Prípravné kňazstvo
Prezident Henry B. Eyring
Prvý radca v Prvom predsedníctve
Pri príprave na kňazstvo sú slová „ukáž mi“ dôležitejšie ako „povedz mi“.
Som vďačný, že môžem byť zhromaždený dnes s kňazstvom Božím po celom svete. Som vďačný za vašu vieru, za vašu službu a za vaše modlitby.
Moje dnešné posolstvo sa týka Áronovho kňazstva. Tiež je určené nám všetkým, ktorí pomáhame napĺňať Pánove zasľúbenia dané tým, ktorí už sú držiteľmi kňazstva, ktoré je v písmach opisované ako „menšie kňazstvo“.1 Nazýva sa tiež prípravným kňazstvom. A práve o tejto vznešenej príprave budem dnes hovoriť.
Pánov plán pre Jeho dielo je plný príprav. Pripravil nám túto zem, aby sme tu zakúšali skúšky a príležitosti spojené so smrteľnosťou. Zatiaľ čo sme tu, nachádzame sa, ako to nazývajú písma, v „prípravnom stave“.2
Prorok Alma opísal, aká nesmierne dôležitá je táto príprava pre získanie večného života, kedy budeme môcť žiť naveky ako rodina s Bohom Otcom a Ježišom Kristom.
To, že takúto prípravu potrebujeme vysvetlil takto: „A my vidíme, že smrť prichádza na ľudstvo, áno, oná smrť, o ktorej hovoril Amulek, ktorá je smrťou časnou; a predsa človeku bola daná doba, v ktorej môže činiť pokánie; takže tento život sa stal stavom skúšobným; dobou prípravy na stretnutie s Bohom; dobou prípravy na oný nekonečný stav, o ktorom sme hovorili, ktorý nastane po vzkriesení mŕtvych.“3
Práve tak ako nám bol určený čas pre život v smrteľnosti daný na to, aby sme sa pripravili na stretnutie s Bohom, je aj čas určený k službe v Áronovom kňazstve príležitosťou pripraviť sa na to, aby sme sa naučili poskytovať dôležitú pomoc druhým. Tak ako nám Pán poskytuje pomoc nutnú na to, aby sme prešli skúškami života v smrteľnosti, tak nám posiela tiež pomoc pri našej kňazskej príprave.
Moje posolstvo je určené tým, ktorých Pán posiela pomáhať pripravovať držiteľov Áronovho kňazstva rovnako ako tým, ktorí sú držiteľmi Áronovho kňazstva. Hovorím k otcom. Hovorím k biskupom. A hovorím k držiteľom Melchisedekovho kňazstva, ktorým bola daná dôvera, aby boli spoločníkmi a učiteľmi mladých mužov, ktorí prechádzajú kňazskou prípravou.
Hovorím slovami chvály a vďačnosti za mnohých z vás po celom svete a vo všetkých dobách.
Bol by som nedbalý, keby som nehovoril o prezidentovi pobočky a o biskupovi zo svojej mladosti. Keď som dovŕšil 12 rokov, stal som sa diakonom v jednej malej pobočke vo východnej časti Spojených štátov. Pobočka bola taká malá, že spoločne s mojím starším bratom sme boli jediní držitelia Áronovho kňazstva, dokiaľ môj otec, predseda pobočky, nevyzval jedného muža v strednom veku, aby vstúpil do Cirkvi.
Tento novo obrátený obdržal Áronovo kňazstvo a spoločne s tým aj povolanie dohliadať na držiteľov Áronovho kňazstva. Spomínam si na to ako keby to bolo včera. Spomínam si na nádherné jesenné lístie, keď tento novo obrátený išiel so mnou a s mojím bratom urobiť niečo pre jednu vdovu. Už neviem, o čo presne išlo, ale pamätám si ten pocit, keď sa moc kňazstva spojila v konaní toho ako som neskôr poznal, čo musíme podľa Pánových slov robiť, aby sme získali odpustenie hriechov a vďaka tomu boli pripravení Ho uvidieť.
