Srdcia spojené v spravodlivosti a jednote
Zaviažme sa v tomto dvojstoročnicovom bode zlomu v našej cirkevnej histórii, aby sme žili spravodlivo a boli zjednotení tak ako nikdy predtým.
Spravodlivosť a jednota majú hlboký význam.1 Keď ľudia milujú Boha celým svojím srdcom a spravodlivo sa usilujú stať sa ako On, v spoločnosti sa vyskytuje menej sporov a rozbrojov. Je v nej viac jednoty. Veľmi sa mi páči skutočný príbeh, ktorý je toho príkladom.
Generál Thomas L. Kane, mladý muž nie nášho vierovyznania, pomáhal Svätým a obraňoval ich, keďže sa od nich vyžadovalo utiecť z Nauvoo. Po mnoho rokov bol zástancom Cirkvi.2
V roku 1872 generál Kane, jeho talentovaná manželka Elizabeth Wood Kaneová a ich dvaja synovia odcestovali zo svojho domova v Pennsylvánii do Salt Lake City. Sprevádzali Brighama Younga a jeho spoločníkov pri putovaní na juh do St. George v Utahu. Elizabeth sa ku svojej prvej návšteve Utahu postavila s odmeranosťou ohľadom žien. Niektoré veci, ktoré sa dozvedela, ju prekvapili. Napríklad zistila, že akékoľvek povolanie, ktorým si ženy mohli zarobiť na živobytie, im bolo v Utahu prístupné.3 Taktiež zistila, že členovia Cirkvi boli láskaví a chápaví voči Indiánom.4
Počas svojej cesty bývali vo Fillmore v dome Thomasa R. Kinga a Matildy Robison Kingovej.5
Elizabeth napísala, že keď Matilda pripravovala jedlo pre prezidenta Younga a jeho spoločníkov, do miestnosti vošli piati Indiáni. Hoci neboli pozvaní, bolo očividné, že sa plánovali pridať ku skupine. Sestra Kingová sa s nimi rozprávala „ich nárečím“. Posadili sa so svojimi prikrývkami a príjemným výrazom na svojich tvárach. Elizabeth sa opýtala jedného z detí Kingovcov: „Čo vaša matka povedala týmto mužom?“
Matildin syn odpovedal: „Povedala: ,Títo cudzinci prišli skôr a navarila som dosť len pre nich; ale vaše jedlo sa teraz varí na ohni a zavolám vás hneď, keď bude hotové.‘“
Elizabeth sa opýtala: „Naozaj to urobí alebo im len dá zvyšky pri kuchynských dverách?“6
Matildin syn odpovedal: „Mama ich obslúži rovnako ako vás a dá im miesto pri svojom stole.“
A tak aj urobila a „jedli s dokonalou slušnosťou“. Elizabeth vysvetlila, že mienka o tejto hostiteľke v nej vzrástla o 100 percent.7 Jednota sa posilní, keď sa s ľuďmi zaobchádza s dôstojnosťou a úctou, aj keď sú ich vonkajšie črty odlišné.
Ako vedúci neveríme predstave, že v minulosti boli všetky vzťahy dokonalé, všetko správanie bolo podobné Kristovmu alebo že všetky rozhodnutia boli spravodlivé. Naša viera však učí, že všetci sme deťmi nášho Otca v nebi a uctievame Ho a Jeho Syna Ježiša Krista, ktorý je náš Spasiteľ. Našou túžbou je, aby boli naše srdcia a mysle spojené v spravodlivosti a jednote a aby sme s Nimi boli jedno.8
Spravodlivosť je široký, komplexný pojem, ale jednoznačne zahŕňa život podľa Božích prikázaní.9 Kvalifikuje nás na posvätné obrady, ktoré predstavujú cestu zmluvy a požehnávajú nás, aby nás Duch usmerňoval v našich životoch.10
Byť spravodlivým nezávisí na tom, aby mal každý z nás všetky požehnania v našom živote práve teraz. Nemusíme byť zosobášení či požehnaní deťmi alebo mať iné želané požehnania teraz. Ale Pán sľúbil, že spravodliví, ktorí sú verní, budú môcť „prebývať s Bohom v stave nikdy nekončiaceho šťastia“.11
Jednota je taktiež široký, komplexný pojem, ale určite je príkladom prvého a druhého veľkého prikázania milovať Boha a milovať našich blížnych.12 Označuje ľud Sionu, ktorého srdcia a mysle sú „spojené v jednote“.13
Kontextom v mojom posolstve je kontrast a ponaučenia zo svätých písiem.
Už je to 200 rokov odkedy sa Otec a Jeho Syn prvýkrát zjavili a započali znovuzriadenie evanjelia Ježiša Krista v roku 1820. Opis v 4 Nefi v Knihe Mormonovej zahŕňa podobné 200-ročné obdobie potom, čo sa Spasiteľ zjavil a založil Svoju Cirkev v starodávnej Amerike.
