakávania. Každý z nás vie zo svojich vlastných osobných nedostatkov, že duchovný rast je neustálym procesom.
Teraz chápeme, že „neexistuje jeden jediný liek na emocionálne a duševné zdravie. Keďže žijeme v padlom svete s padlým telom, zažijeme stres a nepokoj. Navyše, k diagnóze duševnej choroby môže prispievať mnoho faktorov. Bez ohľadu na našu duševnú a psychickú pohodu je zdravšie zameriavať sa na rast ako byť posadnutý našimi nedostatkami“.5
Jedna vec, ktorá mne a mojej manželke vždy pomohla, bolo zostať tak blízko k Pánovi, ako sa dalo. Pri spätnom pohľade teraz vidíme, ako nás Pán trpezlivo vychovával v časoch veľkej neistoty. Jeho svetlo nás viedlo krok za krokom cez tie najtemnejšie hodiny. Pán nám pomohol pochopiť, že cena jednotlivej duše je vo večnom pláne oveľa dôležitejšia ako akákoľvek pozemská úloha či úspech.
Opakujem, že vzdelávanie o duševných chorobách nás pripraví na to, aby sme pomohli sami sebe i ostatným, ktorí môžu mať ťažkosti. Otvorená a úprimná diskusia medzi nami pomôže v tom, aby táto dôležitá téma dostala pozornosť, ktorú si zaslúži. Informácie predsa predchádzajú inšpirácii a zjaveniu. Tieto častokrát neviditeľné výzvy ovplyvňujú každého, a keď im čelíme, zdajú sa neprekonateľné.
Jednou z prvých vecí, ktorú sa musíme naučiť je, že určite nie sme sami. Pozývam vás, aby ste študovali tému psychického zdravia v aplikácii Knižnica evanjelia, a to v časti Pomoc v životných situáciách. Štúdium povedie k väčšiemu pochopeniu, väčšej akceptácii, väčšiemu súcitu a väčšej láske. Môže znížiť tragédiu, zatiaľ čo nám pomôže rozvíjať sa a zvládať zdravé očakávania a zdravé interakcie.
Môj záverečný postreh: musíme sa navzájom neustále strážiť. Musíme milovať jeden druhého a menej súdiť – hlavne, keď naše očakávania nie sú okamžite splnené. Máme pomáhať deťom a mládeži cítiť lásku Ježiša Krista vo svojich životoch, dokonca aj keď s ťažkosťami cítia lásku k sebe samým. Starší Orson F. Whitney, ktorý slúžil ako člen Kvóra dvanástich apoštolov, poradil rodičom, ako pomôcť potomstvu, ktoré sa trápi: „Modlite sa za svoje … deti; udržiavajte ich svojou vierou.“6
Často som sa zamýšľal nad tým, čo znamená udržiavať ich svojou vierou. Verím, že to zahŕňa jednoduché skutky lásky, miernosti, láskavosti a rešpektu. Znamená to dovoliť im, aby sa rozvíjali svojím vlastným tempom a deliť sa o svedectvo, ktoré im pomôže cítiť Spasiteľovu lásku. Vyžaduje si to od nás, aby sme mysleli viac na nich a menej na seba či ostatných. To zvyčajne znamená hovoriť menej a počúvať viac, oveľa viac. Musíme ich milovať, obohatiť ich, často ich chváliť v ich úsilí uspieť a byť verní Bohu. A nakoniec, máme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme im zostali nablízku, rovnako ako zostávame nablízku Bohu.
Pre všetkých tých, ktorí sú osobne ovplyvnení duševnou chorobou, držte sa pevne svojich zmlúv, dokonca i keď v tomto čase necítite Božiu lásku. Urobte všetko, čo je vo vašich silách, a potom v pokoji stojte, … „aby [ste] videli spásu Božiu, a aby rameno jeho bolo zjavené“.7
Svedčím, že Ježiš Kristus je náš Spasiteľ. Pozná nás. Miluje nás a On si na nás počká. Počas skúšok v rodine som spoznal, ako je blízko. Jeho prisľúbenia sú pravdivé:
„Neboj sa, som blízko, nemusíš sa báť,
veď Ja som tvoj Boh, budem ti pomáhať.
Ja ťa posilním, aby si vyhral boj.
Ja som tu vždy s tebou, som tvojou skalou.“
Keď chápeme, aký pevný je náš základ, môžeme s radosťou prehlásiť:
„Dušu, ktorá hľadá pomoc Ježiša,
nemôžem pustiť zo svojho náručia.
Keď moci pekla spoja sa proti nej,
ja ju neopustím, vždy som tu pri nej.“8
V mene Ježiša Krista, amen.