Obleč sa v silu svoju, ó Sion
Každý z nás by mal úprimne a s modlitbou zhodnotiť svoje časné a duchovné priority.
Podobenstvá sú charakteristickým znakom majstrovského prístupu Pána Ježiša Krista k vyučovaniu. Jednoducho povedané, Spasiteľove podobenstvá sú príbehy, v ktorých porovnáva duchovné pravdy s materiálnymi vecami a smrteľnými skúsenosťami. Napríklad novozákonné evanjeliá sú plné poučení, v ktorých sa nebeské kráľovstvo prirovnáva k horčičnému zrnku1, k drahocennej perle2, k hospodárovi a robotníkom na jeho vinici3, k desiatim pannám4 a k mnohým iným veciam. Písma uvádzajú, že keď Pán slúžil v Galiley, „bez podobenstva im … nehovoril“.5
Zamýšľaný význam či posolstvo podobenstva zvyčajne nie je vyjadrené jednoznačne. Príbeh skôr prijímateľovi sprostredkúva božskú pravdu úmernú jeho viere v Boha, osobnej duchovnej príprave a ochote učiť sa. Jednotlivec teda musí uplatňovať slobodnú vôľu a aby objavil pravdy obsiahnuté v podobenstve, musí aktívne „prosiť, hľadať a klopať“.6
Úprimne sa modlím, aby Duch Svätý osvietil každého z nás, zatiaľ čo sa budeme zamýšľať nad dôležitosťou podobenstva o svadbe kráľovského syna.
Svadba kráľovského syna
„Ježiš hovoril im zase v podobenstvách:
Kráľovstvo nebeské je podobné človeku-kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi:
I poslal sluhov, aby povolali pozvaných na svadbu; ale nechceli prísť.
Poslal zase iných sluhov s odkazom: Povedzte pozvaným: Ajhľa, pripravil som hostinu, voly a kŕmny dobytok som pobil a všetko je hotové; poďte na svadbu!
Ale oni nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom.“7
V dávnych dobách bola jednou z najradostnejších udalostí v živote Židov svadobná oslava – udalosť, ktorá trvala jeden či dva týždne. Takáto udalosť si vyžadovala rozsiahle plánovanie a hostia boli informovaní v dostatočnom predstihu, pričom v deň začiatku slávnosti im bola zaslaná pripomienka. Ak kráľ na takúto svadbu pozval svojich poddaných, považovalo sa to v podstate za príkaz. Mnohí z pozvaných hostí v tomto podobenstve však neprišli.8
„Odmietnutie účasti na kráľovskej hostine bolo vedomým [skutkom] vzbury proti … kráľovskej autorite a prejavom osobnej nedôstojnosti voči vládnucemu panovníkovi i jeho synovi. … To, že jeden muž sa vrátil naspäť na pole a druhý k svojim [obchodným záujmom]“9, poukazuje na ich pomýlené priority a úplné ignorovanie kráľovskej vôle.10
V podobenstve sa ďalej píše:
„Potom povedal sluhom: Svadba je pripravená, ale pozvaní neboli jej hodní;
preto choďte na rázcestia a koho len nájdete, zavolajte na svadbu!
