Ako v našom živote viac vnímať Ježiša Krista
Spasiteľ nás pozýva k tomu, aby sme sa na svoj život pozerali cez Neho, aby sme Ho tak vo svojom živote viac vnímali.
Bratia a sestry, stojím tu dnes ráno pred vami s veľkou pokorou. Moje srdce si spájam s tým vaším vo vďačnosti za to, že sme zhromaždení, nech už je to kdekoľvek na svete, aby sme si vypočuli posolstvá od prorokov, apoštolov, vidcov, zjavovateľov a vodcov v Božom kráľovstve. Obrazne povedané sa stávame podobnými ľudu z čias kráľa Benjamína, a vztyčujeme stany svoje s otvorenými dverami smerom k Božiemu prorokovi na zemi,1 k prezidentovi Russellovi M. Nelsonovi.
Odkedy si pamätám, mám slabý zrak a na jeho korekciu som vždy potrebovala okuliare na predpis. Svet vyzerá mätúco zakaždým, keď ráno otvorím oči. Všetko je neostré, zrnité a skreslené. Dokonca aj môj drahý manžel viac pripomína abstraktný portrét ako tú milovanú a utešujúcu osobu, ktorou v skutočnosti je! Skôr než urobím na začiatku dňa čokoľvek iné, mojou inštinktívnou potrebou je siahnuť po okuliaroch, aby mi pomohli vnímať okolie a vychutnať si živšie zážitky, keďže mi pomáhajú sa počas dňa orientovať.
Za tieto roky som si uvedomila, že toto správanie odzrkadľuje moju každodennú závislosť na dvoch veciach: po prvé, na nástroji, ktorý mi pomáha objasniť svet okolo mňa, zamerať sa naň a uzemniť ho; a po druhé, na potrebe hmatateľného vedenia, ktoré ma neustále vedie správnym smerom. Táto jednoduchá, pravidelná činnosť odzrkadľuje môj významný postreh o našom vzťahu k nášmu Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi.
V našom živote, ktorý je často plný otázok, starostí, tlaku a príležitostí, je láska nášho Spasiteľa – k nám ako k jednotlivcom a ako k Jeho deťom zmluvy – a tiež Jeho učenia a zákony, každodenným dostupným zdrojom, o ktorom vieme, že bude „svetlo[m], ktoré svieti, … osvecuj[úc] oči [n]aše [a] obživuj[úc] porozumenie [n]aše“.2 Keď sa budeme usilovať o požehnanie Ducha v našom živote, budeme, ako učil Jákob, vidieť „veci tak, ako skutočne sú, a … ako skutočne budú“.3
Ako deti Božej zmluvy sme jedinečne požehnaní bohatou zásobou Bohom určených nástrojov na zlepšenie nášho duchovného zraku. Slová a učenia Ježiša Krista zaznamenané v písmach a v posolstvách Jeho vyvolených prorokov a Jeho Duch, ktorého prijímame prostredníctvom každodennej modlitby, pravidelnej návštevy chrámu a týždennej sviatosti nám môžu pomôcť obnoviť v sebe pokoj a poskytnúť potrebný dar rozlišovania, ktorý prináša do zákutí nášho života a do sveta, ktorý sa zdá zamračený, svetlo Kristovo a Jeho pochopenie. Spasiteľ tiež môže byť našim kompasom a kormidelníkom, keď prechádzame cez pokojné i rozbúrené vody života. On nám môže objasniť tú správnu cestu, ktorá nás vedie k nášmu večnému cieľu. Čo by teda chcel, aby sme videli, a kam by nás chcel poslať?
Náš milovaný prorok nás učil, že „naša pozornosť musí byť upriamená na Spasiteľa a Jeho evanjelium“ a že musíme mať snahu „vzhliadať k Nemu v každej myšlienke“.4 Prezident Nelson nám tiež sľúbil, že „nič nepozýva Ducha viac, ako keď sa zameriate na Ježiša Krista. … Bude vás viesť a riadiť vo vašom osobnom živote, ak si na Neho vo svojom živote urobíte čas – každý jeden deň.“5 Priatelia, Ježiš Kristus je cieľom nášho zamerania a aj zámerom nášho cieľa. Spasiteľ nás pozýva, aby sme sa na život pozerali cez Neho, aby sme Ho tak viac vnímali v našom živote, lebo nám to pomôže zostať pevnými a ísť tým správnym smerom. Vďaka môjmu štúdiu Starého zákona som sa o tomto konkrétnom pozvaní naučila viac.
Mojžišov zákon bol daný prvým Izraelitom ako prípravné evanjelium, ktoré malo pripraviť ľudí na vyšší zmluvný vzťah s Bohom prostredníctvom Ježiša Krista.6 Zákon, bohatý na symboliku, ktorý ukazoval veriacim aby „očakávali príchod“ a uzmierenie Ježiša Krista,7 mal pomôcť izraelskému ľudu sústrediť sa na Spasiteľa tým, že budú vo svojom živote nasledovať vieru v Neho, v Jeho obeť a v Jeho zákony a prikázania8 – jeho cieľom bolo priviesť ich k lepšiemu poznaniu ich Vykupiteľa.
