Všetko je o ľuďoch
Cirkev je o vás, nasledovníkoch Pána – o tých, ktorí Ho milujú a nasledujú a berú na seba Jeho meno.
Počas príprav na výstavbu veľkolepého chrámu v Paríži vo Francúzsku som zažil niečo, na čo nikdy nezabudnem. V roku 2010, keď sme našli pozemok pre chrám, nás starosta mesta požiadal o stretnutie s prianím dozvedieť sa niečo viac o Cirkvi. Toto stretnutie bolo rozhodujúcim krokom na získanie stavebného povolenia. Starostlivo sme si pripravili prezentáciu s niekoľkými pôsobivými fotografiami chrámov Svätých neskorších dní. Veľmi som dúfal, že ich architektonická krása starostu presvedčí, aby náš projekt podporil.
Na moje prekvapenie starosta naznačil, že skôr ako by sa pozrel na prezentáciu, dal by so svojím tímom prednosť tomu, že sami zistia, čo sme za cirkev. O mesiac neskôr nás pozvali vypočuť si správu, ktorú mala predniesť jedna z poslankýň mesta, ktorá je zároveň profesorkou histórie religionistiky. Povedala: „Chceli sme predovšetkým porozumieť tomu, kto sú členovia vašej Cirkvi. Najskôr sme sa zúčastnili jedného vášho zhromaždenia sviatosti. Sedeli sme v zadnej časti miestnosti a starostlivo pozorovali ľudí v kongregácii a to, čo robia. Potom sme sa stretli s vašimi susedmi – tými v okolí vášho kolového centra – a opýtali sa ich, čo ste vy mormoni zač.“
„Tak k čomu ste dospeli?“ Opýtal som sa s trochou nervozity. Odpovedala: „Zistili sme, že sa Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní približuje pôvodnej cirkvi Ježiša Krista viac ako ktorákoľvek iná cirkev, ktorú poznáme.“ Skoro som namietol: „To nie je úplne presné! Nie je to cirkev, ktorá sa približuje najviac; toto je Cirkev Ježiša Krista – tá istá Cirkev, pravá Cirkev!“ Ale udržal som sa a namiesto toho som v duchu predniesol modlitbu vďaky. Starosta nám potom oznámil, že na základe svojich zistení nemá on ani jeho tím žiadne námietky voči tomu, aby sme v ich komunite chrám postavili.
Keď dnes na ten zázračný zážitok pomyslím, cítim vďačnosť za starostovu múdrosť a ducha rozlišovania. Vedel, že kľúčom k pochopeniu Cirkvi nie je to, že sa na ňu bude dívať skrze vzhľad jej budov, ani to, že na ňu bude pozerať ako na dobre organizovanú inštitúciu, ale to, že ju bude posudzoval podľa miliónov verných členov, ktorí sa každý deň snažia nasledovať príklad Ježiša Krista.
Definíciu tejto Cirkvi je možné odvodiť z pasáže v Knihe Mormonovej, kde sa píše: „A tí [myslí sa tým Pánovi služobníci], ktorí boli pokrstení v mene Ježišovom, boli nazývaní cirkvou Kristovou.“1
Inými slovami, Cirkev je o ľuďoch. Je to o vás, nasledovníkoch Pána – o tých, ktorí Ho milujú a nasledujú a berú na seba skrze zmluvu Jeho meno.
Prezident Russell M. Nelson raz Cirkev prirovnal k peknému automobilu. Všetkým sa nám páči, keď máme čisté a naleštené auto. Ale účelom auta nie je vynikať ako krásny stroj; jeho účelom je presúvať ľudí z miesta na miesto.2 V rovnakom zmysle si my, členovia Cirkvi, vážime krásne miesta, kde môžeme uctievať Boha a ktoré sú čisté a dobre udržované, a tiež sme radi, že máme dobre fungujúce programy. Toto sú však iba podporné systémy. Naším jediným cieľom je vyzvať každého syna a každú dcéru Božiu, aby prišli ku Kristovi, a viesť ich po ceste zmluvy. Nie je nič dôležitejšie. Naša práca je o ľuďoch a zmluvách.
Nie je úžasné, že meno, ktoré znovuzriadená Cirkev dostala skrze zjavenie, v sebe spája dva najdôležitejšie prvky každej zmluvy evanjelia? Tým prvým je meno Ježiša Krista. Táto Cirkev patrí Jemu a Jeho posväcujúce uzmierenie a zmluvy sú jedinou cestou k spáse a povýšeniu. Druhé meno označuje nás Svätých, alebo inými slovami, Jeho svedkov a Jeho učeníkov.
To, aké je dôležité sa zameriavať na ľudí, som sa naučil, keď som slúžil ako prezident kolu vo Francúzsku. Spočiatku som mal v úmysle dosiahnuť v kole veľmi ambiciózne ciele – vytvoriť nové zbory, vystavať nové zborové domy, a dokonca v našej oblasti postaviť chrám. Keď som bol po šiestich rokoch uvoľnený, nič z týchto zámerov sa nesplnilo. Mohlo to vyzerať ako úplné zlyhanie, až na to, že počas tých šiestich rokov sa moje zámery výrazne zmenili.
Keď som oného dňa, kedy som bol uvoľnený, sedel na pódiu, zaplavila ma hlboká vďačnosť a pocit dobre vykonanej práce. Díval som sa do tváre stovkám prítomných členov. Pri každom z nich som si dokázal vybaviť nejaký duchovný zážitok, ktorý bol s nimi spojený.
