Pokračujúce zjavenie
Prezident Henry B. Eyring
Prvý radca v Prvom predsedníctve
Ľudský úsudok a logické uvažovanie nestačia na získanie odpovedí na otázky, na ktorých v živote záleží najviac. Potrebujeme zjavenie od Boha.
Chcel by som, aby sme dnes všetci cítili lásku a svetlo od Boha. Mnohí z tých, ktorí nás dnes počúvajú, cítia silnú potrebu získať oné požehnanie osobného zjavenia od milujúceho Nebeského Otca.
V prípade prezidentov misií to môže byť naliehavá prosba o modlitbu za to, aby vedeli, ako povzbudiť misionára, ktorý zápasí s problémami. V prípade otca či matky žijúcich v oblasti sužovanej vojnou sa bude jednať o naliehavú potrebu zistiť, či majú rodinu premiestniť do bezpečia, alebo zostať tam, kde sú. Stovky prezidentov kolov a biskupov sa dnes modlia za to, aby vedeli, ako Pánovi pomôcť zachrániť stratenú ovečku. A v prípade proroka to bude to, aby poznal, čo Pán chce, aby povedal Cirkvi a svetu zmietanému v nepokoji.
My všetci vieme, že ľudský úsudok a logické uvažovanie nestačia na získanie odpovedí na otázky, na ktorých v živote záleží najviac. Potrebujeme zjavenie od Boha. A nebudeme potrebovať len jedno zjavenie v období problémov, ale potrebujeme neustále sa obnovujúci prúd. Nepotrebujeme len jeden záblesk svetla a útechy, ale potrebujeme trvalé požehnanie komunikácie s Bohom.
Samotná existencia tejto Cirkvi je založená na tom, že jeden mladý chlapec vedel, že toto je pravda. Mladý Joseph Smith vedel, že sám o sebe nemohol poznať, do ktorej cirkvi má vstúpiť. A tak sa opýtal Boha, lebo v knihe Jakuba mu bolo povedané, že sa môže opýtať. V hájiku sa mu zjavili Boh Otec a Jeho Milovaný Syn. Odpovedali mu na otázku, ktorej riešenie presahovalo Josephove schopnosti.
Nielenže ho Boh povolal, aby založil pravú Cirkev Ježiša Krista, ale bola znovuzriadená aj moc dovolávať sa Ducha Svätého, aby zjavenie od Boha mohlo prebiehať neustále.
Prezident Boyd K. Packer opísal tento charakteristický znak pravej Cirkvi takto: „Zjavenie v Cirkvi pokračuje: prorok ho získava pre Cirkev; prezident pre svoj kôl, svoju misiu alebo pre svoje kvórum; biskup pre svoj zbor; otec pre svoju rodinu; jednotlivec pre seba.“1
Tento úžasný proces zjavenia začína, končí aj pokračuje tým, že prijímame osobné zjavenie. Ako príklad uveďme veľkého Nefiho, syna Lechího. Jeho otec mal sen. Ostatní členovia Nefiho rodiny považovali Lechího sen za dôkaz duševného pomätenia. Sen obsahoval príkaz od Boha, aby sa Lechího synovia s veľkým rizikom vrátili do Jeruzalema pre dosky, ktoré obsahovali slovo Božie, aby si ich mohli vziať so sebou do zasľúbenej krajiny.
Často citujeme Nefiho odvážne prehlásenie, keď ich ich otec požiadal, aby sa vrátili do Jeruzalema. Určite poznáte tie slová: „Pôjdem a urobím tie veci, ktoré Pán prikázal.“2
V písmach čítame, že keď Lechí počul Nefiho ako to hovorí, „nesmierne sa zaradoval“3. Radoval sa, pretože vedel, že Nefi bol požehnaný potvrdzujúcim zjavením o tom, že sen jeho otca bol skutočným posolstvom od Boha. Nefi nepovedal: „Pôjdem a urobím tie veci, ktoré mi otec povedal, aby som urobil.“ Ale povedal: „Pôjdem a urobím tie veci, ktoré Pán prikázal.“
Aj vy zo svojich skúseností vo vlastnej rodine viete, prečo sa Lechí „nesmierne … zaradoval“. Jeho radosť pramenila z poznania, že Nefi obdržal potvrdzujúce zjavenie.
