Vyzdvihnutý na kríž
Aby sme boli nasledovníci Ježiša Krista, musíme niekedy niesť bremeno a ísť tam, kde je obeť požadovaná a utrpenie nevyhnutné.
Pred rokmi sa ma po diskusii o amerických náboženských dejinách na vysokej škole jeden spolužiak opýtal: „Prečo si Svätí neskorších dní neosvojili kríž, ktorí ostatní kresťania používajú ako symbol svojej viery?“
Vzhľadom na to, že takéto otázky o kríži sú často otázkou o našom záväzku voči Kristovi, som mu ihneď povedal, že Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní považuje zmiernu obeť Ježiša Krista za ústrednú skutočnosť, kľúčový základ, hlavnú náuku a najväčší prejav božskej lásky v Božom majestátnom pláne pre spásu Jeho detí.1 Vysvetlil som mu, že spásna milosť, ktorá je spojená s týmto skutkom, je nevyhnutnosťou a univerzálnym darom pre celú ľudskú rodinu od Adama a Evy až po koniec sveta.2 Citoval som proroka Josepha Smitha, ktorý povedal: „Všetky … veci, ktoré prináležia k nášmu náboženstvu, sú … iba príveskom“ uzmierenia Ježiša Krista.3
Potom som mu prečítal, čo napísal Nefi 600 rokov pred Ježišovým narodením: „A … anjel ku mne … prehovoril, hovoriac: Pozri! A ja som sa pozrel a uzrel som Baránka Božieho, … [ktorý] bol vyzdvihnutý na kríž a zabitý za hriechy sveta.“4
S mojím nadšením „milovať, zdieľať a pozývať“ v plnom výkone som čítal ďalej! Vzkriesený Kristus povedal Nefitom v Novom svete: „Otec môj ma poslal, aby som mohol byť pozdvihnutý na kríž; … aby som mohol pritiahnuť všetkých ľudí k sebe, … a z tohto dôvodu som bol pozdvihnutý.“5
Práve som chcel citovať apoštola Pavla, keď som si všimol, že oči môjho priateľa pohasli. Rýchly pohľad na jeho náramkové hodinky mu zjavne pripomenul, že musí niekde – kdekoľvek – ísť a uháňal na svoje fiktívne stretnutie. Tak sa skončil náš rozhovor.
Dnes ráno, asi o 50 rokov neskôr, som rozhodnutý toto vysvetlenie dokončiť – aj ak sa každý jeden z vás začne pozerať na svoje náramkové hodinky. Hoci sa pokúsim vysvetliť, prečo vo všeobecnosti nepoužívame ikonografiu kríža, prajem si, aby bola nadovšetko jasná naša hlboká úcta a nesmierny obdiv voči vierou naplneným motívom a oddaným životom, ktorí ju používajú.
Jeden dôvod, prečo nevyzdvihujeme kríž ako symbol, pramení z našich biblických koreňov. Mnohí raní Ježišovi nasledovníci sa rozhodli tento krutý nástroj utrpenia nezdôrazňovať, pretože ukrižovanie bolo jednou z najmučivejších foriem popravy Rímskej ríše. Význam Kristovej smrti bol istotne pre ich vieru ústredný, no po dobu asi 300 rokov sa zvyčajne snažili vyjadrovať svoju identitu evanjelia pomocou iných prostriedkov.6
Od štvrtého a piateho storočia bol kríž predstavovaný ako symbol zovšeobecneného kresťanstva, no naše kresťanstvo nie je „zovšeobecnené“. Nie sme katolíci ani protestanti, miesto toho sme znovuzriadená cirkev, znovuzriadená Cirkev Nového zákona. A tak siaha náš pôvod a naša právomoc do čias pred dobou snemov, vyznaní a ikonografie.7 V tomto zmysle je neprítomnosť symbolu, ktorý sa začal bežne používať až neskôr, ďalším dôkazom, že Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní je znovuzriadením pravých kresťanských začiatkov.
Ďalším dôvodom nepoužívania ikonizovaných krížov je náš dôraz na celý zázrak Kristovho poslania – Jeho slávne vzkriesenie ako aj Jeho obetné utrpenie a smrť. Aby som vyzdvihol tento vzťah, poukážem na dve umelecké diela8, ktoré slúžia pre Prvé predsedníctvo a Kvórum dvanástich apoštolov ako pozadie pri ich posvätných týždenných stretnutiach v chráme každý štvrtok v Salt Lake City. Tieto zobrazenia nám slúžia ako stále pripomienky ceny, ktorú zaplatil a víťazstva, ktoré dosiahol Ten, ktorého sme služobníkmi.