Historický záznam, ktorý čítame v 4. Nefi, opisuje ľud, v ktorom nebolo žiadnej závisti, rozbrojov, nepokojov, lží, vraždenia, ani žiadneho druhu chlipnosti. Vďaka tejto spravodlivosti sa v zázname píše, že „určite nemohlo byť šťastnejšieho ľudu medzi všetkými ľuďmi, ktorí boli stvorení rukou Božou.“14
Ohľadom jednoty sa v 4. Nefi píše: „V krajine nebolo žiadneho sváru pre lásku Božiu, ktorá prebývala v srdciach ľudí.“15
Nanešťastie, 4. Nefi potom opisuje dramatickú zmenu, ktorá sa začala v „dvestom a prvom roku“16, kedy neprávosť a rozdelenie zničili spravodlivosť a jednotu. Hĺbky skazy, ktoré sa potom vyskytli, boli následne také zlé, že veľký prorok Mormon napokon nariekal svojmu synovi Moronimu:
„Ale ó syn môj, ako môže ľud podobný tomuto, ktorého potešenie je v tak mnohej ohavnosti –
Ako môžeme čakať, že Boh zadrží ruku svoju v súde proti nám?“17
Hoci žijeme vo výnimočných časoch, v tejto dispenzácii svet nebol požehnaný spravodlivosťou a jednotou opísanou v 4. Nefi. Vskutku, žijeme v dobe naozaj silných rozdelení. Ale milióny ľudí, ktorí prijali evanjelium Ježiša Krista sa zaviazali dosiahnuť ako spravodlivosť, tak aj jednotu. Je nám všetkým jasné, že by nám to mohlo ísť lepšie, a to je v tejto dobe našou výzvou. Môžeme byť silou, ktorá pozdvihne a požehná spoločnosť ako takú. Zaviažme sa v tomto dvojstoročnicovom bode zlomu v našej cirkevnej histórii, aby sme ako členovia Pánovej Cirkvi žili spravodlivo a boli zjednotení tak ako nikdy predtým. Prezident Russell M. Nelson nás požiadal, aby sme „preukázali väčšiu zdvorilosť, rasovú a etnickú harmóniu a vzájomnú úctu“.18 To znamená milovať jeden druhého a Boha, a prijať každého ako bratov a sestry, a aby sme skutočne boli ľudom Sionu.
Vďaka našej náuke, ktorá zahŕňa všetkých, môžeme byť oázou jednoty a oslavovať rozmanitosť. Jednota a rozmanitosť nie sú protipóly. Môžeme dosiahnuť väčšiu jednotu, keď budeme podporovať prostredie zahrnutia a úcty za účelom rozmanitosti. V období mojej služby v predsedníctve kolu San Francisco v Kalifornii sme mali kongregácie, ktoré hovorili španielčinou, tongčinou, samojčinou, jazykom tagalog a mandarínčinou. Naše anglicky hovoriace zbory pozostávali z ľudí z rôzneho rasového a kultúrneho prostredia. Bola tam láska, spravodlivosť a jednota.
Zbory a pobočky v Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní sú určené geograficky alebo podľa jazyka19, nie na základe rasy či kultúry. Rasa sa v členských záznamoch neudáva.
V prvých častiach Knihy Mormonovej, asi 550 rokov pred narodením Krista, sme vyučovaní základnému prikázaniu ohľadom vzťahu medzi deťmi Otca v Nebi. Všetci máme dodržiavať Pánove prikázania a všetci sme pozvaní podieľať sa na dobrotivosti Pánovej; „a neodopiera žiadnemu, ktorý ku nemu prichádza, čiernemu ani bielemu, porobenému ani slobodnému, mužovi ani žene; a pamätá na neznabohov; a všetci sú Bohu rovnakí, ako Žid, tak aj pohan“.20
Spasiteľova služba a Jeho posolstvo neprestajne vyhlasovali, že všetky rasy a farby sú deti Božie. Všetci sme bratia a sestry. V našej náuke veríme, že v hosťovskej krajine znovuzriadenia, Spojených štátoch, americká ústava21 a s ňou súvisiace dokumenty22, napísané nedokonalými ľuďmi, boli inšpirované Bohom pre požehnanie všetkých ľudí. Ako čítame v Náuke a zmluvách, tieto dokumenty „boli ustanovené, a majú byť obhajované kvôli právam a ochrane všetkého tela podľa spravodlivých a svätých zásad“.23 Dve z týchto zásad boli slobodná vôľa a zodpovednosť za vlastné hriechy. Pán vyhlásil:
„Takže, nie je správne, aby bol ktorýkoľvek človek podrobený druhému.
