Nikdy nepremárni príležitosť svedčiť o Kristovi
Pravá radosť spočíva v našej ochote prísť bližšie ku Kristovi a stať sa svedkami sami pre seba.
Dnes je to päť rokov, čo sme pozdvihli svoje ruky, aby sme vyjadrili podporu nášmu milovanému prorokovi, prezidentovi Russellovi M. Nelsonovi, ako prezidentovi Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní – ako Pánovmu hovorcovi v tomto pozoruhodnom období rastu a zjavenia. Dostali sme cez neho mnohé pozvania a boli nám prisľúbené veľkolepé požehnania, ak budeme svoj život sústrediť na nášho Spasiteľa Ježiša Krista.
V roku 2011, keď sme s mojím manželom slúžili ako misijní vedúci v nádhernej Curitibe v Brazílii, mi počas stretnutia začal zvoniť telefón. Ako som sa ho snažila v rýchlosti vypnúť, všimla som si, že mi volá môj otec. Unáhlene som zo stretnutia odišla, aby som hovor zdvihla: „Ahoj, oci!“
Jeho hlas bol nečakane naplnený emóciami: „Ahoj, Bonnie. Musím ti niečo povedať. Bola mi diagnostikovaná ALS.“
Moja myseľ bola vo víre zmätku: „Počkaj! Čo je ALS?“
Otec už vysvetľoval: „Moja myseľ zostane ostražitá, zatiaľ čo moje telo bude pomaly chradnúť.“
Cítila som, ako sa mi zem stráca pod nohami, keď som sa začala zaoberať následkami tejto bolestnej správy. No v ten nezabudnuteľný deň sa mi navždy do srdca zapísala jeho posledná veta. Môj drahý otec s naliehavosťou povedal: „Bonnie, nikdy nepremárni príležitosť svedčiť o Kristovi.“
Nad otcovou radou som premýšľala a modlila som sa o nej. Často si kladiem otázku, či úplne chápem, čo to znamená nikdy nepremárniť príležitosť svedčiť o Ježišovi Kristovi.
Podobne ako vy, občas sa v prvú nedeľu v mesiaci postavím a vydám svedectvo o Kristovi. Veľakrát som svedčila o pravdách evanjelia v rámci lekcie. Ako misionárka som odvážne učila pravdu a hlásala božskosť Krista.
No táto úpenlivá prosba sa zdala byť osobnejšia! Bolo to akoby hovoril: „Bonnie, nedovoľ svetu, aby ťa premohol! Zostaň verná svojim zmluvám so Spasiteľom. Každý deň sa snaž zakúsiť Jeho požehnania a snaž sa byť schopná svedčiť skrze Ducha Svätého o Jeho moci a prítomnosti v tvojom živote!“
Žijeme v padlom svete s rozptýleniami, ktoré namiesto k nebesiam ťahajú náš zrak a srdce k zemi. Práve tak ako Nefiti v 3. Nefi 11, aj my potrebujeme Ježiša Krista. Viete si samých seba predstaviť na tom mieste medzi ľuďmi, ktorí zažili toľko zmätku a zničenia? Aké by bolo počuť Pánovo osobné pozvanie:
„Vstaňte a poďte ku mne, aby ste mohli vložiť ruku svoju do boku môjho, a tiež aby ste mohli pocítiť stopy klincov v rukách mojich a nohách mojich, aby ste mohli vedieť, že ja som … Boh celej zeme a že som bol zabitý pre hriechy sveta.
A … zástup predstúpil … jeden po druhom … a uvideli očami svojimi a pocítili rukami svojimi, a vedeli … a sami boli svedkami.“1
Títo Nefiti nedočkavo predstúpili, aby vložili svoje ruky do Jeho boku a pocítili stopy klincov v Jeho rukách a nohách, aby mohli mať svoje vlastné svedectvo, že je to Kristus. Podobne aj mnohí verní ľudia, o ktorých sme tento rok študovali v Novom zákone, netrpezlivo očakávali Kristov príchod. Potom opustili svoje polia, pracovné stoly a jedálenské stoly a nasledovali Ho, tlačili sa na Neho, hrnuli sa k Nemu a sedeli pri Ňom. Sme tiež takí nedočkaví, aby sme sa sami stali svedkami, ako zástupy v písmach? Sú požehnania, ktoré hľadáme, menej potrebné ako boli tie ich?
Keď Kristus fyzicky navštívil Nefitov pri ich chráme, Jeho pozvanie nebolo stáť v diaľke a hľadieť na Neho, ale dotknúť sa Ho, aby sami pre seba pocítili, že Spasiteľ ľudstva je skutočný. Ako sa môžeme priblížiť dostatočne na to, aby sme získali osobné svedectvo o Ježišovi Kristovi? Môže to byť súčasťou toho, čo sa ma snažil naučiť môj otec. Hoci nemáme príležitosť byť v rovnakej fyzickej blízkosti ako tí, ktorí kráčali s Kristom počas Jeho pozemskej služby, skrze Ducha Svätého môžeme zažiť Jeho moc každý deň! Toľko, koľko jej len potrebujeme!
Mladé ženy z celého sveta ma naučili veľmi veľa o hľadaní Krista a získavaní každodenného, osobného svedectva o Ňom. Dovoľte mi podeliť sa o múdrosť dvoch z nich:
Livvy sleduje generálnu konferenciu celý svoj život. V skutočnosti majú u nej doma zvyk pozerať všetkých päť zasadaní spolu ako rodina. V minulosti znamenala konferencia pre Livvy to, že si kreslila alebo si občas neplánovane zdriemla. No táto posledná októbrová generálna konferencia bola iná. Stala sa osobnou.