Tak ako my dnes, aj staroveký Boží ľud bol pozvaný, aby život vnímal cez Neho, aby Ho tak vnímal viac vo svojich životoch. Ale v čase Spasiteľovej služby Izraeliti vo svojich zachovávaniach stratili Krista zo zreteľa, odložili Ho bokom a pridali do zákona nepovolené praktiky, ktoré nemali žiadnu poučnú symboliku poukazujúcu na pravý a jediný zdroj ich spásy a vykúpenia – na Ježiša Krista.9
Každodenný svet Izraelitov sa stal mätúcim a nejasným. Izraeliti v tomto stave verili, že praktiky a rituály zákona sú cestou k osobnej spáse, a čiastočne zredukovali Mojžišov zákon na súbor protokolov udelených na riadenie občianskeho života.10 To si vyžadovalo, aby Spasiteľ obnovil zameranie a zrozumiteľnosť Svojho evanjelia.
Nakoniec veľká časť Izraelitov Jeho posolstvo odmietla, dokonca zašli tak ďaleko, že obvinili Spasiteľa – toho, ktorý zákon ustanovil a vyhlásil, že On je „zákon a svetlo“,11 – že ho porušuje. Ježiš však vo svojom Kázaní na hore (Reči na vrchu), keď hovoril o Mojžišovom zákone, vyhlásil: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“12 Spasiteľ vtedy Svojím večným vykúpením ukončil kódexy, predpisy a obradné praktiky, ktoré v tom čase dodržiaval izraelský ľud. Jeho posledná obeť viedla k prechodu od obetných spaľovaných obetí k odovzdávaniu nášho zlomeného srdca a skrúšeného ducha,13 od obradu obete k obradu sviatosti.
Prezident M. Russell Ballard povedal, keď učil na túto tému: „V istom zmysle slova sa obeť zmenila z obety na Toho, kto sa obetoval.“14 Keď prinášame svoju obeť Spasiteľovi, sme pozvaní, aby sme vo svojom živote viac vnímali Ježiša Krista, keď Mu pokorne podriaďujeme svoju vôľu v uznaní a pochopení Jeho dokonalej podriadenosti Otcovej vôli. Ak uprieme svoj pohľad na Ježiša Krista, uznávame a chápeme, že On je jediným zdrojom a cestou k obdržaniu odpustenia a vykúpenia, ba dokonca večného života a povýšenia.
Ako mladá nasledovníčka evanjelia som sa stretla s mnohými, ktorí pozorovali a vnímali zmeny v mojom správaní, postupoch a rozhodnutiach po tom, čo som vstúpila do Cirkvi. Boli zvedaví na „dôvody“ toho, čo videli – prečo som sa rozhodla dať sa pokrstiť a vstúpiť do tohto spoločenstva veriacich, dokonca do Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, prečo som sa vyhýbala určitým činnostiam počas sabatu, prečo som verne dodržiavala Slovo múdrosti, prečo som čítala Knihu Mormonovu, prečo som verila v učenia novodobých prorokov a apoštolov a zahŕňala ich do svojho života, prečo som sa zúčastňovala týždenných zhromaždení, prečo som pozývala druhých aby „prišli a videli, prišli a pomohli, … prišli a zostali“15 i „prišli a patrili k nám“.16
Tieto otázky mi vtedy pripadali ohromujúce a po pravde, niekedy i obviňujúce. Ale počas ťažkostí vyplývajúcich z kritického pohľadu ľudí som si uvedomila, že ich rýpanie bolo v skutočnosti mojím prvým pozvaním k tomu, aby som si zobrala a nasadila duchovné okuliare a objasnila si, čo je motiváciou pre moju vernosť k praktikám a štandardom evanjelia. Čo bolo zdrojom môjho svedectva? Vykonávala som len „vonkajšie úkony“ bez toho, aby som nechala, aby tieto praktiky posilnili moju „vieru v Krista“,17 či aby boli prejavom pochopenia toho, že Ježiš Kristus je jediným zdrojom sily pre to, čo zachovávam?
Vďaka dôslednej snahe sledovať a hľadať Ježiša Krista v každej mojej myšlienke a skutku boli moje oči osvietené a moje chápanie sa zrýchlilo, aby som spoznala, že Ježiš Kristus ma volá, aby som prišla k Nemu.18 Z tohto raného obdobia učeníctva v mojej mladosti si pamätám pozvanie, ktoré mi dali misionári, aby som sa k nim pripojila, keď učili skupinu mladých dievčat približne v mojom veku o evanjeliu. Raz večer, keď som sedela v rodinnom dome jednej z týchto mladých žien, ma bodla do srdca ich vľúdna otázka o tom, prečo verím. Umožnila mi svedčiť im s prehĺbeným pochopením Pánovej predstavy o duchovných motiváciách môjho učeníctva a moje svedectvo zošľachtila i naďalej.
Vtedy som sa naučila, ako to viem aj teraz, že náš Spasiteľ, Ježiš Kristus, vedie naše nohy každý týždeň na zhromaždenie preto, aby sme prijali Jeho sviatosť, do domu Pána, aby sme s Ním uzavreli zmluvy, k písmam a učeniam prorokov, aby sme sa učili Jeho slovám. On vedie naše ústa, aby sme o Ňom svedčili, naše ruky, aby sme pozdvihovali a slúžili tak, ako by pozdvihoval a slúžil Pán, naše oči, aby sme svet a každého z nás vnímali tak ako On – „tak, ako skutočne sú … a ako skutočne budú“.19 A keď Mu dovolíme, aby nás viedol vo všetkých veciach, získame svedectvo, že „všetky veci ukazujú, že Boh je“,20 lebo On bude tam, kde Ho budeme hľadať21 – každý jeden deň. O tom svedčím v posvätnom mene Ježiša Krista, amen.