Rodičia: Prvoradí učitelia evanjelia svojich detí
Tad R. Callister
Generálny prezident Nedeľnej školy
Keď je už všetko povedané a urobené, domov je ideálnym miestom na učenie evanjelia Ježiša Krista.
Ben Carson o sebe povedal: „Bol som najhorším žiakom v celom našom piatom ročníku.“ Jedného dňa robil Ben matematický test s 30 úlohami. Žiak za ním ho opravil a vrátil mu ho späť. Pani učiteľka Williamsonová začala hovoriť mená každého žiaka, aby zistila ich dosiahnutý výsledok. Nakoniec sa dostala k Benovi. S trápnym pocitom zamrmlal odpoveď. Pani Williamsonová si myslela, že povedal „9“ (angl. nine) a odpovedala, že pre Bena je výsledok 9 z 30 úžasné zlepšenie. Žiak za Benom potom vykríkol: „Nie deväť! … Nemá žiadnu (angl. none)… správne.“ Ben povedal, že sa chcel prepadnúť pod zem.
V rovnakom čase čelila Benova mama Sonya svojim vlastným ťažkostiam. Bola jedným z 24 detí, mala len treťotriedne vzdelanie a nevedela čítať. Vydala sa v 13 rokoch, bola rozvedená, mala dvoch synov a vychovávala ich v gete v Detroite. A predsa bola celkom sebestačná a mala pevnú vieru, že Boh jej a jej synom pomôže, ak urobia svoju časť.
Jedného dňa nastal v jej živote a v živote jej synov zlomový bod. Začalo jej dochádzať, že úspešní ľudia, u ktorých upratovala, majú knižnice – čítajú. Po práci išla domov a vypla televíziu, ktorú Ben a jeho brat pozerali. V podstate povedala: Chlapci, pozeráte televíziu príliš veľa. Odteraz môžete pozerať tri programy týždenne. Vo svojom voľnom čase pôjdete do knižnice – prečítate dve knihy za týždeň a porozprávate mi o tom.
Chlapci boli šokovaní. Ben povedal, že nikdy v celom svojom živote neprečítal jedinú knihu, okrem toho, keď to od nich vyžadovali v škole. Protestovali, sťažovali sa, hádali sa, ale nebolo im to nič platné. Potom si Ben uvedomil: „Stanovila pravidlo. Nepáčilo sa mi, ale jej odhodlanie vidieť nás ako sa zlepšujeme zmenilo smer môjho života.“
A akú to spôsobilo zmenu. V siedmej triede bol najlepší z triedy. Dostal štipendium na univerzite v Yale, potom sa dostal na lekársku fakultu Johns Hopkins medical school, kde sa v 33 rokoch stal primárom detskej neurochirurgie a svetovo uznávaným chirurgom. Ako to bolo možné? Zväčša vďaka matke, ktorá bez mnohých životných výhod zveľadila svoje povolanie rodiča.1
Písma hovoria o úlohe rodičov – že je ich povinnosťou učiť svoje deti náuku o pokání, viere v Krista, Syna živého Boha, a o krste a dare Ducha Svätého (pozri NaZ 68:25).
Ako rodičia máme byť prvoradými učiteľmi evanjelia a príkladmi pre svoje deti – nie biskup, Nedeľná škola, Mladé ženy alebo Mladí muži, ale rodičia. Ako ich prvoradí učitelia evanjelia ich môžeme učiť o moci a skutočnosti uzmierenia – o ich identite a božskom určení – a tak im dať pevný základ, na ktorom môžu stavať. Keď je už všetko povedané a urobené, domov je ideálnym miestom na učenie evanjelia Ježiša Krista.
Asi pred rokom som bol poslaný do Bejrútu v Libanone. Keď som tam bol, spoznal som asi 12-ročné dievča Sarah. Jej rodičia a dvaja starší súrodenci boli obrátení do Cirkvi v Rumunsku, ale potom, keď mala Sarah len 7 rokov, boli požiadaní, aby sa vrátili do svojej rodnej krajiny. V ich rodnej krajine nebola Cirkev prítomná, neboli tam zorganizované žiadne jednotky, žiadna Nedeľná škola alebo program pre Mladé ženy. Po piatich rokoch sa táto rodina dozvedela o pobočke v Bejrúte a práve predtým ako som tam prišiel poslali svoju 12-ročnú dcéru Sarah, sprevádzanú staršími súrodencami, aby bola pokrstená. Keď som tam bol, mal som príhovor o pláne spásy. Sarah často zdvihla ruku a odpovedala na otázky.
Po tomto stretnutí, vediac o tom, že Cirkev takmer vôbec nebola v jej živote, som k nej pristúpil a spýtal sa: „Sarah, ako si vedela odpovede na tie otázky?“ Okamžite odpovedala: „Učila ma moja mama.“ Vo svojej komunite nemali Cirkev, ale mali evanjelium vo svojom domove. Jej mama bola jej prvoradou učiteľkou evanjelia.
Bol to Enóš, kto povedal: „Slová o večnom živote a o radosti svätých, ktoré som často počúval hovoriť otca svojho, prenikli hlboko do srdca môjho“ (Enóš 1:3). Nie je pochýb o tom, kto bol Enóšov prvoradý učiteľ evanjelia.