Keď si teraz na to spomínam, som vďačný za prezidenta pobočky, ktorý povolal novo obráteného, aby pomohol Pánovi pripraviť dvoch chlapcov, ktorí sa jedného dňa stali biskupmi poverenými starať sa o chudobných a núdznych a predsedať držiteľom prípravného kňazstva.
Ešte vždy som bol diakonom, keď sa naša rodina presťahovala do veľkého zboru v Utahu. Tam som po prvýkrát pocítil moc vyplývajúcu z úplného kvóra Áronovho kňazstva. A v skutočnosti to bolo prvýkrát, čo som také (kvórum) videl. A neskôr som pocítil moc a požehnania vyplývajúce z toho, keď biskup predsedá kvóru kňazov.
Biskup ma povolal za svojho prvého asistenta v kvóre kňazov. Spomínam si, že on sám v kvóre učil – aj keď bol zaneprázdnený a aj keď tam boli ďalší nadaní muži, ktorých mohol povolať, aby nás učili. Stoličky v triede rozostaval do kruhu. Požiadal ma, aby som sedel na stoličke vedľa neho po jeho pravici.
Keď učil, mohol som sa mu pozerať cez rameno. Občas sa pozrel na starostlivo napísané poznámky v malých kožených doskách, ktoré mal na kolene a na opotrebované a popodčiarkované písma, ktoré mal otvorené na druhom kolene. Spomínam si, že som tiež cítil nadšenie, keď rozprával príbehy o hrdinstve v knihe Danielovej a keď vydával svedectvo o Spasiteľovi, Pánovi Ježišovi Kristovi.
Vždy si budem pamätať, ako Pán povoláva starostlivo vybraných spoločníkov pre držiteľov svojho kňazstva, ktorí sa naň pripravujú.
Môj biskup mal silných radcov, ale z dôvodov, ktoré som predtým nechápal, mi niekoľkokrát telefonoval domov a povedal: „Hal, potrebujem, aby si išiel so mnou ako spoločník na niekoľko návštev.“ Raz ma vzal so sebou na návštevu vdovy, ktorá žila sama a v dome bola bez jedla. Cestou domov zastavil auto, otvoril písma a vysvetlil mi, prečo s tou vdovou jednal tak ako jednal, ako keby mala možnosť nielen sa o seba postarať, ale niekedy v budúcnosti pomáhať aj ostatným.
Ďalšia návšteva bola u muža, ktorý už dávno nebol v Cirkvi. Môj biskup ho vyzval, aby sa vrátil späť medzi Svätých. Cítil som biskupovu lásku k niekomu, kto sa mi zdal ako spurný nepriateľ, ktorého nie je možné mať rád.
Pri inej príležitosti sme navštívili dom, kde nás prišli privítať dve malé dievčatá, ktoré ku dverám poslali ich rodičia alkoholici. Tieto malé dievčatá nám cez sieťkové dvere povedali, že mama a otec spia. Biskup sa s nimi ďalej rozprával, usmieval sa na nich a chválil ich za to, aké sú dobré a odvážne a podľa mňa to trvalo asi desať alebo viac minút. Keď som pri odchode išiel vedľa neho, tíško poznamenal: „To bola dobrá návšteva. Tie malé dievčatá nikdy nezabudnú na to, že sme prišli.“
Dve požehnania, ktoré nám starší spoločníci v kňazstve môžu dať sú dôvera a príklad v starostlivosti o druhých. Videl som to, keď môj syn dostal na domáce učenie spoločníka, ktorý mal oveľa viac kňazských skúseností ako mal on. Jeho starší spoločník bol dvakrát prezidentom misie a slúžil aj na iných vedúcich postoch.
