Poďte a uvidíte

Starší David A. Bednar

Kvórum dvanástich apoštolov

Cirkev Ježiša Krista vždy bola a bude misionárskou cirkvou.

Moje posolstvo je určené obzvlášť tým, ktorí nie sú členmi Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Budem sa venovať zásadnej otázke, ktorú si môžu klásť mnohí z vás: „Prečo mi Svätí neskorších dní tak dychtivo rozprávajú o tom, čomu veria a povzbudzujú ma k tomu, aby som sa niečo dozvedel o ich Cirkvi?“

Modlím sa za to, aby mi Duch Pána pomohol efektívne vám odovzdať odpoveď na túto dôležitú otázku a aby som vám pomohol jej jasnejšie porozumieť.

Božské poverenie

Oddaní nasledovníci Ježiša Krista vždy boli a budú odvážnymi misionármi. Misionár je nasledovník Krista, ktorý o Ňom svedčí ako o Vykupiteľovi a hlása pravdy Jeho evanjelia.

Cirkev Ježiša Krista vždy bola a bude misionárskou cirkvou. Jednotliví členovia Spasiteľovej Cirkvi prijali záväzok pomáhať napĺňať božské poverenie, ktoré dal Pán Svojim apoštolom, ako je to zaznamenané v Novom zákone:

„Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého

a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. [Amen]“ (Matúš 28:19 – 20).

Svätí neskorších dní berú vážne túto zodpovednosť učiť všetkých ľudí vo všetkých národoch o Pánovi Ježišovi Kristovi a Jeho znovuzriadenom evanjeliu. Veríme, že rovnakú Cirkev, ktorú Spasiteľ založil v dávnych dobách, ustanovil znova na zemi v neskorších dňoch. Súčasťou Jeho dnešnej Cirkvi sú náuky, zásady, kňazská právomoc, obrady a zmluvy Jeho evanjelia.

Keď vás vyzývame, aby ste s nami išli na zhromaždenie alebo sa učili s misionármi na plný úväzok, nesnažíme sa vám predať nejaký produkt. Ako členovia Cirkvi nezískavame odmeny alebo bonusové body v akejsi nebeskej súťaži. Nesnažíme sa o nejaké jednoduché zvýšenie počtu členov Cirkvi. A čo je najdôležitejšie, nesnažíme sa vás prinútiť veriť tomu, čomu veríme my. Pozývame vás, aby ste si vypočuli znovuzriadené pravdy evanjelia Ježiša Krista, aby ste mohli študovať, premýšľať, modliť sa a zistiť sami pre seba, či je to, o čo sa s vami delíme, pravdivé.

Niektorí z vás môžu povedať: „Ale ja už v Ježiša verím a riadim sa Jeho učením“, alebo: „Nie som si celkom istý, či Boh skutočne existuje.“ Naše pozvania nie sú snahou zľahčovať vaše náboženské tradície alebo životné skúsenosti. Vezmite všetko, o čom viete, že je pravdivé, dobré a chvályhodné – a vyskúšajte naše posolstvo. Tak ako Ježiš pokynul dvom Svojim učeníkom: „Poďte a uvidíte“ (Ján 1:39), aj my vás vyzývame, aby ste prišli a uvideli, či znovuzriadené evanjelium Ježiša Krista nerozšíri a neobohatí to, čomu už veríte, že je pravdivé.

Skutočne cítime posvätnú zodpovednosť za to, aby sme priniesli toto posolstvo každému národu, pokoleniu, jazyku a ľudu. A presne to teraz robíme prostredníctvom armády 88 000 misionárov na plný úväzok, ktorí pracujú vo viac ako 150 suverénnych štátoch po celom svete. Títo pozoruhodní muži a ženy pomáhajú členom našej Cirkvi napĺňať božsky danú a osobnú zodpovednosť, ktorú má každý z nás – hlásať večné evanjelium Ježiša Krista (pozri NaZ 68:1).

Viac než len duchovná povinnosť

Naša dychtivosť hlásať toto posolstvo však nepramení len zo zmyslu pre duchovnú povinnosť. Naša túžba deliť sa s vami o znovuzriadené evanjelium Ježiša Krista je skôr obrazom toho, aké sú pre nás tieto pravdy dôležité. Myslím, že to, prečo sa vám tak otvorene snažím objasniť v čo veríme, dokážem najlepšie opísať pomocou zážitku, ktorý sme s manželkou mali pred mnohými rokmi s našimi synmi.