Mnohí rodičia stanovujú rodinné pravidlá, kedy sa má dospievajúce dieťa večer vrátiť domov. Predstavte si ale tú radosť, keď sa rodič dozvie, ako to bolo v prípade jedného iba pred niekoľkými týždňami, že dcéra, ktorá nedávno opustila domov, si nielenže sama stanovila večierku, ale tiež zachováva sabat ako ju doma učili. Rodičovské zjavenie sa svojím trvalým vplyvom prejavuje v osobnom zjavení, ktoré pokračuje v živote dieťaťa.
Moja mama túto zásadu zjavenia nepochybne chápala. Keď som ako mladý muž prichádzal domov neskoro večer, vždy som zavieral dvere veľmi potichu. Cestou do svojej izby som musel prejsť okolo spálne, kde spala mama. Nech už som našľapoval akokoľvek potichu, zakaždým, keď som prechádzal okolo jej izby, som veľmi potichu začul svoje meno: „Hal. Poď sem na chvíľku.“
Išiel som dnu a sadol si na kraj postele. V izbe bola tma. Keby ste to počuli, mysleli by ste si, že išlo len o priateľský rozhovor o živote. Ale to, čo povedala, si dodnes pamätám s tou istou mocou, ktorú cítim pri čítaní prepisu svojho patriarchálneho požehnania.
Neviem, za čo sa modlila, keď na mňa takto v noci čakávala. Myslím, že časť z toho bola za moje bezpečie. Ale som si istý, že sa modlila tak, ako sa modlí patriarcha, než niekomu dá požehnanie. Modlí sa, aby jeho slová prenikli k príjemcovi ako slová Božie, a nie ako jeho. Modlitby mojej mamy za toto požehnanie boli zodpovedané na mne. Teraz je v duchovnom svete a je tam už viac ako 40 rokov. Som si istý, že je nesmierne rada, že som bol taký požehnaný tým, že som v jej radách rozpoznal príkazy od Boha, ako o to prosila. A snažím sa vždy ísť tam a konať to, v čo dúfala, že budem robiť.
Rovnakého zázraku pokračujúceho zjavenia som svedkom u prezidentov kolov a biskupov v Cirkvi. A tak ako to platí pri zjavení danom vedúcim rodiny, hodnota zjavenia závisí od toho, či tí, ktorí sú vedení, obdržia potvrdzujúce zjavenie.
Svedkom zázraku zjavenia som bol tiež potom, čo sa v roku 1976 pretrhla priehrada Teton v Idahu. Mnohí z vás viete, čo sa stalo. Ale príklad pokračujúceho zjavenia, ktoré prišlo skrze jedného prezidenta kolu môže byť pre nás všetkých v budúcnosti požehnaním.
Tisícky ľudí boli evakuované potom, čo ich domy boli zničené. Na miestneho prezidenta kolu, farmára, pripadla úloha riadiť humanitárne práce. Len po niekoľkých dňoch po katastrofe som bol práve v triede na Ricks College. Do školy prišiel vedúci federálnej agentúry pre pomoc pri katastrofách. Spoločne s hlavnými asistentmi vstúpili do veľkej miestnosti, kam oný prezident kolu zhromaždil biskupov a dokonca aj niekoľko duchovných z ďalších miestnych cirkví. Bol som tam tiež, pretože na campuse vysokej školy, kde som bol rektorom, sme sa starali o veľa tých, ktorí prežili a poskytli sme im prístrešie.
Keď stretnutie začalo, predstaviteľ federálnej agentúry pre pomoc pri katastrofách sa postavil a začal autoritatívne vysvetľovať, čo je potrebné urobiť. Potom čo vyslovil päť alebo šesť úloh, ktoré boli podľa jeho slov úplne zásadné, prezident kolu pokojne odvetil: „To sme už urobili.“
Po niekoľkých minútach tento muž z federálnej agentúry povedal: „Myslím, že si asi sadnem a budem sa chvíľu len dívať.“ A potom aj so svojimi zástupcami počúval, ako biskupi a prezidenti kvór starších podávajú správu o tom, čo už urobili. Opisovali, aké inštrukcie obdržali od svojich vedúcich a ako sa nimi riadili. Tiež hovorili o tom, ako boli inšpirovaní urobiť niečo, keď sa riadili týmito inštrukciami, aby našli rodiny a pomohli im. Bolo už neskoro večer. Všetci boli príliš unavení, že okrem lásky k ľuďom už veľa emócií neprejavovali.