Predtým ako mali navštíviť jednu pridelenú rodinu, oný skúsený vedúci kňazstva ma požiadal, či by sa nemohol predtým zísť s mojím synom u nás doma. Dovolili mi počúvať ich. Tento starší spoločník začal s modlitbou, a potom požiadal o pomoc. A povedal synovi niečo takéto: „Myslím, že by sme mali učiť lekciu, ktorá pre túto rodinu bude výzvou k pokániu. Myslím, že odo mňa by to neprijali tak dobre. A myslím, že toto posolstvo prijmú lepšie od teba. Čo si o tom myslíš?“
Pamätám si zdesenie v očiach svojho syna. Ešte stále cítim šťastie onej chvíle, keď môj syn túto zodpovednosť prijal.
Nebola to náhoda, že biskup dal dohromady týchto dvoch spoločníkov. Starostlivou prípravou sa tento starší spoločník dozvedel, ako je na tom rodina, ktorú mali učiť. Inšpiráciou cítil, že má ustúpiť a zveriť neskúsenému mladému mužovi, aby vyzval tieto Božie deti k pokániu a na cestu do bezpečia.
Neviem ako ich návšteva dopadla, ale viem, že biskup, držiteľ Melchisedekovho kňazstva a Pán pripravovali jedného chlapca, aby bol mužom v kňazstve a jedného dňa biskupom.
Tieto príbehy o úspešnej kňazskej príprave sú vám povedomé vďaka tomu, čo ste videli a zažili vo vlastných životoch. Aj vy poznáte takých biskupov, spoločníkov a rodičov a sami nimi ste. Aj vy ste videli ruku Pána vo vašej príprave k vykonávaniu kňazských povinností, o ktorých Pán vedel, že vás čakajú.
Každý z nás v kňazstve má povinnosť pomáhať Pánovi pripravovať druhých. Sú určité veci, ktoré môžeme robiť, na ktorých záleží najviac. Dokonca, čo je ešte mocnejšie než naše slová pri výučbe náuky, je náš príklad života podľa náuky.
Hlavným cieľom našej kňazskej služby je vyzývať druhých, aby prišli ku Kristovi skrze vieru, pokánie, krst a prijatie Ducha Svätého. Prezident Thomas S. Monson napríklad často prednáša ohľadom všetkých náuk inšpirujúce dojemné príhovory. Ale to čo o ňom viem, že urobil medzi ľuďmi, misionármi a priateľmi Cirkvi v čase, kedy predsedal misii v Toronte, ma motivuje k činu.
Pri príprave na kňazstvo sú slová „ukáž mi“ dôležitejšie ako „povedz mi“.
Práve preto sú písma pri našej príprave na kňazstvo také dôležité. Sú preplnené príkladmi. Mám pocit, ako keby som videl Almu ako nasleduje príkaz anjela, a potom sa ponáhľa učiť zlovoľný ľud v Ammonii, ktorý ho predtým zavrhol.4 Cítim tiež chlad väzenskej cely, kde Boh povedal prorokovi Josephovi, aby pozbieral odvahu a že nad ním bdie.5 S takýmito príbehmi z písiem v mysliach sa môžeme pripraviť na to, aby sme vo svojej službe vytrvali, aj keď sa nám to bude zdať ťažké.
Otec, biskup alebo starší spoločník pre domáce učenie, ktorý mladému držiteľovi kňazstva ukazuje, že mu dôveruje, mu môže zmeniť život. Môjho otca raz požiadal člen Kvóra dvanástich apoštolov, aby napísal krátke zamyslenie o vede a náboženstve. Môj otec bol známy vedec a verný držiteľ kňazstva. Ale doteraz si pamätám okamih, kedy mi túto úvahu podal a povedal: „Než to odošlem Dvanástim, chcel by som, aby si si to prečítal. Určite spoznáš, či je to napísané správne.“ Bol o 32 rokov starší než ja a neporovnateľnejšie múdrejší a inteligentnejší.
Táto dôvera od úžasného otca a držiteľa kňazstva ma doteraz posilňuje. Vedel som, že jeho dôvera nespočívala vo mne, ale v tom, že mi Boh môže povedať a povie, čo je pravdivé. Vy, skúsení spoločníci, môžete požehnať mladých držiteľov kňazstva v štádiu prípravy, kedykoľvek im prejavíte podobnú dôveru. Pomôže im to dôverovať jemným pocitom inšpirácie pre nich, keď budú prichádzať, aby jedného dňa položili ruky na hlavu dieťaťa, o ktorom doktori povedali, že zomrie a spečatia požehnanie na uzdravenie. Táto dôvera mi pomohla už niekoľkokrát.
