Milovať druhých a žiť s rozdielmi

V záverečných dňoch Svojej smrteľnej služby dal Ježiš Svojim apoštolom niečo, čo nazval „nové prikázanie“ (Ján 13:34). Oné prikázanie, trikrát zopakované, bolo jednoduché, a predsa zložité: „… aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval“ (Ján 15:12; pozri tiež verš 17). Učenie milovať sa navzájom je ústredným učením Spasiteľovej služby. Druhé veľké prikázanie bolo: „Milovať budeš blížneho ako seba samého“ (Matúš 22:39). Ježiš dokonca učil: „Milujte svojich nepriateľov“ (Matúš 5:44). Ale prikázanie milovať ostatných tak, ako On miloval Svoje stádo dané Jeho učeníkom – a nám – je jedinečná výzva. Prezident Thomas S. Monson nás tento rok v apríli učil: „Láska je skutočne pravou podstatou evanjelia a Ježiš Kristus je náš Príklad. Jeho život bol odkazom lásky.“¹

Prečo je také ťažké milovať sa navzájom Kristovou láskou? Je to ťažké preto, že musíme žiť medzi tými, ktorí nezdieľajú našu vieru a hodnoty, a zmluvné záväzky. Vo Svojej arcipastierskej modlitbe, ktorú vyslovil tesne pred Svojím ukrižovaním, sa Ježiš modlil za Svojich nasledovníkov: „Dal som im Tvoje slovo a svet ich nenávidel, pretože nie sú zo sveta, tak ako ja nie som zo sveta“ (Ján 17:14). Potom prosil Otca: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého“ (verš 15).

Žijeme vo svete, ale nie sme zo sveta. Musíme žiť vo svete, pretože, ako učil Ježiš v podobenstve, Jeho kráľovstvo je „ako kvas“, ktorého úlohou je nakysnúť celé cesto svojím vplyvom (pozri Lukáš 13:21; Matúš 13:33; pozri tiež 1. Korintským 5:6 – 8). Jeho nasledovníci to nemôžu robiť, ak sa stretávajú len s tými, ktorí s nimi zdieľajú ich vieru a zvyky. Ale Spasiteľ tiež učil, že ak Ho milujeme, budeme zachovávať Jeho prikázania (pozri Ján 14:15).

Evanjelium obsahuje veľa učení o zachovávaní prikázaní, keď žijeme medzi ľuďmi s odlišnou vierou a zvykmi. Najdôležitejšie sú učenia o sváre. Keď vzkriesený Kristus našiel Nefitov dohadujúcich sa ohľadom spôsobu krstu, dal im jasné pokyny, ako by mal byť tento obrad vykonaný. Potom učil túto úžasnú zásadu:

„A nebudú medzi vami žiadne spory, ako boli doteraz; a tiež nebudú medzi vami žiadne spory ohľadom bodov náuky mojej, ako boli doteraz.

Lebo veru, veru hovorím vám, ten, kto má ducha sváru, nie je odo mňa, ale je od diabla, ktorý je otcom sváru a podnecuje srdcia ľudí, aby sa navzájom hnevlivo svárili.

Hľa, ... náukou mojou je to, že takéto veci majú skončiť“ (3. Nefi 11:28 – 30; zvýraznenie pridané).

Spasiteľ neobmedzil Svoje varovanie proti sváru na tých, ktorí nezachovávajú prikázanie ohľadom krstu. Zakázal akýkoľvek svár. Dokonca tí, ktorí zachovávajú prikázania nemajú podnecovať srdcia ľudí, aby sa hnevlivo svárili. „Otcom sváru“ je diabol; Spasiteľ je Knieža pokoja.

Biblia nás podobne učí, že „múdri utišujú hnev“ (Príslovia 29:8). Prví apoštoli učili, že by sme mali nasledovať „to, čo vedie k pokoju“ (Rímskym 14:19) a „[hovoriť] pravdu v láske“ (Efezským 4:15, Roháček), „lebo hnev muža nepôsobí spravodlivosť pred Bohom“ (Jakuba 1:20). V súčasnom zjavení Pán prikázal, že každý človek by mal hlásať dobré zvesti znovuzriadeného evanjelia svojmu blížnemu, v pokoji a v miernosti (pozri NaZ 38:41), vo všetkej pokore, nehanobiac tých, ktorí hanobia (pozri NaZ 19:30).

I keď sa usilujeme byť mierni a vyhnúť sa sváru, nesmieme robiť kompromisy ohľadom nášho záväzku k pravdám, ktorým rozumieme, alebo ho oslabovať. Nesmieme sa vzdať našich stanovísk alebo našich hodnôt. Evanjelium Ježiša Krista a zmluvy, ktoré sme uzatvorili nás nevyhnutne obsadzujú do úlohy bojovníka vo večnom boji medzi pravdou a omylom. V tomto boji neexistuje neutrálna zóna.