Prezident kolu dal biskupom niekoľko posledných pokynov, a potom oznámil čas ďalšieho stretnutia kedy odovzdajú správy, ktoré sa malo konať na druhý deň skoro ráno.
Na druhý deň ráno prišiel vedúci skupiny z federálnej agentúry 20 minút pred plánovaným začiatkom stretnutia pre podanie správ a zadanie úloh. Stál som neďaleko. Počul som, ako sa ticho opýtal prezidenta kolu: „Prezident, čo chcete, aby som ja a členovia mojej skupiny urobili?“
To, čo videl tento muž, vidím aj ja v dobách krízy a skúšok po celom svete. Prezident Packer mal pravdu. Pokračujúce zjavenie prichádza k prezidentom kolov, aby ich pozdvihovalo nad ich vlastnú múdrosť a schopnosti. A okrem toho Pán dáva tým, ktorých prezident vedie, potvrdzujúce svedectvo, že jeho príkazy prichádzajú prostredníctvom Ducha Svätého od Boha k nedokonalej ľudskej bytosti.
Som požehnaný tým, že som bol povolaný nasledovať inšpirovaných vedúcich po väčšinu svojho života. Ako veľmi mladý muž som bol povolaný za radcu prezidenta kvóra starších. Postupne som bol radcom dvoch prezidentov okrsku a predsedajúceho biskupa Cirkvi, člen Kvóra dvanástich apoštolov a radca dvoch prezidentov Cirkvi. Vždy som bol svedkom zjavenia, ktoré im bolo dané a ktoré potom bolo potvrdené tým, ktorí ich nasledujú.
Oné osobné potvrdzovacie zjavenie, po ktorom všetci túžime, neprichádza ľahko, ani na základe jednoduchej žiadosti. Pán nám dal toto kritérium pre schopnosti prijímať také svedectvá od Boha. Je to vedenie pre každého, kto sa snaží o osobné zjavenie, čo musíme my všetci.
Nech je vnútro tvoje tiež plné pravej lásky voči všetkým ľuďom a k domácim vo viere a nech cnosť zdobí myšlienky tvoje neustále; potom bude rásť sebadôvera tvoja v prítomnosti Božej; a náuka kňazstva bude kropiť dušu tvoju ako rosa z neba.
Duch Svätý bude stálym spoločníkom tvojím.4
V tom nachádzam ponaučenie pre nás všetkých. Neberte na ľahkú váhu lásku, ktorú prechovávate k prorokovi Božiemu. Kdekoľvek v Cirkvi idem, nech už je v tej dobe prorokom ktokoľvek, členovia ma žiadajú:„Keď sa vrátite do cirkevného ústredia, môžete, prosím, prorokovi povedať ako veľmi ho máme radi?“
Toto je niečo oveľa väčšie než uctievanie nejakého hrdinu alebo pocit, ktorý niekedy máme, keď obdivujeme heroické postavy. Je to dar od Boha. Vďaka nemu ľahšie obdržíte dar potvrdzujúceho zjavenia, keď hovorí z moci svojho úradu ako prorok Pána. Láska, ktorú cítime, je láska, ktorú Pán má k tomu, kto je Jeho hovorcom.
Nie je jednoduché cítiť to neustále, pretože Pán často žiada Svojich prorokov, aby dávali rady, ktoré sú pre ľudí ťažko prijateľné. Nepriateľ našej duše sa nás bude snažiť zvádzať k tomu, aby sme sa urazili a aby sme pochybovali o tom, že oný prorok je skutočne povolaný Bohom.
Bol som svedkom toho, ako sa Duch Svätý môže dotknúť obmäkčeného srdca, aby ochránil pokorného nasledovníka Ježiša Krista pomocou potvrdzujúceho zjavenia.