Tentokrát sa Livvy rozhodla, že bude aktívnou poslucháčkou. Vypla si upozornenia na mobile a robila si poznámky o dojmoch od Ducha. Žasla, keď cítila konkrétne veci, ktoré Boh chcel, aby počula a robila. Toto rozhodnutie malo na jej život takmer okamžitý vplyv.
Len o pár dní neskôr ju jej kamaráti pozvali na nevhodný film. Spomínala: „Cítila som, ako sa slová a duch konferencie vrátili do môjho srdca a počula som sa, ako ich pozvanie odmietam.“ Tiež nabrala odvahu, aby sa vo svojom zbore podelila o svoje svedectvo o Spasiteľovi.
Po týchto udalostiach poznamenala: „Úžasné je, že keď som sa počula, ako svedčím, že Ježiš je Kristus, cítila som, ako mi to Duch Svätý opäť potvrdil.“
Livvy nebola ako kameň, ktorý skáče po povrchu konferencie; ponorila sa do nej, mysľou a duchom, a našla tam Spasiteľa.
A potom je tu Maddy. Keď jej rodina prestala chodiť na zhromaždenia, Maddy bola zmätená a nebola si istá, čo má robiť. Uvedomila si, že jej chýba niečo významné. A tak začala Maddy vo veku 13 rokov navštevovať zhromaždenia sama. Aj keď bolo niekedy ťažké a nepríjemné, že bola sama, vedela, že môže na zhromaždení nájsť Spasiteľa a chcela byť tam, kde je On. Povedala: „Na zhromaždení sa moja duša cítila ako doma.“
Maddy sa pridŕžala skutočnosti, že jej rodina bola spečatená na večnosť. Začala so sebou brať na zhromaždenia svojich mladších bratov a študovať s nimi doma písma. Nakoniec sa k nim pridala aj ich mama. Maddy povedala mame o svojej túžbe slúžiť na misii a spýtala sa jej, či by sa mohla pripraviť navštíviť s ňou chrám.
Maddy je dnes v MTS. Slúži. Svedčí o Kristovi. Jej príklad pomohol priviesť oboch jej rodičov späť do chrámu a späť ku Kristovi.
Keď sa – tak ako Livvy a Maddy – rozhodneme vyhľadávať Krista, Duch nám bude o Ňom svedčiť v mnohých rozličných situáciách. Tieto svedectvá Ducha nastávajú, keď sa postíme, modlíme, čakáme a pokračujeme vpred. Naša blízkosť ku Kristovi narastá prostredníctvom častého uctievania v chráme, každodenného pokánia, štúdia písiem, návštevy zhromaždenia a seminára, premýšľania nad svojím patriarchálnym požehnaním, spôsobilého obdržania obradov a rešpektovania posvätných zmlúv. Toto všetko pozýva Ducha, aby osvietil našu myseľ a prináša nám to dodatočný pokoj a ochranu. No ctíme si to všetko ako posvätné príležitosti svedčiť o Kristovi?
Chrám som už navštívila veľakrát, no keď uctievam v dome Pána, mení ma to. Niekedy, keď sa postím, začnem byť jednoducho hladná, ale inokedy hodujem na Duchu so zámerom. Niekedy mrmlem modlitby, ktoré sa opakujú a sú rutinou, ale tiež som už bola nedočkavá, aby som pomocou modlitby obdržala od Pána radu.
Keď z týchto posvätných zvyklostí prestaneme robiť odškrtávací zoznam a budú viac svedectvom, nájdeme v tom moc. Tento proces bude postupný, ale porastie vďaka každodennej aktívnej účasti a zámerným skúsenostiam s Kristom. Keď neprestajne konáme podľa Jeho učenia, získavame o Ňom svedectvo a budujeme si s Ním a naším Nebeským Otcom vzťah. Začíname sa stávať takými, ako sú Oni.
Protivník vytvára tak veľa hluku, že môže byť ťažké počuť Pánov hlas. Náš svet, naše výzvy či naše okolnosti sa nestíšia, no my môžeme a musíme bažiť a žízniť po veciach Krista, aby sme „Ho počuli“ s jasnosťou.2 Chceme si vytvoriť svalovú pamäť učeníctva a svedectva, ktorá každý deň privedie našu pozornosť na naše spoliehanie sa na Spasiteľa.
Môj otec zomrel pred vyše 11 rokmi, ale jeho slová žijú vo mne. „Bonnie, nikdy nepremárni príležitosť svedčiť o Kristovi.“ Pozývam vás, aby ste sa ku mne pridali a prijali jeho pozvanie. Hľadajte Krista všade – sľubujem vám, že Ho tam nájdete!3 Pravá radosť spočíva v našej ochote prísť bližšie ku Kristovi a stať sa svedkami sami pre seba.
Vieme, že v posledných dňoch „každé koleno sa skloní a každý jazyk sa vyzná“, že Ježiš je Kristus.4 Modlím sa, aby sa toto svedectvo pre nás stalo normálnou a prirodzenou skúsenosťou teraz – aby sme využili každú príležitosť radostne svedčiť: Ježiš Kristus žije!
Och, ako veľmi Ho milujem. Sme nesmierne vďační za Jeho nekonečné uzmierenie, ktoré „umožnilo večný život a urobilo nesmrteľnosť realitou pre všetkých“5. Svedčím o Spasiteľovej dobrotivosti a veľkej sláve v Jeho posvätnom mene, dokonca v mene Ježiša Krista, amen.