Spasiteľ ukázal spôsob, keď Ho Jeho protivníci konfrontovali so ženou, ktorá bola pristihnutá, „keď cudzoložila“ (Ján 8:4). Žalobcovia, zahanbení svojím vlastným pokrytectvom, opustili Ježiša a nechali Ho osamote s onou ženou. Zaobchádzal s ňou láskavo a odmietol ju tentoraz odsúdiť. Ale tiež jej prísne prikázal nehrešiť viac (pozri Ján 8:11). Je vyžadovaná milujúca láskavosť, ale nasledovník Krista – rovnako ako Majster – bude pevný v pravde.

Spasiteľovi nasledovníci sa rovnako ako On niekedy stretávajú s hriešnym správaním a keď v dnešnej dobe trvajú na tom, čo, ako tomu oni rozumejú, je správne a nesprávne, sú niekedy nazývaní „svätuškármi“ či „fanatikmi“. Mnohé svetské hodnoty a zvyky predstavujú pre Svätých neskorších dní takéto výzvy. Tým najviac vyčnievajúcim v dnešnej dobe je silný smer, ktorý legalizuje manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia v mnohých štátoch a provinciách Spojených štátov a v mnohých ďalších krajinách sveta. Tiež žijeme medzi ľuďmi, ktorí vôbec neveria v manželstvo. Niektorí neveria v to, že máme mať deti. Niektorí sú v opozícii k akémukoľvek obmedzeniu pornografie alebo drog. Ďalší príklad – ktorý pozná väčšina veriacich – je výzva žiť s partnerom alebo s členom rodiny, ktorý nie je veriaci, alebo sa stýkať s neveriacimi kolegami.

Na zasvätených miestach, ako sú chrámy, domy uctievania a naše vlastné domovy, by sme mali jednoducho a dôkladne učiť pravdu a prikázania, tak ako im rozumieme z plánu spásy, ktorý bol zjavený v znovuzriadenom evanjeliu. Naše právo tak činiť je chránené ústavnými zárukami slobody slova a náboženstva, a tiež právom na súkromie, ktoré je v úcte dokonca i v krajinách bez oficiálnych ústavných záruk.

To, čo veriaci človek hovorí a robí na verejnosti so sebou nesie ďalšie úvahy. Slobodný prejav viery sa týka väčšiny verejných prejavov, ale je podmienený požiadavkami potrebnými na to, aby uspokojili vieru a zvyky druhých. Zákony môžu zakázať správanie, ktoré je všeobecne uznávané ako zlé alebo neakceptovateľné, ako sexuálne zneužívanie, násilie alebo teroristické správanie, i keď je konané extrémistami v mene náboženstva. Menej závažné správanie, dokonca i keď je pre niektorých veriacich neakceptovateľné, môže jednoducho pretrvávať, ak je legalizované tým, čo prorok Knihy Mormonovej nazval „hlas ľudu“ (Mosiáš 29:26).

Čo sa týka verejnej diskusie, všetci by sme sa mali riadiť učeniami evanjelia, aby sme sa navzájom milovali a vyhýbali sa sváru. Kristovi nasledovníci by mali byť príkladmi úctivosti. Mali by sme mať radi všetkých ľudí, byť dobrými poslucháčmi a preukazovať záujem ich úprimnej viere. Hoci môžeme nesúhlasiť, nemali by sme byť nepríjemní. Naše názory a rozhovory na kontroverzné témy by nemali byť svárlivé. Mali by sme byť múdri, keď vysvetľujeme a presadzujeme svoje stanoviská a keď uplatňujeme svoj vplyv. Keď tak činíme, žiadame ostatných, aby neboli urazení našou úprimnou náboženskou vierou a slobodným vyjadrením nášho náboženstva. Povzbudzujeme nás všetkých, aby sme žili podľa Spasiteľovho Zlatého pravidla: „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy“ (Matúš 7:12).

Keď stanoviská nezískajú väčšinu, mali by sme vľúdne akceptovať nepriaznivé výsledky a cvičiť si zdvorilosť k našim nepriateľom. V každej situácii by sme mali byť osobami dobrej vôle ku všetkým, odmietať akýkoľvek druh prenasledovania, vrátane prenasledovania na základe rasy, etnickej príslušnosti, náboženskej viery či neviery a rozdielov v sexuálnej orientácii.

Hovoril som o všeobecných zásadách. Teraz budem hovoriť o tom, ako by sa tieto zásady mali uplatňovať v rôznych nám známych okolnostiach, v ktorých by sme sa mali vernejšie držať Spasiteľových učení.