Raz večer sme so Susan stáli doma pri okne a pozorovali svojich dvoch malých synov ako sa vonku hrajú. Počas ich dobrodružnej hry sa mladší z nich pri malej nehode zranil. Hneď sme rozpoznali, že sa nejedná o vážny úraz a rozhodli sme sa neponáhľať sa mu na pomoc. Chceli sme sledovať z obďaleč, či niektoré z rodinných diskusií o bratskej láskavosti padli na úrodnú pôdu. Čo sa stalo potom bolo veľmi zaujímavé a poučné.

Starší brat utešoval toho mladšieho a opatrne mu pomohol prísť späť do domu. So Susan sme sa postavili ku kuchyni, aby sme videli, čo bude ďalej a boli pripravení zasiahnuť, keby malo dôjsť k ďalšej fyzickej ujme alebo keby bezprostredne hrozila nejaká vážna nehoda.

Starší brat pritiahol stoličku ku kuchynskému drezu. Vyliezol na ňu, pomohol hore aj svojmu bratovi, pustil vodu a začal odrenú ruku svojho brata výdatne polievať prostriedkom na umývanie riadu. Snažil sa čo najjemnejšie zbaviť odreninu špiny. Reakciu jeho bračeka na túto procedúru môžeme adekvátne popísať jedine týmito slovami zo svätých písiem: „Budú mať príčinu ku kvíleniu a k plaču, a k bedákaniu, a k škrípaniu zubov“ (Mosiáš 16:2). Ten chlapček skutočne kvílil!

Keď mu brat ruku umyl, opatrne mu ju osušil uterákom. Kvílenie ustalo. Starší brat potom vyliezol na kuchynskú linku, otvoril skrinku a našiel novú tubu hojivej masti. Aj keď bratova odrenina nebola hlboká ani veľká, starší brat mu po celej dĺžke zranenej ruky naniesol skoro všetku masť z tuby. Braček už kričať nezačal, lebo hojivé účinky masti sa mu pozdávali viac ako očisťujúce účinky prostriedku na umývanie riadu.

Starší brat sa znova vrátil ku skrinke, v ktorej našiel masť a objavil novú kovovú škatuľku sterilných obväzov. Tie potom vybalil a dôkladne obviazal bračekovi ruku odhora až dole – od zápästia až k lakťu. Keď bola kríza zažehnaná a mydlové bubliny, masť a obaly od obväzov boli po celej kuchyni, obaja chlapci zoskočili zo stoličky s veľkými a veselými úsmevmi na tvárach.

To, čo sa stalo potom je to najdôležitejšie. Zranený brat pozbieral zvyšné obväzy a takmer prázdnu tubu s masťou a zamieril s nimi späť von. Rýchlo našiel svojich kamarátov a začal im mastiť ruky a obväzovať ich obväzmi. Úprimnosť, nadšenie a rýchlosť jeho reakcie na nás so Susan hlboko zapôsobili.

Prečo to ten malý chlapec urobil? Všimnite si, prosím, že okamžite a intuitívne chcel svojim priateľom dopriať to isté, čo pomohlo jemu. Tohto malého chlapca nebolo potrebné nútiť, vyzývať, nabádať alebo poháňať k činu. Jeho túžba podeliť sa bola prirodzeným dôsledkom veľmi užitočného a prospešného osobného zážitku.

Mnohí z nás dospelých sa správame úplne rovnako, keď nájdeme liečbu alebo liek na úľavu od bolesti, ktorou sme dlho trpeli, alebo keď nám niečia rada umožní čeliť prekážkam s odvahou a vyrovnávať sa s ťažkosťami s trpezlivosťou. Podeliť sa s ostatnými ľuďmi o to, čo pre nás má veľký význam alebo čo nám pomáha nie je ničím neobvyklým.

Toto je obzvlášť zjavné v záležitostiach, ktoré majú veľký duchovný význam alebo dopad. Napríklad jeden príbeh v knihe písiem, ktorá je známa ako Kniha Mormonova opisuje sen, ktorý mal za dávnych dôb prorok a vodca menom Lechí. Ústredným bodom Lechího sna je strom života – ktorý je znázornením, „[lásky Božej],“ ktorá je „najžiaducejšia nad všetky veci“ a „najradostnejšia pre dušu“ (1. Nefi 11:22 – 23; pozri tiež 1. Nefi 8:12, 15).

Lechí vysvetlil:

„A stalo sa, že som vyšiel a požil z ovocia jeho; a uzrel som, že je veľmi sladké, nad všetko, čo som kedy predtým ochutnal. Áno, a uzrel som, že ovocie jeho je biele, presahujúce všetku belosť, akú som kedy videl.

A keď som požil z ovocia jeho, naplnilo to dušu moju nesmierne veľkou radosťou; a preto, začal som si priať, aby rodina moja z neho tiež požila“ (1. Nefi 8:11 – 12; zvýraznenie pridané).

