Najväčší majetok
Každý z nás má prísť ku Kristovi s nekompromisnou oddanosťou Jeho evanjeliu.
Písma hovoria o bohatom mládencovi, ktorý pribehol k Ježišovi, pokľakol si k Jeho nohám a s nefalšovanou úprimnosťou sa spýtal Majstra: „Čo mám činiť, aby som mohol mať večný život?“ Potom ako Ježiš prešiel dlhým zoznamom prikázaní, ktoré tento muž verne dodržiaval, povedal mužovi, aby predal všetky svoje veci, zisk rozdal chudobným, vzal svoj kríž a nasledoval Ho. Odvážnosť tohto usmernenia spôsobila, že bohatý mládenec – aj napriek pevnosti svojich drahých sandálov – stratil pevné odhodlanie a odišiel so smútkom, pretože v písmach sa píše, že „mal mnoho majetku.“1
Je zrejmé, že toto je dôležitý varovný príbeh o používaní bohatstva a potrebách chudobných. Ale v konečnom dôsledku je to príbeh o úprimnej, bezvýhradnej oddanosti božskej zodpovednosti. Či sme bohatí alebo nie, každý z nás má prísť ku Kristovi s rovnakou nekompromisnou oddanosťou Jeho evanjeliu, aká sa očakávala od tohto mládenca. V hovorovom jazyku dnešnej mládeže máme prehlásiť, že do toho ideme „plnou parou“.2
C. S. Lewis si vo svojej charakteristicky zapamätateľnej próze predstavuje, že nám Pán hovorí niečo takéto: „Nechcem … z tvojho času … [či] z tvojich peňazí … [či] tvojej práce [tak veľmi ako] chcem [len] teba. [Ohľadom tohto stromu, ktorý prerezávaš.] Nechcem odrezať jednu vetvu tu a druhú tam, chcem … [ho] celý od koreňa. [A čo sa týka toho zubu.] Nechcem ti vŕtať zub a vypĺňať amalgámom a nasadzovať korunku. Chcem vytrhnúť celý zub! [Vlastne chcem, aby si mi vydal] celé svoje prirodzené ja. … [A] namiesto toho ti dám úplne nové ja. Vlastne, dám ti seba, moja vôľa sa stane tvojou [vôľou].“3
Všetci tí, ktorí sa k nám budú počas tejto generálnej konferencie prihovárať, budú tak či onak hovoriť to, čo Kristus povedal tomuto bohatému mládencovi: „Poď ku svojmu Spasiteľovi. Príď naplno a z celého srdca. Vezmi svoj kríž, nech je akokoľvek ťažký, a nasleduj Ho.“4 Povedia to s vedomím, že v Božom kráľovstve neexistuje žiadna polovičná práca, žiadny začiatok a pauza a žiadna cesta späť. Ježišova odpoveď pre tých, ktorí žiadali o povolenie pochovať zosnulého rodiča či sa aspoň rozlúčiť s ostatnými členmi rodiny, bola náročná a jednoznačná. „Nechajte to na druhých,“ povedal. „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“5 Keď sa od nás vyžadujú ťažké veci, dokonca aj veci, ktoré sú v rozpore s túžbami nášho srdca, pamätajte, že vernosť, ktorú sľubujeme Kristovej veci, má byť najvyššou oddanosťou nášho života. Hoci nás Izaiáš uisťuje, že je k dispozícii „bez peňazí, bez platenia“4, a tak to je, musíme byť pripravení, ako hovorí T. S. Eliot, že to bude stáť „nie menej ako všetko“.7
Samozrejme, že všetci máme určité zvyky či chyby či osobnú históriu, ktoré by nám mohli zabrániť v úplnom duchovnom ponorení sa do tejto práce. Ale Boh, náš Otec, je nesmierne dobrý v odpúšťaní a zabúdaní na hriechy, ktoré sme opustili, možno preto, lebo Mu dávame toľko príležitostí, aby v tom mal dobrú prax. V každom prípade existuje božská pomoc pre každého z nás vždy, keď pocítime, že chceme zmeniť svoje správanie. Boh dal Saulovi iné srdce.8 Ezechiel vyzval staroveký Izrael, aby odhodil svoju minulosť a „[vytvoril] … nové srdce a nového ducha.“9 Alma vyzval k „mocnej zmene“10, ktorá spôsobí rozpínanie duše, a samotný Ježiš učil, že: „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie.“11 Je zrejmé, že možnosť zmeny a život na vyššej úrovni boli vždy jedným z darov Boha pre tých, ktorí ho hľadajú.