A sluhovia vyšli na cesty a pozháňali všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých. I naplnila sa svadobná sieň hodovníkmi.“11
V tých časoch bolo zvykom, že hostiteľ svadobnej hostiny – v tomto podobenstve kráľ – zabezpečil pre svadobných hostí oblečenie. Takéto svadobné odevy boli jednoduché, nevýrazné rúcha, ktoré mali na sebe všetci hostia. Týmto spôsobom sa eliminovali hodnosti a postavenia a všetci účastníci hostiny sa mohli stretnúť ako rovný s rovným.12
Ľudia, ktorých na svadbu pozvali na ceste, nemali čas ani prostriedky na to, aby si v rámci prípravy na túto udalosť zaobstarali vhodný odev. Preto je pravdepodobné, že kráľ dal hosťom oblečenie zo svojho vlastného šatníka. Každý dostal možnosť obliecť sa do kráľovského rúcha.13
Keď kráľ vstúpil do svadobnej siene, obzrel si prítomných a hneď si všimol, že jeden nápadný hosť nemá na sebe svadobné rúcho. Muža predviedli pred kráľa a on sa ho spýtal: „Priateľu, ako si sem vošiel, keď nemáš svadobné rúcho? A on zanemel.“14 Kráľ sa v podstate spýtal: „Prečo nemáš svadobné rúcho, hoci ti bolo zabezpečené?“15
Muž zjavne nebol na túto špeciálnu príležitosť správne oblečený a veta: „A onemel,“ naznačuje, že muž nemal výhovorku.16
Starší James E. Talmage poskytol tento poučný komentár o význame mužových skutkov: „Z kontextu je jasné, že sa hosť bez rúcha previnil zanedbaním, úmyselnou neúctou alebo nejakým závažnejším priestupkom. Kráľ bol najprv láskavo ohľaduplný a pýtal sa iba na to, ako sa muž dostal dnu bez svadobného rúcha. Keby hosť dokázal vysvetliť svoj výnimočný vzhľad, alebo keby mal nejakú rozumnú výhovorku, určite by prehovoril; ale bolo nám povedané, že onemel. Kráľovo predvolanie bolo voľne rozšírené na všetkých, ktorých jeho služobníci našli. Ale každý z nich musel vojsť do kráľovského paláca dverami; a pred príchodom do hodovnej miestnosti, v ktorej sa mal osobne objaviť kráľ, každého vhodne odeli. Ale ten nedostatočne odetý musel vstúpiť nejakým iným spôsobom; a keďže neprešiel okolo slúžiacich strážcov pri vchode, bol votrelcom.“17
Kresťanský autor John O. Reid poznamenal, že odmietnutie muža obliecť si svadobné rúcho bolo príkladom zjavnej „neúcty voči kráľovi aj jeho synovi“. Nešlo len o to, že mu svadobné rúcho chýbalo, ale skôr o to, že sa rozhodol, že si ho neoblečie. Spurne sa odmietol na túto príležitosť vhodne obliecť. Kráľova reakcia bola rýchla a rozhodná: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.“18
Kráľov úsudok o tomto mužovi sa nezakladal v prvom rade na tom, že muž nemal svadobné rúcho – ale v skutočnosti na tom, že „sa rozhodol neobliecť si ho. Muž … chcel mať tú česť zúčastniť sa na svadobnej hostine, ale … nechcel sa riadiť zvyklosťami kráľa. Chcel robiť veci po svojom. To, že nemal vhodné šaty, odhaľovalo jeho vnútornú vzburu proti kráľovi a jeho pokynom.“19
Mnohí sú povolaní, ale málo je vyvolených
Podobenstvo sa potom končí týmto prenikavým výrokom z písiem: „Veľa je povolaných, ale málo vyvolených.“20
Je zaujímavé, že Joseph Smith vo svojom inšpirovanom preklade Biblie urobil nasledujúcu úpravu tohto verša z Matúša: „Lebo veľa je povolaných, ale málo je vyvolených; preto všetci nemajú odeté svadobné rúcho.“21
Pozvanie na svadobnú hostinu a rozhodnutie zúčastniť sa hostiny spolu súvisia, ale líšia sa od seba. Pozvanie je pre všetkých mužov a ženy. Jednotlivec môže dokonca prijať pozvanie a sadnúť si na hostinu, ale nebude vybraný zúčastniť sa jej, lebo nemá vhodné svadobné rúcho viery v Pána Ježiša, ktorá prináša obrátenie, a Jeho božskej milosti. Máme teda Božie pozvanie a tiež našu individuálnu odpoveď na toto pozvanie, pričom mnohí môžu byť povolaní, ale len málo vyvolených.22
Či budeme vyvolení, alebo sa nimi staneme, nie je exkluzívne postavenie, ktoré sa nám udelí. Vy a ja sa v konečnom dôsledku môžeme rozhodnúť, že budeme vyvolení prostredníctvom spravodlivého uplatňovania našej morálnej slobodnej vôle.