Začnem tým, čo sa naše deti učia, keď sa hrajú. Tu, v Utahu, sa príliš často stáva, že niektorí naši členovia urážajú a znepriateľujú si ľudí tým, že nedovolia svojim deťom, aby sa priatelili s deťmi inej viery. Určite by sme mali svoje deti učiť hodnoty a zásady správania bez toho, aby sme ich izolovali od niekoho, kto je odlišný alebo mu preukazovali neúctu.

Mnohí učitelia v Cirkvi a v škole sú zarmútení tým, ako sa k sebe správajú tínedžeri, vrátane mládeže SND. Prikázanie navzájom sa milovať určite zahŕňa lásku a úctu presahujúcu hranice náboženstva, a tiež presahujúcu rasové, kultúrne a ekonomické hranice. Vyzývame všetkých mladých ľudí, aby sa vyhýbali šikanovaniu, útokom alebo jazyku a zvykom, ktoré úmyselne spôsobujú druhým bolesť. Títo všetci porušujú Spasiteľovo prikázanie navzájom sa milovať.

Spasiteľ učil, že svár je nástrojom diabla. Toto učenie je bezpochyby v kontraste k súčasnému jazyku a zvykom politikov. Život s politickými rozdielmi je potrebný pre politikov, ale politické rozdiely nemusia zahŕňať osobné útoky, ktoré prekážajú procesu vládnutia a trestajú účastníkov. Každý z nás by sa mal zbaviť nenávistnej komunikácie a cvičiť si zdvorilosť k rozdielnym názorom.

Najdôležitejším prostredím, kde sa môžeme vyvarovať sváru a prejavovať rešpekt k rozdielom sú naše domovy a rodinné vzťahy. Rozdiely sú nevyhnutné – niektoré sú malé, iné veľké. Veľkým rozdielom je to, keď člen rodiny žije vo voľnom zväzku. To vyvoláva konflikt dvoch dôležitých hodnôt – našu lásku k členovi rodiny a náš záväzok k prikázaniam. Nasledujúc Spasiteľov príklad, môžeme preukázať milujúcu láskavosť, a napriek tomu stáť pevne za pravdou tým, že sa vzdáme činností, ktoré to uľahčujú alebo v ktorých sa zdá, že prižmurujeme oko nad tým, o čom vieme, že nie je správne.

Zakončím s ďalším príkladom rodinného vzťahu. Asi pred desiatimi rokmi, na konferencii kolu v Midwest, som sa stretol so sestrou, ktorá mi povedala, že jej manžel-nečlen ju už 12 rokov sprevádza na cirkevné zhromaždenia, ale nikdy nevstúpil do Cirkvi. Spýtala sa ma, čo by mala urobiť. Poradil som jej, aby pokračovala a robila všetky tie správne veci a aby bola k svojmu manželovi trpezlivá a láskavá.

O mesiac neskôr mi napísala nasledovné: „Nuž, myslela som si, že tých 12 rokov bolo jasným znakom trpezlivosti, ale nebola som si istá, či som k nemu bola dosť milá. A tak som to skutočne robila viac ako mesiac, a on sa dal pokrstiť.“

Láskavosť je veľmi mocná, najmä v rodinnom prostredí. Jej list pokračoval: „Teraz sa dokonca snažím byť ešte milšia, pretože by sme boli radi ešte tento rok spečatení!“

O šesť rokov mi napísala ďalší list: „Môj manžel bol [práve] povolaný a ustanovený ako biskup [v našom zbore].“²

V mnohých vzťahoch a životných okolnostiach musíme žiť s rozdielmi. Tam, kde sú tieto rozdiely zásadné, by sme nemali opúšťať svoj názor alebo sa nechať odmietnuť, ale ako Kristovi nasledovníci by sme mali žiť v pokoji s tými, ktorí nezdieľajú naše hodnoty alebo neprijímajú učenia, na ktorých sú založené. Otcov plán spásy, ktorý poznáme vďaka prorockému zjaveniu, nás umiestňuje do smrteľných okolností, kde musíme dodržiavať Jeho prikázania. To zahŕňa milovať svojich blížnych z rôznych kultúr a náboženstiev tak, ako On miloval nás. Ako učil prorok v Knihe Mormonovej, musíme sa tlačiť vpred, majúc „lásku k Bohu a ku všetkým ľuďom“ (2. Nefi 31:20).

I keď je veľmi ťažké žiť v tom zmätku, ktorý nás obklopuje, Spasiteľovo prikázanie milovať sa navzájom tak, ako On miluje nás, je pravdepodobne našou najväčšou výzvou. Modlím sa za to, aby sme to mohli pochopiť a aby sme sa podľa toho usilovali žiť vo všetkých našich vzťahoch a činnostiach, v mene Ježiša Krista, amen.