Pamätám si môjho otca, ako ležal vedľa kozuba, čítal písma a iné dobré knihy, a ja som si ľahol vedľa neho. Pamätám si, ako mával vo svojom vrecku na košeli kartičky s citátmi z písiem a od Shakespeara, a nové slová, ktoré si zapamätal a naučil sa ich. Pamätám si otázky ohľadom evanjelia a rozhovory pri jedálenskom stole. Pamätám si, ako ma otec veľakrát zobral navštíviť starších ľudí – ako sme sa zastavili a kúpili pre jedného zmrzlinu alebo kura na večeru pre iného, alebo si pamätám jeho potrasenie rukou na rozlúčku, v ktorej mal schované trochu peňazí. Pamätám si na dobrý pocit a túžbu byť ako on.
Pamätám si svoju mamu, keď mala asi 90 rokov, ako varí vo svojej kuchyni v prenajatom byte, a potom vychádza s podnosom jedla. Spýtal som sa jej, kam ide. Odpovedala: „Ach, vezmem nejaké jedlo starším ľuďom.“ Pomyslel som si: „Mami, ty si staršia.“ Nikdy nebudem môcť vyjadriť dostatok vďačnosti za svojich rodičov, ktorí boli mojimi prvoradými učiteľmi evanjelia.
Jedna z najzmysluplnejších vecí, ktoré môžeme urobiť ako rodičia je učiť svoje deti moc modlitby, nie len rutinu modlitby. Keď som mal asi 17 rokov, kľačal som pri svojej posteli a hovoril som svoju večernú modlitbu. Bez toho, aby som o tom vedel, moja mama stála vo dverách. Keď som skončil, povedala: „Tad, prosíš Pána, aby ti pomohol nájsť dobrú manželku?“
Jej otázka ma zaskočila úplne nepripraveného. Na takú vec som vôbec nemyslel. Myslel som na basketbal a na školu. A tak som odpovedal: „Nie,“ na čo odpovedala: „Nuž, mal by si, synček; bude to to najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré kedy urobíš.“ Tie slová prenikli hlboko do môjho srdca, a tak som sa ďalších šesť rokov modlil, aby mi Boh pomohol nájsť dobrú manželku. A ach, ako skvele odpovedal na tú modlitbu.
Ako rodičia môžeme učiť svoje deti modliť sa o veci večných následkov – modliť sa o silu byť morálne čistými vo veľmi vyzývavom svete, byť poslušnými a mať odvahu stáť za tým, čo je správne.
Niet pochýb o tom, že väčšina našej mládeže máva svoje večerné modlitby, ale možno sa mnohí z nich trápia so zvykom osobnej rannej modlitby. Ako rodičia, ako ich prvoradí učitelia evanjelia, to môžeme napraviť. Ktorý rodič z obdobia Knihy Mormonovej by nechal svojich synov vypochodovať do prvej bojovej línie bez náprsného panciera a štítu, a meča, aby ich chránili pred potenciálnymi smrteľnými ranami nepriateľa? Ale koľkí z nás nechajú každé ráno vypochodovať svoje deti z predných dverí na najnebezpečnejšie bojové pole zo všetkých, aby čelili Satanovi a jeho nespočetným pokušeniam, bez ich duchovného náprsného panciera a štítu, a meča, ktoré pochádzajú z ochrannej moci modlitby? Pán povedal: Modli sa vždy, … aby si mohol poraziť Satana (pozri NaZ 10:5). Ako rodičia môžeme pomôcť vštepiť do našich detí zvyk a moc rannej modlitby.
Môžeme tiež učiť svoje deti, aby využívali svoj čas rozumne. Príležitostne, ako Sonya Carsonová, budeme musieť učiniť láskyplné, ale pevné rozhodnutie ohľadom času svojich detí, ktorý trávia pozeraním televízie a s inými elektronickými prístrojmi, ktoré v mnohých prípadoch okupujú ich život. Namiesto toho budeme musieť presmerovať ich čas k produktívnejším činnostiam zameraným na evanjelium. Na začiatku môže byť nejaký odpor, trochu sťažovania sa, ale ako Sonya Carsonová, musíme mať víziu a vôľu v tom zotrvať. Jedného dňa naše deti pochopia a ocenia to, čo sme urobili. Ak to neurobíme my, kto potom?
Všetci sa môžeme sami seba opýtať: dostávajú naše deti našu najlepšiu duchovnú, intelektuálnu a kreatívnu snahu, alebo získavajú náš zvyšný čas a talenty po tom, čo sme dali svoje všetko svojmu cirkevnému povolaniu alebo profesionálnym snahám? Neviem, či v živote, ktorý príde prežijú tituly ako biskup alebo prezidentka Združenia pomoci, ale viem, že tituly manžela a manželky, otca a matky pretrvajú a budú vážené, svety bez konca. Toto je jeden dôvod, prečo je také dôležité ctiť si svoje rodičovské zodpovednosti tu na zemi, aby sme sa mohli pripraviť na tie ešte väčšie, ale podobné, zodpovednosti v živote, ktorý príde.
Ako rodičia môžeme pokračovať s istotou, že Boh nás nikdy nenechá samých. Boh nám nikdy nedáva zodpovednosť bez toho, aby nám ponúkol božskú pomoc – o tom môžem svedčiť. Kiež sa vo svojej božskej úlohe ako rodičia a v spolupráci s Bohom staneme prvoradými učiteľmi evanjelia a príkladmi pre svoje deti, za to sa modlím v mene Ježiša Krista, amen.