Dôverovať znova

Starší Gerrit W. Gong

Kvórum dvanástich apoštolov

Dôvera v Boha a v jeden druhého prináša nebeské požehnania.

Raz, keď som bol veľmi malý, som krátku dobu zvažoval, že utečiem z domu. Ako malý chlapec som cítil, že ma nikto nemá rád.

Moja pozorná matka ma vypočula a uistila. Doma som bol v bezpečí.

Mali ste niekedy pocit, že utekáte z domu? Utekanie z domu často znamená, že dôvera bola narušená alebo nalomená – dôvera v seba samých, vzájomná dôvera, dôvera v Boha. Keď je dôvera spochybnená, premýšľame nad tým, ako znova dôverovať.

Mojím dnešným posolstvom je, že či už prichádzame domov alebo ideme domov, Boh nám vyjde v ústrety.¹ V Ňom môžeme nájsť vieru a odvahu, múdrosť a rozlišovaciu schopnosť dôverovať znova. Podobne nás žiada o to, aby sme si jeden pre druhého nechali zasvietené svetlá, aby sme boli zhovievavejší a menej posudzovali seba aj druhých, aby Jeho Cirkev mohla byť miestom, kde sa cítime ako doma, či už prichádzame prvýkrát alebo sa vraciame.

Dôvera je skutkom viery. Boh nám verí. Ľudskú dôveru však možno podkopať alebo nalomiť, ak:

nás podvádza, zraňuje alebo využíva priateľ, obchodný partner alebo niekto, komu dôverujeme.²
je manželský partner neverný,
niekoho, koho milujeme, asi neočakávane zastihne smrť, zranenie či choroba,
stojíme pred neočakávanou otázkou evanjelia, možno sa to týka dejín Cirkvi či cirkevných pravidiel a niekto hovorí, že naša cirkev to nejako skryla či nepovedala pravdu.

Ostatné situácie môžu byť menej konkrétne, ale rovnako znepokojujúce.

Možno sa nevidíme v Cirkvi, necítime, že tam patríme, cítime, že nás ostatní súdia.

Alebo, hoci sme urobili všetko, čo sa od nás očakávalo, veci sa ešte nevyriešili. Napriek našim osobným skúsenostiam s Duchom Svätým možno ešte nemáme pocit, že vieme, že Boh žije alebo že evanjelium je pravdivé.

Mnohí dnes cítia veľkú potrebu obnoviť dôveru v medziľudské vzťahy a modernú spoločnosť.³

Keď premýšľame o dôvere, vieme, že Boh je Bohom pravdy a nemôže klamať.⁴ Vieme, že pravda je poznanie vecí takých, aké sú, boli a budú.⁵ Vieme, že pokračujúce zjavenie a inšpirácia zapadajú do nemennej pravdy a meniacich sa okolností.

Vieme, že porušené zmluvy lámu srdcia. „Robil som hlúposti,“ hovorí, „môžeš mi niekedy odpustiť?“ Manželia sa môžu držať za ruky a dúfať, že si budú opäť dôverovať. V inom prostredí uväznený premýšľa: „Keby som dodržiaval Slovo múdrosti, nebol by som teraz tu.“

Vieme, že radosť z Pánovej cesty zmluvy a povolania slúžiť v Jeho Cirkvi sú pozvaním k tomu, aby sme pocítili Božiu dôveru a lásku k sebe i jeden k druhému. Členovia Cirkvi, vrátane slobodných dospelých, pravidelne slúžia všade v Cirkvi a v našich komunitách.

Vďaka inšpirácii povolá biskupstvo mladý pár, aby slúžil v zborových jasliach. Manžel spočiatku sedí v rohu, odosobnený a vzdialený. Postupne sa s deťmi začne usmievať. Neskôr manželia vyjadrujú vďaku. Vravia, že predtým manželka chcela deti a manžel nie. Teraz ich služba zmenila a spojila. Priniesla tiež radosť z detí do ich manželstva a domova.