Najväčším prejavom lásky Boha k Jeho deťom je zmierna obeť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista a Jeho služba v smrteľnosti. Ovocie oného stromu môžeme považovať za symbol požehnaní vyplývajúcich zo Spasiteľovho uzmierenia.

Keď Lechí zjedol ovocie stromu a zažil veľkú radosť, bola jeho okamžitou reakciou hlbšia túžba podeliť sa o to so svojou rodinou a slúžiť jej. A tak, keď sa obrátil ku Kristovi, obrátil sa zároveň s láskou a službou k ostatným.

Ďalšia dôležitá príhoda v Knihe Mormonovej opisuje, čo sa stalo mužovi menom Enóš potom, čo Boh vypočul a odpovedal na jeho úprimnú a naliehavú modlitbu.

Povedal:

„A duša moja lačnela; a ja som pokľakol pred Tvorcom svojím, a volal som k nemu v mocnej modlitbe a v úpenlivej prosbe za vlastnú dušu svoju; a po celý deň som k nemu volal; áno, a keď prišla noc, stále som ešte dvíhal hlas svoj vysoko, až dosiahol nebesia.

A prišiel ku mne hlas, hovoriac: Enóš, hriechy tvoje sú ti odpustené a ty budeš požehnaný.

A ja, Enóš, som vedel, že Boh nemôže klamať; a preto bola vina moja zotretá.

A ja som povedal: Pane, ako sa to stalo?

A on mi povedal: Pre vieru tvoju v Krista, ktorého si nikdy predtým nepočul ani nevidel. … preto choď, viera tvoja ťa uzdravila.

Teraz, stalo sa, že keď som začul slová tieto, začal som pociťovať túžbu po blahu svojich bratov, Nefitov; a preto, vylial som za nich celú dušu svoju Bohu“ (Enóš 1:4 – 9; zvýraznenie pridané).

Keď sa Enóš obrátil k Pánovi „s celým úmyslom srdca“ (2. Nefi 31:13), prehĺbil sa zároveň jeho záujem o blaho jeho rodiny, priateľov a blížnych.

Trvalo platné ponaučenie, ktoré získavame z týchto dvoch príbehov tkvie v tom, aké je dôležité zažívať vo svojom vlastnom živote požehnania vyplývajúce z uzmierenia Ježiša Krista, ktoré sú predpokladom k úprimnej a skutočnej službe, ktorá je omnoho viac než tým, že niečo „robíme len zo zotrvačnosti“. Podobne ako Lechí, Enóš a náš malý chlapec v príbehu, ktorý som rozprával, cítime aj my ako členovia Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní tu a tam úzkosť spojenú s duchovnou neistotou a hriechom. Tiež zakúšame očistenie, pokoj svedomia, duchovné uzdravenie a obnovu a vedenie, ktoré môžeme získať iba tým, že sa naučíme zásady Spasiteľovho evanjelia a budeme podľa nich žiť.

Uzmierenie Ježiša Krista nám poskytuje čistiaci prostriedok nutný na to, aby sme sa stali znova čistými a nepoškvrnenými; tíšiaci balzam na uzdravenie duchovných rán a na odstránenie viny; a na ochranu, ktorá nám umožňuje zostať vernými v časoch dobrých aj zlých.

Absolútna pravda existuje

Vám, členovia rodín a priatelia, ktorí nie ste členmi Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, som sa pokúsil vysvetliť základné dôvody toho, prečo sme misionármi.

Vo svete, v ktorom sa čím ďalej a vo väčšej miere pohŕda pravdou a zavrhuje sa, existuje absolútna pravda. V budúcnosti „[pokľakne] každé koleno“ a „každý jazyk … na slávu Boha Otca [vyzná], že Ježiš Kristus je Pán“ (Filipským 2:10 – 11). Ježiš Kristus je s absolútnou istotou Jednorodený Syn Nebeského Otca. Ako členovia Jeho Cirkvi svedčíme o tom, že On žije a že Jeho Cirkev bola znovuzriadená vo svojej plnosti v týchto neskorších dňoch.

To, že vás vyzývame, aby ste si niečo zistili o našom posolstve a vyskúšali ho, pramení z pozitívneho vplyvu, ktorý má evanjelium Ježiša Krista na náš život. Niekedy môžeme vo svojej snahe pôsobiť neohrabane, unáhlene či dokonca neodbytne. Jednoducho sa len túžime podeliť s vami o pravdy, ktoré sú pre nás najcennejšie.

Ako jeden z apoštolov Pána vám z celej sily svojej duše vydávam svedectvo o Jeho božskosti a skutočnosti. A vyzývam vás: „Poďte a uvidíte“ (Ján 1:39), v posvätnom mene Pána Ježiša Krista, amen.