Pán má pre nás plán!

Starší Carlos A. Godoy

Sedemdesiatnik

Ak budeme žiť tak, ako žijeme teraz, naplnia sa sľúbené požehnania?

Je pre mňa výsadou byť súčasťou tohto historického okamihu, kedy rečníci na generálnej konferencii môžu hovoriť svojím rodným jazykom. Keď som naposledy hovoril pri tomto pulte po anglicky, robil som si starosti so svojím prízvukom. Teraz si robím starosti s rýchlosťou svojej portugalčiny. Nechcem hovoriť rýchlejšie ako sa budú zobrazovať titulky.

Každý z nás zažil alebo zažije okamihy, kedy musí v živote učiniť dôležité rozhodnutia. Mám si vybrať toto zamestnanie, alebo iné? Mám slúžiť na misii? Je tento človek pre mňa ten pravý, koho si mám vziať?

Toto sú rôzne situácie v rôznych oblastiach nášho života, kedy malá zmena smeru našej cesty môže vyvolať významné dôsledky v budúcnosti. Slovami prezidenta Dietera F. Uchtdorfa: „Počas rokov služby Pánovi a nespočetných pohovorov som sa naučil, že rozdiel medzi šťastím a trápením u jednotlivcov, v manželstvách a v rodinách často prichádza kvôli chybe niekoľkých stupňov“ („Otázka niekoľkých stupňov“, Generálna konferencia apríl 2008, 77).

Ako sa môžeme vo svojom odhade vyhnúť takýmto malým chybám?

Aby som objasnil svoje posolstvo, použijem osobný zážitok.

Na konci 80. rokov 20. storočia sa naša mladá rodina skladala z mojej manželky Mônicy, dvoch z našich štyroch detí a mňa. Žili sme v São Paulo v Brazílii, pracoval som v dobrej spoločnosti, dokončil som štúdium na univerzite a krátko predtým som bol uvoľnený ako biskup zboru, kde sme žili. Darilo sa nám a všetko vyzeralo tak, ako má – pokiaľ nás neprišiel navštíviť jeden starý priateľ.

Na konci návštevy niečo poznamenal, a potom položil jednu otázku, ktorá ma prinútila zamyslieť sa. Povedal: „Carlos, zdá sa, že všetko ide tak, ako má, pokiaľ ide o teba, tvoju rodinu, tvoju prácu aj tvoju službu v Cirkvi, ale …,“ a potom prišla tá otázka: „Ak budeš ďalej žiť tak, ako žiješ teraz, naplnia sa požehnania sľúbené v tvojom patriarchálnom požehnaní?“

Nikdy som o svojom patriarchálnom požehnaní takto nepremýšľal. Z času na čas som si ho čítal, ale nikdy nie s tým zámerom, že by som očakával požehnania sľúbené v budúcnosti a hodnotil to, ako žijem teraz.

Po jeho návšteve som sa nad svojím patriarchálnym požehnaním zamyslel a hovoril som si: „Ak budeme žiť tak, ako žijeme teraz, naplnia sa sľúbené požehnania?“ Po chvíli premýšľania som mal pocit, že je treba niečo zmeniť, obzvlášť ak ide o moje vzdelanie a profesiu.

Nebolo to rozhodovanie medzi tým, čo je správne a čo zlé, ale medzi tým, čo je dobré a čo je lepšie, ako učil starší Dallin H. Oaks, keď povedal: „Keď zvažujeme niektoré možnosti, mali by sme si uvedomiť, že nestačí, keď je niečo dobré. Niektoré možnosti sú lepšie a ešte iné sú najlepšie“ („Dobré, lepšie, najlepšie“, Generálna konferencia, október 2007, 127).

Ako sa teda môžeme uistiť, že robíme to najlepšie rozhodnutie?

Uvediem niekoľko zásad, ktoré som sa naučil.