Boli tam bratia a sestry, ktorí vstúpili do vôd krstu; tí, ktorým som podpísal ich prvé chrámové odporučenie, aby mohli prijať posvätné obrady chrámu; a mladí ľudia a páry, ktoré som ustanovil ako misionárov na plný úväzok alebo ich z tohto povolania uvoľnil. Boli tam mnohí ďalší, ktorým som slúžil, keď v živote čelili skúškam a protivenstvu. Ku každému z nich som cítil silnú bratskú lásku. V službe týmto ľuďom som našiel čistú radosť a radoval som sa z ich hlbšej oddanosti Spasiteľovi a viery v Neho.
Prezident M. Russell Ballard učil: „To najdôležitejšie v našich Cirkevných zodpovednostiach nie je to, čo sa štatisticky vykazuje alebo preberá na stretnutiach, ale to, či každý člen, ktorému bolo slúžené osobne tak, ako to robil Spasiteľ, bol alebo nebol pozdvihnutý a povzbudený a či sa napokon obrátil.“3
Moji drahí bratia a sestry, sme aktívni v evanjeliu, alebo iba zaneprázdnení v Cirkvi? Tým hlavným je nasledovať vo všetkom príklad Spasiteľa. Ak tak budeme činiť, budeme sa prirodzene zameriavať na spásu jednotlivcov namiesto vykonávania úloh a zavádzania programov.
Pýtali ste sa niekedy samých seba, aké by to bolo, keby budúcu nedeľu navštívil váš zbor či pobočku Spasiteľ? Čo by urobil? Staral by sa o to, či boli dobre vybrané názorné pomôcky alebo či sú stoličky v triede správne rozostavené? Alebo by našiel niekoho, komu by mohol prejaviť lásku, učiť ho a požehnať ho? Možno by vyhľadal niekoho z nových členov alebo priateľa, aby ho privítal; chorého brata alebo sestru, ktorí potrebujú útechu; alebo váhavého mladého člena, ktorý potrebuje pozdvihnúť a povzbudiť.
Ktorú z tried by Ježiš navštívil? Neprekvapilo by ma, keby najskôr zamieril k deťom do Primáriek. Pravdepodobne by pokľakol a hovoril s nimi na úrovni očí. Povedal by im, ako ich má rád, rozprával by im príbehy, pochválil by ich kresby a vydal by svedectvo o Svojom Otcovi v nebi. Jeho postoj by bol prostý, úprimný a nestrojený. Môžeme konať podobne?
Sľubujem vám, že ak sa budete snažiť plniť Pánove úmysly, nebude nič dôležitejšie než nájsť tých, ktorým by ste mohli pomôcť a požehnať. Na zhromaždení sa budete zameriavať na to, aby ste učili jednotlivcov a dotkli sa ich srdca. Budete sa starať skôr o to, aby ste druhým pomohli mať duchovný zážitok, než aby ste zorganizovali dokonalú akciu, a o to, aby ste poslúžili členom, než aby ste si odškrtli položku za každou uskutočnenou návštevou. Nebude záležať na vás, ale na tých, ktorých nazývame svojimi bratmi a sestrami.
Niekedy hovoríme, že chodíme do cirkvi. Ale Cirkev je omnoho viac než len budova či určité miesto. Je práve taká skutočná a živá v najskromnejších príbytkoch v najvzdialenejších oblastiach sveta, ako tu v cirkevnom ústredí v Salt Lake City. Sám Pán povedal: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“4
Cirkev si berieme so sebou, nech už sa vyberieme kamkoľvek: do práce, do školy, na dovolenku a hlavne domov. Naša prítomnosť a vplyv môžu stačiť k tomu, aby sme priestor okolo seba, nech už sme kdekoľvek, premenili na sväté miesto.
Spomínam si na rozhovor s jedným priateľom, ktorý nie je člen našej Cirkvi. Prekvapilo ho zistenie, že v našej Cirkvi môže ktorýkoľvek spôsobilý muž obdržať kňazstvo. Opýtal sa: „Ale koľko držiteľov kňazstva máte v zbore?“
Odpovedal som: „Medzi 30 až 40.“
Zmätene dodal: „V našej kongregácii máme len jedného kňaza. Načo potrebujete v nedeľu ráno toľko kňazov?“
Jeho otázka ma veľmi zaujala a pocítil som inšpiráciu odpovedať: „Súhlasím s tebou. Podľa mňa toľko držiteľov kňazstva na nedeľnej bohoslužbe nepotrebujeme. Ale potrebujeme držiteľa kňazstva v každom domove. A keď v nejakom domove žiadny držiteľ kňazstva nie je, sú povolaní iní držitelia kňazstva, aby nad touto rodinou bdeli a slúžili jej.“
Naša Cirkev nie je len cirkvou nedeľnou. Uctievame Boha neustále každý deň v týždni, nech sme kdekoľvek a nech už robíme čokoľvek. Hlavne náš domov je „hlavnou svätyňou našej viery“5. Práve doma sa najčastejšie modlíme, žehnáme druhým, študujeme, vyučujeme slovo Božie a s čistou láskou slúžime. Z osobnej skúsenosti môžem svedčiť o tom, že náš domov je posvätné miesto, ktoré môže oplývať Duchom – v rovnakej miere ako oficiálne miesta bohoslužieb, a niekedy ešte viac.
Vydávam svedectvo o tom, že táto Cirkev je Cirkvou Ježiša Krista. Jej sila a vitalita pramení z každodenných skutkov miliónov Jeho nasledovníkov, ktorí sa denne snažia nasledovať Jeho božský príklad tým, že sa starajú o druhých. Kristus žije a riadi túto Cirkev. Prezident Russell M. Nelson je prorok, ktorého Pán vyvolil, aby nás viedol a riadil v dnešnej dobe. O týchto veciach svedčím v mene Ježiša Krista, amen.