Priatelia, v terajšom okamihu nachádzame všetky druhy skupín a podskupín, množín a podmnožín, digitálnych klanov a politických identít, v ktorých je viac než dosť nepriateľstva. Mohli by sme si položiť otázku, ktorá obsahuje frázu od prezidenta Russella M. Nelsona, či je „vyšší a svätejší“12 život niečím, čo by sme mohli hľadať? Pri tom by nám dobre padlo pamätať na to ohromujúce obdobie v Knihe Mormonovej, v ktorom sa ľudia pýtali a odpovedali na túto otázku tak kladne:
„A stalo sa, že v celej krajine nebolo sváru medzi všetkým ľudom … pre lásku Božiu, ktorá prebývala v srdciach ľudí.
A nebolo žiadnej závisti ani rozbrojov, … ani žiadneho druhu chlipnosti; a určite nemohlo byť šťastnejšieho ľudu medzi všetkými ľuďmi, ktorí boli stvorení rukou Božou.
Nebolo žiadnych zlodejov ani vrahov, neboli ani Lámániti ani žiadni iní -iti; ale boli jedno, deti Kristove a dedičia kráľovstva Božieho.
„A ako boli požehnaní!“13
Čo je kľúčom k tomu prelomu v spokojnom, šťastnom živote? Je to zakomponované v tomto texte v jednej vete: Láska Božia … „prebývala v srdciach ľudí“.14 Keď láska Božia udáva tón nášmu vlastnému životu, našim vzájomným vzťahom a v konečnom dôsledku aj nášmu cíteniu voči celému ľudstvu, potom sa začínajú strácať staré rozdiely, obmedzujúce nálepky a umelé rozdelenia a zvyšuje sa mier. Presne to sa stalo v našom príklade z Knihy Mormonovej. Už tam neboli Lámániti ani Jákobiti ani Jozefiti ani Zórámiti. Už tam neboli vôbec žiadni „-iti“. Ľudia nadobudli iba jednu nadzemskú identitu. Hovorí sa, že všetci boli známi ako „deti Kristove“.15
Samozrejme, hovoríme tu o prvom veľkom prikázaní poskytnutom ľudskej rodine – milovať Boha z celého srdca, bez výhrad a kompromisov, čiže z celého srdca, duše, mysle a sily.16 Láska k Bohu je prvým veľkým prikázaním vo vesmíre. Ale prvou veľkou pravdou vo vesmíre je, že Boh nás miluje rovnakým spôsobom – z celého srdca, bez výhrad a kompromisov, z celého Svojho srdca, duše, mysle a sily. A keď sa tieto majestátne sily z Jeho a našich sŕdc bez zábran stretnú, dôjde k skutočnému výbuchu duchovnej a morálnej moci. Potom, ako to napísal Teilhard de Chardin, „človek druhýkrát v histórii sveta objaví oheň“.17
Potom a skutočne iba vtedy dokážeme efektívne dodržiavať druhé veľké prikázanie spôsobmi, ktoré nie sú povrchné ani triviálne. Ak milujeme Boha natoľko, že sa Mu snažíme byť úplne verní, dá nám schopnosť, kapacitu, vôľu a spôsob, ako milovať svojich blížnych a seba samých. Potom budeme môcť možno znovu povedať: „[N]emohlo byť šťastnejšieho ľudu medzi všetkými ľuďmi, ktorí boli stvorení rukou Božou.“18
Bratia a sestry, modlím sa, aby sme uspeli tam, kde bohatý mládenec zlyhal, že zoberieme kríž Kristov, nech je akokoľvek náročný, bez ohľadu na problém a bez ohľadu na cenu. Vydávam svedectvo, že keď sa zaviažeme nasledovať Ho, cesta bude tak či onak prechádzať cez tŕňovú korunu a strohý rímsky kríž. Bez ohľadu na to, aký bohatý bol náš mládenec, nebol taký bohatý, aby si kúpil cestu z miesta stretnutia s týmito symbolmi, a ani my to nedokážeme. Pre požehnanie obdržania najväčšieho zo všetkých majetkov –– dar večného života – stačí len, aby sme udržali kurz a nasledovali Veľkňaza nášho vyznania, zorničku, Obhajcu a Kráľa. Spolu s menej známym Amalekim z dávnych dôb svedčím, že každý z nás má „[obetovať] celú dušu svoju ako obeť jemu“.19 O tejto odhodlanej, vytrvalej oddanosti spievame:
Chváľme horu, na nej stojím:
skala dáva lásku nám. …
Moje srdce, ó zapečať ho,
zapečať ho k výšinám.20
V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.