Prvá zásada: Musíme zvážiť naše možnosti s myšlienkou na konečný výsledok

Činiť rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť náš život aj život tých, ktorých máme radi, bez širšieho pohľadu na ich dôsledky, môže byť riskantné. Pokiaľ sa ale zamyslíme nad možnými dôsledkami týchto rozhodnutí v budúcnosti, môžeme si jasnejšie uvedomiť, ktorou cestou je najlepšie vydať sa v prítomnosti.

Porozumenie tomu, kto sme, prečo sme tu a čo od nás Pán v tomto živote očakáva, nám poskytne širší náhľad, ktorý potrebujeme.

V písmach môžeme nájsť príklady toho, kedy ľudia mali na veci širší náhľad a jasne videli, ktorou cestou sa vydať.

Mojžiš hovoril s Pánom tvárou v tvár, dozvedel sa o pláne spásy a vďaka tomu lepšie chápal svoju úlohu proroka pri zhromažďovaní Izraela.

A Boh povedal Mojžišovi, hovoriac: Hľa, ja som Pán Boh Všemohúci. …

… A ja ti ukážem dielo rúk svojich. …

A mám pre teba prácu, Mojžiš, syn môj (pozri Mojžiš 1:3 – 4, 6).

Vďaka tomuto porozumeniu bol Mojžiš schopný znášať veľa rokov strastí na púšti a viesť Izrael späť do jeho domova.

Lechí, významný prorok z Knihy Mormonovej, mal sen a vo videní sa dozvedel o svojom poslaní odviesť svoju rodinu do zasľúbenej krajiny.

„A stalo sa, že Pán prikázal otcovi môjmu, dokonca v sne, aby vzal rodinu svoju a odišiel do pustatiny.

… A zanechal dom svoj a krajinu dedičstva svojho, a zlato svoje, a striebro svoje a drahocenné veci svoje“ (1. Nefi 2:2, 4).

Lechí zostal verný svojmu videniu napriek ťažkostiam spojeným s cestovaním a tomu, že musel opustiť pohodlný život v Jeruzaleme.

Ďalším skvelým príkladom je prorok Joseph Smith. Vďaka mnohým zjaveniam, počnúc Prvým videním, bol schopný splniť svoje poslanie znovuzriadiť všetky veci (pozri Joseph Smith – History 1:1 – 26).

A čo my? Čo Pán očakáva od každého z nás?

Nemusíme vidieť anjela, aby sme získali porozumenie. Máme písma, chrám, žijúcich prorokov, svoje patriarchálne požehnania, inšpirovaných vedúcich a predovšetkým právo získať osobné zjavenie, ktoré nás bude viesť pri našom rozhodovaní.

Druhá zásada: Musíme byť pripravení na výzvy, ktoré prídu

Najlepšie cesty v živote sú málokedy tie najľahšie. Často to platí úplne naopak. Môžeme sa pozrieť na príklady prorokov, o ktorých som práve hovoril

Mojžiš, Lechí aj Joseph Smith nemali ľahkú cestu, aj keď ich rozhodnutia boli správne.

Sme ochotní za svoje rozhodnutia zaplatiť určitú cenu? Sme pripravení opustiť svoju zónu pohodlia, aby sme sa dostali na lepšie miesto?

Ak sa vrátim k svojmu zážitku s patriarchálnym požehnaním, dospel som vtedy k záveru, že by som sa mal snažiť o ďalšie vzdelanie a podať žiadosť o štipendium na jednu americkú univerzitu. Keby ma vybrali, musel by som opustiť svoju prácu, predať všetko, čo sme mali a odsťahovať sa na dva roky do Spojených štátov ako študent so štipendiom.

Skúšky ako TOEFL a GMAT boli prvou výzvou, ktorú som musel zvládnuť. Zabralo mi to tri dlhé roky príprav, veľa odmietnutí a niekoľko odpovedí „možno“, než ma nakoniec prijali na univerzitu. Doteraz si pamätám na telefonát na konci tretieho roka od človeka zodpovedného za štipendiá.