Všimnite si, prosím, použitie slova vyvolení v nasledujúcich známych veršoch z Náuky a zmlúv:
„Hľa, mnohí sú povolaní, ale málo je vyvolených. A prečo nie sú vyvolení?
Pretože ich srdcia tak veľmi lipnú na veciach tohto sveta a snažia sa o pocty ľudí.“23
Domnievam sa, že dôsledok týchto veršov je celkom jasný. Boh nemá zoznam obľúbencov a nemusíme dúfať, že naň budú jedného dňa pripísané naše mená. Svojich „vyvolených“ neobmedzuje na zopár ľudí. Namiesto toho naše srdcia, naše túžby, naše ctenie posvätných zmlúv a obradov evanjelia, naša poslušnosť prikázaniam a čo je najdôležitejšie, Spasiteľova vykupujúca milosť a milosrdenstvo určujú, či budeme počítaní medzi Božích vyvolených.24
„Lebo pracujeme usilovne na písaní, aby sme presvedčili deti naše, a tiež bratov našich, aby verili v Krista a aby boli zmierení s Bohom; lebo vieme, že milosťou sme spasení po všetkom, čo my môžeme urobiť.“25
V zhone nášho každodenného života a v rozruchu súčasného sveta, v ktorom žijeme, môžeme byť rozptýlení od večných vecí, na ktorých najviac záleží tým, že sa našimi primárnymi prioritami stane pôžitok, prosperita, popularita a poprednosť. Naše krátkodobé zaujatie vecami tohto sveta a poctami ľudí nás môže viesť k tomu, že stratíme svoje duchovné prvorodenstvo kvôli niečomu oveľa menšiemu ako je misa šošovice.26
Prísľub a svedectvo
Opakujem Pánovo napomenutie Jeho ľudu, prednesené prostredníctvom starozákonného proroka Aggea: „Teraz však takto hovorí Hospodin mocností: Povážte, ako sa vám vodí.“27
Každý z nás by mal úprimne a v modlitbe zhodnotiť svoje časné a duchovné priority, aby sme identifikovali veci v našom živote, ktoré môžu brániť štedrým požehnaniam, ktoré nám Nebeský Otec a Spasiteľ chcú udeliť. A Duch Svätý nám zaiste pomôže s tým, aby sme sa uvideli takými, akými skutočne sme.28
Sľubujem vám, že keď sa budeme primerane usilovať o duchovný dar, aby sme mali oči, ktoré vidia a uši, ktoré počujú29, budeme požehnaní schopnosťou a úsudkom posilniť naše zmluvné spojenie so žijúcim Pánom. V našich životoch obdržíme moc božskosti30 a nakoniec budeme pozvaní a vyvolení zúčastniť sa Pánovej hostiny.
„Prebuď sa, prebuď sa, obleč sa v silu svoju, ó Sion.“31
„Lebo Sion musí vzrastať v kráse a svätosti; hranice jeho musia byť rozšírené; koly jeho musia byť posilnené; áno, veru hovorím vám, Sion musí povstať a odieť sa v krásny šat svoj.“32
S radosťou prehlasujem, že svedčím o božskej a živej skutočnosti Boha, nášho Večného Otca, a Jeho milovaného Syna Ježiša Krista. Svedčím, že Ježiš Kristus je náš Spasiteľ a Vykupiteľ a že On žije. A tiež svedčím, že Otec a Syn sa zjavili chlapcovi Josephovi Smithovi a začali tak znovuzriadenie Spasiteľovho evanjelia v neskorších dňoch. Nech každý z nás hľadá a bude požehnaný očami, ktoré vidia a ušami, ktoré počujú. O toto sa modlím v posvätnom mene Pána Ježiša Krista, amen.