A s týmto zámerom som ustanovil ústavu tejto krajiny, skrze ruky múdrych mužov, ktorých som vzbudil práve s týmto zámerom, a vykúpil túto krajinu skrze preliatie krvi.“24
Toto zjavenie bolo prijaté v roku 1833, kedy Svätí v Missouri trpeli veľkým prenasledovaním. V záhlaví k oddielu 101 Náuky a zmlúv sa v jednej časti píše: „Zberba ich vyhnala z ich domova v kraji Jackson. … Vyhrážania sa smrťou voči [členom] z Cirkvi boli mnohé.“25
Bola to doba napätia na viacerých frontoch. Mnoho obyvateľov Missouri považovalo Indiánov za neľútostných nepriateľov a chceli ich z krajiny odstrániť. Okrem toho mnoho usadlíkov v Missouri vlastnilo otrokov a cítili sa byť ohrození tými, ktorí s otrokárstvom nesúhlasili.
Na rozdiel od toho naša náuka rešpektovala Indiánov a našou túžbou bolo učiť ich evanjelium Ježiša Krista. V otázke otrokárstva naše písma jednoznačne tvrdili, že žiaden človek by nemal byť v otroctve iného.26
Napokon boli Svätí násilne vyhnaní z Missouri27 a potom boli nútení vysťahovať sa na západ.28 Svätým sa darilo a získali pokoj, ktorý sprevádza spravodlivosť, jednotu a život podľa evanjelia Ježiša Krista.
Radujem sa zo Spasiteľovej arcipastierskej modlitby zaznamenanej v Evanjeliu podľa Jána. Spasiteľ povedal, že Ho poslal Otec a že On, Spasiteľ, dokončil prácu, ktorú bol poslaný vykonať. Modlil sa za Svojich učeníkov a za tých, ktorí budú veriť v Krista: „Aby všetci jedno boli; ako Ty Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás.“29 Jednota je to, za čo sa Kristus modlil predtým, ako bol zradený a ukrižovaný.
V prvom roku po znovuzriadení evanjelia Ježiša Krista, ktoré je zaznamenané v oddiele 38 Náuky a zmlúv, Pán hovorí o vojnách a zlovoľnosti, a vyhlasuje: „Hovorím vám: Buďte jedno; a ak nie ste jedno, nie ste moji.“30
Pôvodom našej cirkevnej kultúry je evanjelium Ježiša Krista. List apoštola Pavla Rímskym je významný.31 Ranú Cirkev v Ríme tvorili židia a pohania. Títo raní židia mali židovskú kultúru a „získali emancipáciu a začali sa množiť a prekvitať“.32
Pohania v Ríme mali kultúru s významným helenistickým vplyvom, ktorej apoštol Pavol dobre rozumel vďaka svojim skúsenostiam v Aténach a Korinte.
Pavol predstavuje evanjelium Ježiša Krista komplexným spôsobom. Zaznamenáva príslušné aspekty židovskej aj pohanskej kultúry33, ktoré sú v rozpore s pravým evanjeliom Ježiša Krista. V podstate každého z nich žiada, aby zanechal kultúrne prekážky vo svojej viere a kultúre, ktoré nie sú v súlade s evanjeliom Ježiša Krista. Pavol napomína židov a pohanov, aby zachovávali prikázania, milovali sa navzájom a hovorí, že spravodlivosť vedie k spáse.34
Kultúra evanjelia Ježiša Krista nie je pohanskou či židovskou kultúrou. Nie je určená na základe farby pleti jednotlivca alebo tým, kde niekto žije. Hoci sa radujeme z rôznorodých kultúr, mali by sme zanechať aspekty týchto kultúr, ktoré sú v protiklade k evanjeliu Ježiša Krista. Naši členovia a novoobrátení často pochádzajú z rôzneho rasového a kultúrneho prostredia. Ak sa máme riadiť napomenutím prezidenta Nelsona, aby sme zhromaždili rozptýlený Izrael, zistíme, že sme rovnako odlišní, ako boli židia a pohania v časoch Pavla. Aj tak však môžeme byť zjednotení v našej láske k Ježišovi Kristovi a viere v Neho. Pavlov List Rímskym ustanovuje zásadu, podľa ktorej sa riadime kultúrou a náukou evanjelia Ježiša Krista. Je to naším vzorom dokonca aj dnes.35 Chrámové obrady nás zjednocujú výnimočnými spôsobmi a umožňujú nám byť jedno každým spôsobom dôležitým z večnej perspektívy.
Ctíme si našich členov-pionierov po celom svete, nie preto že boli dokonalí, ale preto, že prekonali ťažkosti, priniesli obete, snažili sa byť ako Kristus a snažili sa vybudovať vieru a byť jedno so Spasiteľom. Ich jednota so Spasiteľom ich navzájom zjednotila. Táto zásada platí v dnešnej dobe pre vás i mňa.
Volaním poľnice pre členov Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní je snažiť sa byť ľudom Sionu, ktorý je jedného srdca a jednej mysle a prebýva v spravodlivosti.36
Je mojou modlitbou, aby sme boli spravodliví a jednotní a úplne sústredení na službu a uctievanie nášho Spasiteľa Ježiša Krista, o ktorom svedčím. V mene Ježiša Krista, amen.