Prorok ma poslal odovzdať jednému mužovi v malom vzdialenom meste posvätnú moc pečatenia. Iba prorok Boží má kľúče k tomu, aby rozhodol, kto obdrží túto posvätnú moc, ktorú Pán udelil Petrovi, služobne najstaršiemu apoštolovi. Tú istú pečatiacu moc som obdržal aj ja, ale odovzdávať ju ďalej môžem iba na základe pokynu od prezidenta Cirkvi.
A tak som v jednej miestnosti zhromažďovacej budovy ďaleko od Salt Lake vložil ruky na hlavu mužovi, ktorého prorok vybral, aby obdržal pečatiacu moc. Jeho ruky odrážali známky celoživotného obrábania pôdy, aby si zarobil na skromné živobytie. Jeho útla manželka sedela neďaleko. Aj na nej boli vidieť roky ťažkej driny po boku svojho manžela.
Predniesol som slová dané prorokom: „Na základe právomoci a zodpovednosti delegovanej od“, a potom som povedal meno proroka, „ktorý je držiteľom všetkých kľúčov kňazstva na zemi v tejto dobe, odovzdávam pečatiacu moc“ a uviedol som meno tohto muža a potom meno chrámu, kde mal slúžiť ako pečatiaci pracovník.
Po lícach mu stekali slzy. Všimol som si, že aj jeho manželka plakala. Počkal som, kým sa obaja upokojili. Ona sa postavila a pristúpila ku mne. Pozrela sa na mňa, a potom nesmelo povedala, že je šťastná, a zároveň smutná. Povedala, že veľmi rada chodila do chrámu s manželom, ale že teraz má pocit, že s ním nebude môcť chodiť kvôli tomu, že ho Boh vybral k takej vznešenej a posvätnej zodpovednosti. Potom vysvetlila, že jej pocity nedostatočnosti byť jeho chrámovou spoločníčkou vyplývajú z toho, že nevie čítať ani písať.
Uistil som ju, že vďaka jej veľkej duchovnej moci bude pre jej manžela cťou, keď ho bude v chráme sprevádzať. Tak ako som len bol schopný hovoriť v jej jazyku, som jej povedal, že Boh jej už zjavil veci, ktoré presahujú všetko pozemské vzdelanie.
Darom Ducha poznala, že Boh skrze Svojho proroka zveril jej manželovi, ktorého milovala, nadpozemskú zodpovednosť. Poznala sama pre seba, že kľúče k odovzdávaniu tejto moci drží muž, ktorého nikdy nevidela, ale napriek tomu vedela sama pre seba, že je to žijúci prorok Boží. Vedela, bez toho, aby jej to povedal nejaký žijúci svedok, že tento prorok sa ohľadom mena jej manžela modlil. Sama pre seba vedela, že toto povolanie prišlo od Boha.
Tiež vedela, že obrady, ktoré jej manžel bude vykonávať, budú spájať ľudí na večnosť v celestiálnom kráľovstve. V mysli aj v srdci získala potvrdenie toho, že oné zasľúbenie, ktoré dal Pán Petrovi, je v Cirkvi platné aj dnes: „Čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach.“5 Vedela to sama pre seba, skrze zjavenie od Boha.
Vráťme sa tam, kde sme začali. „Zjavenie v Cirkvi pokračuje: prorok ho získava pre Cirkev; prezident pre svoj kôl, svoju misiu alebo pre svoje kvórum; biskup pre svoj zbor; otec pre svoju rodinu; jednotlivec pre seba.“6
Svedčím vám o tom, že je to pravda. Nebeský Otec počuje vaše modlitby. Miluje vás. Pozná vaše meno. Ježiš je Kristus, Syn Boží a náš Vykupiteľ. Miluje vás viac, než dokážete pochopiť.
Boh na Svoje deti vylieva zjavenie skrze Ducha Svätého. Hovorí so Svojím prorokom na zemi, ktorým je dnes Thomas S. Monson. Svedčím, že prezident Thomas S. Monson drží a používa všetky kľúče kňazstva na zemi.
Zatiaľ čo na tejto konferencii počúvate slová tých, ktorých Boh povolal, aby hovorili v Jeho zastúpení, modlím sa za to, aby ste obdržali potvrdzujúce zjavenie, ktoré potrebujete k tomu, aby ste našli cestu, ktorá vás zavedie domov, aby ste prebývali s Bohom v spečatenej rodine navždy. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.