V inom meste boli mladá matka malých detí a jej manžel prekvapení a ohromení, že ju povolali, aby slúžila ako prezidentka Združenia pomoci zboru, ale prijali to. Krátko nato ľadové búrky prerušili elektrickú energiu a ponechali regály obchodov prázdne a domy chladné ako mrazničky. Vďaka tomu, že táto mladá rodina mala elektrinu a teplo, veľkoryso otvorila svoj domov niekoľkým rodinám a jednotlivcom, aby prežili búrku.

Dôvera sa stane skutočnosťou, ak robíme ťažké veci s vierou. Služba a obeta zväčšujú schopnosti a zušľachťujú srdcia. Dôvera v Boha a v jeden druhého prináša nebeské požehnania.

Potom, čo verný brat prežil rakovinu, zrazilo ho auto. Namiesto toho, aby sa ľutoval, sa s modlitbou pýtal: „Čo sa môžem z tejto skúsenosti naučiť?“ Na jednotke intenzívnej starostlivosti pocítil nutkanie, aby si všimol zdravotnú sestru, ktorá sa bála o svojho manžela a deti. Pacient s bolesťou našiel odpovede, pretože dôveroval Bohu a pomáhal druhým.

Keď brat s problémami s pornografiou čakal pred kanceláriou svojho prezidenta kolu, ten sa modlil, aby vedel, ako pomôcť. Prišiel jasný pocit: „Otvor dvere a pusti tohto brata dnu.“ S vierou a dôverou, že Boh pomôže, vedúci kňazstva otvoril dvere a objal brata. Každý z nich pocítil transformujúcu lásku a dôveru v Boha a k sebe navzájom. Brat, ktorý bol posilnený, mohol začať činiť pokánie a zmeniť sa.

Aj keď sú naše individuálne okolnosti osobné, zásady evanjelia a Duch Svätý nám môžu pomôcť vedieť, či, ako a kedy znova dôverovať druhým. Keď je dôvera nalomená alebo zradená, sklamanie a rozčarovanie sú skutočné; rovnako je to aj s potrebou rozlišovania, aby sme vedeli, kedy sú viera a odvaha zaslúžené, aby sme opäť dôverovali v medziľudské vzťahy.

Napriek tomu, pokiaľ ide o Boha a osobné zjavenie, prezident Russell M. Nelson uisťuje: „Nemusíte si lámať hlavu nad tým, komu môžete bez obáv dôverovať.“⁶ Vždy môžeme dôverovať Bohu. Pán nás pozná lepšie a miluje nás viac, ako poznáme alebo milujeme sami seba. Vďaka Jeho nekonečnej láske a dokonalému poznaniu minulosti, prítomnosti a budúcnosti sú Jeho zmluvy a sľuby stále a spoľahlivé.

Dôverujte tomu, čo písma nazývajú „v priebehu času“.⁷ S Božím požehnaním, v priebehu času a trvalou vierou a poslušnosťou môžeme nájsť odhodlanie a pokoj.

Pán utešuje:

„Večer sa rozšíri plač, ale ráno je plesanie.“⁸

„Polož svoje bremeno na Pána a dôveruj Jeho neustálej starostlivosti.“⁹

„Zem nemá bolesti, ktorú nebesia nemôžu uzdraviť.“¹⁰

Dôverujte Pánovi¹¹ a Jeho zázrakom. My a naše vzťahy sa môžeme zmeniť. Prostredníctvom uzmierenia Krista Pána môžeme odložiť svoje sebecké prirodzené ja a stať sa Božím dieťaťom, miernym, pokorným¹², plným viery a primeranej dôvery. Keď činíme pokánie, keď vyznávame a zanechávame svoje hriechy, Pán hovorí, že na ne viac nepamätá.¹³ Nie je to tak, že On zabúda; skôr sa pozoruhodným spôsobom zdá, že sa rozhodol, že na ne nebude pamätať, a ani my nemusíme.

Dôverujte Božej inšpirácii, aby ste múdro rozlišovali. Môžeme druhým odpustiť v správnom čase a spôsobom, lebo Pán hovorí, že tak musíme urobiť¹⁴, pričom máme byť „opatrní ako hady a bez falše ako holubice“¹⁵.