Povedal: „Carlos, mám pre vás dobrú aj zlú správu. Tou dobrou správou je to, že ste tento rok medzi troma finalistami.“ V tej dobe bolo k dispozícii len jedno miesto. „Tou zlou správou je to, že jeden z kandidátov je synom dôležitej osoby, ten druhý je synom inej dôležitej osoby, a potom ste tam vy.“

Rýchlo som odpovedal: „A ja … ja som synom Božím.“

Našťastie nerozhodoval pozemský pôvod a ja som bol toho roku 1992 prijatý.

Všetci sme deti Všemohúceho Boha. On je náš Otec, miluje nás a má pre nás plán. Nie sme tu v tomto živote len preto, aby sme premárnili čas, zostarli a zomreli. Boh chce, aby sme rástli a dosiahli svoj potenciál.

Slovami prezidenta Thomasa S. Monsona: „Každý z vás, slobodný či v manželstve, bez ohľadu na vek, má príležitosť učiť sa a rásť. Prehlbujte svoje poznanie, intelektuálne aj duchovné, do plnej miery svojho božského potenciálu“ („The Mighty Strength of the Relief Society“, Ensign, november 1997, 95).

Tretia zásada: Musíme zdieľať túto víziu s ľuďmi, ktorých máme radi

Lechí sa niekoľkokrát pokúsil pomôcť Lámánovi a Lemúélovi porozumieť tomu, aká dôležitá je zmena, ktorou prechádzajú. Nezdieľali otcovu víziu, a tak počas putovania reptali. Na druhej strane, Nefi sa pýtal Pána, aby mohol vidieť to, čo jeho otec.

„A stalo sa, že potom, čo som ja, Nefi, vypočul všetky slová tieto otca svojho ohľadom vecí, čo videl vo videní, … som si tiež prial, aby som videl a počul, a poznal veci tieto, mocou Ducha Svätého“ (1. Nefi 10:17).

Nefi bol vďaka tomuto videniu nielen schopný prekonať ťažkosti spojené s putovaním, ale tiež viesť svoju rodinu, keď to bolo nutné.

Keď sa rozhodneme vydať sa určitou cestou, veľmi pravdepodobne to ovplyvní tých, ktorých máme radi a niektorí s nami dokonca budú zdieľať oné rozhodnutie. V ideálnom prípade by mali byť schopní vidieť to, čo vidíme my a zdieľať rovnaké presvedčenie. To síce nie je vždy možné, ale keď sa tak stane je putovanie oveľa jednoduchšie.

V onej osobnej skúsenosti, ktorú som použil ako ilustráciu, som nepochybne potreboval podporu svojej manželky. Deti boli v tej dobe malé a nemohli k tomu nič povedať, ale podpora manželky bola úplne zásadná. Spomínam si, že na začiatku sme s Mônicou museli o tejto zmene v našich plánoch starostlivo diskutovať, pokiaľ necítila pokoj a pokiaľ s tým tiež nesúhlasila. Vďaka tomuto zdieľaného pohľadu na vec túto zmenu nielen podporovala, ale tiež sa stala dôležitou súčasťou toho, že nakoniec všetko dopadlo dobre.

Viem, že Pán má pre každého z nás v tomto živote určitý plán. Pozná nás. Vie, čo je pre nás to najlepšie. To, že sa nám darí, neznamená, že by sme sa nemali z času na čas zamyslieť nad tým, či možno neexistuje niečo lepšie. Ak budeme žiť tak, ako žijeme teraz, naplnia sa sľúbené požehnania?

Boh žije. On je náš Otec. Spasiteľ Ježiš Kristus žije a ja viem, že skrze Jeho zmiernu obeť môžeme získať silu prekonávať svoje každodenné prekážky. V mene Ježiša Krista, amen.