Náš úspech pri príprave druhých v kňazstve sa bude dostavovať do takej miery do akej ich máme radi. To bude platiť obzvlášť vtedy, keď ich budeme musieť v niečom opraviť. Predstavte si okamih, kedy držiteľ Áronovho kňazstva, napríklad pri stole na žehnanie sviatosti, urobí pri vykonávaní obradu nejakú chybu. To je seriózna vec. Niekedy si takáto chyba žiada ho opraviť pred ostatnými a môže dôjsť k určitému hnevu, pocitu poníženia a dokonca odmietnutia.
Určite si spomeniete na túto Pánovu radu: Pokarhaním v pravý čas s ostrosťou, keď si pohnutý Duchom Svätým; a potom, následne, prejavením väčšej lásky voči tomu, ktorého si pokarhal, aby ťa nepovažoval za nepriateľa svojho.6
Slovo väčší má v rámci prípravy držiteľov kňazstva, keď je potrebné ich opraviť, mimoriadny význam. Toto slovo naznačuje viac lásky, ktorá už bola prítomná. Má sa „prejaviť väčšie“ množstvo lásky. Tí z vás, ktorí pripravujú držiteľov kňazstva, budú nepochybne svedkom toho ako robia chyby. Skôr ako ich v niečom opravíte, musia už predtým trvalo cítiť vašu lásku. Než vašu opravu prijmú, musia cítiť vašu úprimnú chválu.
Sám Pán hľadel na tých, ktorí mali nižšie kňazstvo s rešpektom k ich možnostiam a k tomu, akú hodnotu pre Neho majú. Počúvajte tieto slová, ktoré vyriekol Ján Krstiteľ, keď bolo znovuzriadené Áronovo kňazstvo: Vám, spoluslužobníci moji, v mene Mesiáša, odovzdávam kňazstvo Áronovo, ktoré drží kľúče služby anjelov a evanjelia pokánia a krstu ponorením na odpustenie hriechov; a to už nebude nikdy vzaté zo zeme, až kým synovia Léviho nebudú znova obetovať obeť Pánovi v spravodlivosti.7
Áronovo kňazstvo je prídavkom k vyššiemu Melchisedekovmu kňazstvu.8 Prezident Cirkvi ako prezident celého kňazstva predsedá aj kňazstvu prípravnému. Jeho veľa rokov sa opakujúce posolstvo ohľadom toho, že máme ísť a zachraňovať druhých, sa dokonalo hodí na poverenie prinášať do života druhých evanjelium pokánia a krstu.
Kvóra diakonov, učiteľov a kňazov sa pravidelne radia o tom, ako priviesť každého člena kvóra bližšie k Pánovi. Predsedníctva poverujú členov, aby s vierou a láskou pomáhali druhým. Diakoni roznášajú sviatosť s úctou a s vierou, že členovia pocítia vplyv uzmierenia a rozhodnú sa pri prijímaní týchto posvätných symbolov dodržiavať prikázania.
Učitelia a kňazi sa modlia so svojimi spoločníkmi, aby naplnili poverenie bdieť nad Cirkvou, nad každým jednotlivo. A títo spoločníci sa spolu modlia, keď sa dozvedajú o potrebách a želaniach hláv rodín. Keď tak činia, pripravujú sa na oný veľký deň, kedy budú ako otcovia predsedať vo viere, svojej vlastnej rodine.
Svedčím o tom, že všetci tí, ktorí spolu slúžia v kňazstve, pripravujú druhých na príchod Pána do Svojej Cirkvi. Boh Otec žije. Viem – viem – že Ježiš je Kristus a že nás miluje. Prezident Thomas S. Monson je Pánovým žijúcim prorokom. O tom svedčím v posvätnom mene Ježiša Krista, amen.