Niekedy, keď sú naše srdcia najviac zlomené a skrúšené, sme najviac otvorení úteche a vedeniu Ducha Svätého.¹⁶ Odsúdenie a odpustenie začínajú rozpoznaním neprávosti. Odsúdenie sa často zameriava na minulosť. Odpustenie pozerá oslobodzujúco do budúcnosti. „Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil.“¹⁷

Apoštol Pavol sa pýta: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ A odpovedá: „Ani smrť, ani život, … ani vysokosť, ani hlbokosť, … nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“¹⁸ Napriek tomu existuje niekto, kto nás môže oddeliť od Boha a Ježiša Krista – a tým niekým sme my, my sami. Ako povedal Izaiáš: „Vaše hriechy zakryli Jeho tvár pred vami“¹⁹

Božskou láskou a božským zákonom sme zodpovední za svoje rozhodnutia a ich dôsledky. Ale uzmierujúca láska nášho Spasiteľa je „nekonečná a večná“.²⁰ Keď sme pripravení prísť domov, aj keď sme „ešte ďaleko“²¹, Boh je pripravený s veľkým súcitom, aby nás privítal a radostne ponúka to najlepšie, čo má.²²

Prezident J. Reuben Clark povedal: „Verím, že náš Nebeský Otec chce zachrániť každé svoje dieťa … že svojou spravodlivosťou a milosrdenstvom nám dá maximálnu odmenu za naše činy, dá nám všetko, čo môže dať, a naopak verím, že nám uloží minimálny trest, ktorý môže uložiť.“²³

Na kríži dokonca ani milosrdná prosba nášho Spasiteľa k Jeho Otcovi nebola bezpodmienečná: „Otče, odpusť im“, ale skôr „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“²⁴ Naša slobodná vôľa a sloboda majú zmysel, pretože sme zodpovední pred Bohom i pred sebou samými za to, kým sme, za to, čo vieme a čo robíme. Našťastie môžeme dôverovať Božej dokonalej spravodlivosti a dokonalému milosrdenstvu, aby sme dokonale posúdili svoje úmysly a skutky.

Končíme, ako sme začali – s Božím súcitom, keď prichádzame domov k Nemu a jeden k druhému.

Pamätáte si podobenstvo Ježiša Krista o istom mužovi, ktorý mal dvoch synov?²⁵ Jeden syn odišiel z domu a premrhal svoje dedičstvo. Keď sa tento syn spamätal, chcel sa vrátiť domov. Druhý syn, ktorý mal pocit, že dodržiava prikázania, hľa, už veľa rokov²⁶, nechcel svojho brata doma privítať.

Bratia a sestry, mohli by ste, prosím, zvážiť, že nás Ježiš žiada, aby sme otvorili svoje srdcia, svoje porozumenie, súcit a ľudskosť a aby sme sa videli v oboch úlohách?

Rovnako ako prvý syn alebo dcéra sa môžeme túlať a neskôr sa pokúsiť vrátiť domov. Boh čaká, aby nás privítal.

A ako druhého syna alebo dcéru nás Boh jemne prosí, aby sme sa spoločne radovali, keď sa každý z nás vráti k Nemu domov. Pozýva nás, aby sme učinili naše zbory, kvóra, triedy a aktivity otvorené, autentické a bezpečné – aby boli domovom pre každého. S láskavosťou, porozumením a vzájomnou úctou všetci s pokorou hľadáme Pána a modlíme sa a vítame Jeho požehnania znovuzriadeného evanjelia pre všetkých.

Naše životné cesty sú individuálne, ale k Bohu, svojmu Otcovi, a Jeho milovanému Synovi sa môžeme znova vrátiť prostredníctvom dôvery v Boha, v seba navzájom a v seba samých.²⁷ Ježiš hovorí: „Nebojte sa, len verte!“²⁸ Rovnako ako prorok Joseph, neochvejne dôverujme v starostlivosť nášho Nebeského Otca.²⁹ Drahý brat, drahá sestra, drahý priateľ, prosím, skúste znova nájsť vieru a dôveru – zázrak, ktorý vám On dnes sľubuje. V posvätnom a svätom mene Ježiša Krista, amen.