Známejším znázornením Kristovho dvojitého víťazstva je naše používanie tohto malého Thorvaldsenovho obrazu vzkrieseného Krista, ktorý v sláve vychádza z hrobky so stále zjavnými ranami z Jeho ukrižovania.9
Nakoniec si pripomíname, čo raz učil prezident Gordon B. Hinckley: „Životy našich ľudí musia [byť] … symbolom našej [viery].“10 Tieto úvahy – najmä tá druhá – ma privádza k veršu, ktorý je možno najdôležitejším zo všetkých odkazov na písma o kríži. Nemá to nič spoločné s príveskami ani šperkami, kostolnými vežami či označeniami. Skôr sa to týka skalopevnej bezúhonnosti a pevnej morálnej chrbtovej kosti, ktoré by mali kresťania priniesť do povolania, ktorým Ježiš poveruje každého Svojho učeníka. V každej krajine a ére nám všetkým hovorí: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!“11
Tento verš hovorí o krížoch, ktoré nesieme, nie o tých, ktoré nosíme ako prívesky. Aby sme boli nasledovníci Ježiša Krista, musíme niekedy niesť bremeno – svoje vlastné alebo niekoho iného – a ísť tam, kde je obeť požadovaná a utrpenie nevyhnutné. Pravý kresťan nemôže nasledovať Majstra iba v tých veciach, s ktorými súhlasí. Nie. Nasledujeme Ho všade, vrátane miest plných sĺz a problémov, ak je to nutné – tam môžeme niekedy stáť úplne sami.
Poznám ľudí z Cirkvi aj mimo nej, ktorí nasledujú Krista práve takto verne. Poznám deti s vážnymi fyzickými postihnutiami a poznám rodičov, ktorí sa o nich starajú. Vidím ich všetkých, ako niekedy pracujú takmer až do úplného vyčerpania a hľadajú silu, bezpečie a zopár chvíľ radosti, ktoré neprídu žiadnym iným spôsobom. Poznám mnohých slobodných dospelých, ktorí túžia po milujúcom spoločníkovi, úžasnom manželstve a domove plnom vlastných detí a ktorí si to aj zaslúžia. Žiadna túžba nemôže byť spravodlivejšia, no roky idú a takéto šťastie stále neprichádza. Poznám tých, ktorí bojujú s mnohými druhmi duševných chorôb, ktorí v modlitbách úpenlivo prosia o pomoc a prahnú a načahujú sa po zasľúbenej krajine emocionálnej stability. Poznám takých, ktorí žijú v zničujúcej chudobe, ale vzdorujú zúfalstvu a jediné, čo žiadajú pre svojich blízkych a ostatných vo svojom okolí, ktorí sú v núdzi, je šanca na lepší život. Poznám mnohých, ktorí zápasia s náročnými záležitosťami identity, rodu a sexuality. Plačem za nich a plačem s nimi s vedomím, aké významné budú následky ich rozhodnutí.
Toto je len niekoľko z mnohých namáhavých okolností, ktorým môžeme v živote čeliť, ponurých pripomienok toho, že cena za skutočné učeníctvo existuje. Kráľ Dávid povedal Aravnovi, ktorý sa mu pokúsil dať bezplatne voly a drevo ako jeho spaľovanú obeť: „Nie tak; ale chcem to kúpiť od teba za primeranú cenu; nechcem predsa obetovať Hospodinovi, svojmu Bohu, obete, ktoré som dostal zadarmo.“12 Tak hovoríme aj my všetci.
Bolo by vskutku tragické, keď na seba berieme svoj kríž a nasledujeme Ho, keby nás váha našich ťažkostí neučinila empatickejšími a vnímavejšími voči bremenám, ktoré nesú druhí. Jeden z najmocnejších paradoxov ukrižovania je, že Spasiteľove ruky tam boli doširoka otvorené a potom priklincované, čím bolo nevedomky, no výstižne zobrazené, že každý muž, žena a dieťa v celej ľudskej rodine sú nielen vítaní, ale aj pozvaní do Jeho vykupiteľského, povyšujúceho náručia.13
Tak ako po trýznivom ukrižovaní nasledovalo slávne vzkriesenie, aj požehnania každého druhu sa vylievajú na tých, ktorí sú ochotní, ako hovorí prorok z Knihy Mormonovej Jákob, veriť v Krista a mať na očiach Jeho smrť a niesť Jeho kríž. Niekedy prichádzajú tieto požehnania zakrátko a niekedy neskôr, ale nádherným záverom našej osobnej via dolorosa (bolestivo náročnej cesty)14 je sľub od samotného Majstra, že prichádzajú a aj prídu. Aby sme získali takéto požehnania, kiež Ho nasledujeme – neomylne, aby sme nikdy neochabovali ani nezutekali, nikdy necúvli pred úlohou, ani vtedy, keď by boli naše kríže ťažké a ani vtedy, keď by cesta načas potemnela. Za vašu silu, vašu lojálnosť a vašu lásku vám vyjadrujem svoju hlbokú osobnú vďaku. Vydávam dnes apoštolské svedectvo o tom, ktorý bol „pozdvihnutý“15 a o večných požehnaniach, ktoré udeľuje tým, ktorí sú pozdvihnutí spolu s Ním, dokonca o Pánovi Ježišovi Kristovi, amen.