Radostné bremeno učeníctva
Starší Ronald A. Rasband
Predsedníctvo sedemdesiatnikov
Podporiť našich vedúcich je výsada; prichádza spoločne s osobnou zodpovednosťou zdieľať ich bremeno a byť učeníkmi Pána.
20. mája minulý rok udrelo obrovské tornádo na predmestia Oklahomy, v srdci Ameriky, pričom si vyrezalo cestu širokú viac ako 1,6 km a dlhú 27 km. Táto búrka, príval zničujúcich tornád, zmenila na svojej ceste krajinu a ľudské životy.
Len týždeň po tom, ako udrela táto obrovská búrka, som mal navštíviť túto oblasť, kde boli domovy a majetok rozhádzané naprieč zničeným, spustošeným okolím.
Predtým než som odišiel, rozprával som sa s naším milovaným prorokom, prezidentom Thomasom S. Monsonom, ktorý sa raduje z takejto práce pre Pána. S úctou prechovávanou nielen k jeho úradu, ale tiež k jeho dobrote, som sa spýtal: „Čo chcete, aby som urobil? Čo chcete, aby som povedal?“
Láskyplne ma zobral za ruku, tak ako by to urobil s každou z obetí a s každým z tých, ktorí pomáhali napraviť to spustošenie, keby tam bol, a povedal:
„Po prvé, povedzte im, že ich milujem.
Po druhé, povedzte im, že sa za nich modlím.
Po tretie, prosím, poďakujte všetkým tým, ktorí pomáhajú.“
Ako člen predsedníctva sedemdesiatnikov som cítil váhu na svojich pleciach v slovách Pána, ktoré hovoril Mojžišovi:
„Zhromaždi mi sedemdesiat mužov zo starších Izraela, o ktorých vieš, že sú staršími ľudu a jeho hodnostármi …
Potom zostúpim, budem sa tam s tebou zhovárať a vezmem niečo z ducha, ktorý je na tebe, [Mojžiš], a vložím ho na nich; i ponesú s tebou bremeno ľudu a nebudeš ho znášať sám.“1
Toto sú slová z dávnych čias, no Pánove spôsoby sa nezmenili.
V dnešnej dobe Pán v Cirkvi povolal 317 sedemdesiatnikov slúžiacich v 8 kvórach, aby pomáhali dvanástim apoštolom niesť bremeno vložené na Prvé predsedníctvo. Radostne pociťujem túto zodpovednosť v hĺbke svojej duše, tak ako moji bratia. Avšak, nie sme jediní, ktorí pomáhajú v tomto veľkolepom diele. Ako členovia Cirkvi na celom svete máme všetci úžasnú príležitosť žehnať životy druhých.
Od nášho drahého proroka som sa naučil, čo tí ľudia zasiahnutí búrkou potrebovali – lásku, modlitby a ocenenie pomáhajúcich rúk.
Dnes poobede každý z nás zdvihne svoju pravú ruku do pravého uhla a podporí Prvé predsedníctvo a Kvórum dvanástich apoštolov ako prorokov, vidcov a zjavovateľov Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Nie je to obyčajná formalita, ani to nie je vyhradené pre tých, ktorí sú povolaní k službe generálnych autorít. Podporiť našich vedúcich je výsada; prichádza spoločne s osobnou zodpovednosťou zdieľať ich bremeno a byť učeníkmi Pána Ježiša Krista.
Prezident Monson povedal:
„Sme obklopení tými, ktorí vyžadujú našu pozornosť, naše povzbudenie, našu podporu, našu útechu, našu láskavosť – či už sú to členovia našej rodiny, priatelia, známi či neznámi. Sme Pánovými rukami tu na zemi, s poverením slúžiť Jeho deťom a pozdvihovať ich. On spolieha na každého z nás. …
‚… Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších … , mne ste urobili‘ [Matúš 25:40].“2
Zareagujeme s láskou, keď je pred nami príležitosť ísť na návštevu alebo zatelefonovať, napísať odkaz alebo stráviť deň napĺňaním potrieb niekoho iného? Alebo budeme ako ten mládenec, ktorý svedčil o nasledovaní všetkých Božích prikázaní:
„Toto všetko som zachovával [od svojej mladosti]; čo mi ešte treba?
Riekol mu Ježiš: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach; potom príď a nasleduj ma!“3
Tento mládenec bol povolaný ku väčšej službe po Pánovom boku, aby vykonával dielo kráľovstva Božieho na zemi, no aj tak sa odvrátil, „lebo mal mnoho majetku“4.
Čo z našich pozemských majetkov? Vidíme, čo s nimi môže urobiť tornádo v priebehu niekoľkých minút. Pre každého z nás je veľmi dôležité snažiť sa ukladať si svoje duchovné poklady v nebi – s využitím svojho času, talentov a slobody jednania v službe Bohu.
Ježiš Kristus nás neustále vyzýva: „Príď a nasleduj ma!“5Chodil po Svojej rodnej krajine so Svojimi nasledovníkmi nesebeckým spôsobom. Neustále kráča s nami, stojí pri nás a vedie nás. Nasledovať Jeho dokonalý príklad znamená spoznať a ctiť si Spasiteľa, ktorý niesol všetky naše bremená skrze Svoje posvätné a spásne uzmierenie, najväčší čin služby. To, čo žiada od každého z nás je, aby sme boli schopní a ochotní ujať sa toho radostného „bremena“ učeníctva.
Keď som bol v Oklahome, mal som príležitosť stretnúť sa s niekoľkými rodinami, ktoré boli zlomené tými silnými tornádami. Keď som navštívil rodinu Sorrelsovcov, bol som obzvlášť dojatý skúsenosťou ich dcéry Tori, ktorá bola v tom čase v piatej triede základnej školy Plaza Towers. Ona a jej mama sú tu dnes s nami.
Tori a hŕstka jej priateľov sa schovávali na toalete, ktorú použili ako úkryt, keď sa tornádo prehnalo školou. Počúvajte, keď budem čítať Torine vlastné slová, ktorými opísala ten deň:
„Počula som, že niečo búchalo na strechu. Myslela som si, že to bolo len krupobitie. Ten zvuk sa stále viac zosilňoval. Pomodlila som sa, aby nás Nebeský Otec všetkých ochraňoval a udržal nás v bezpečí. Zrazu sme začuli hlasný zvuk ako z vysávača a strecha zmizla priamo nad našimi hlavami. Naokolo fúkal vietor a lietali trosky, a zasiahli každú časť môjho tela. Vonku bola väčšia tma a vyzeralo to, akoby bola obloha čierna, ale nebola – bol to vnútrajšok tornáda. Len som zatvorila oči dúfajúc a modliac sa, aby to čoskoro skončilo.
Náhle všetko stíchlo.
Keď som otvorila oči, uvidela som dopravnú značku STOP hneď pred sebou! Takmer sa dotýkala môjho nosa.“6
Tori, jej mama, jej traja súrodenci a mnoho priateľov, ktorí s ňou boli tiež v škole, zázračne toto tornádo prežili; siedmi ich spolužiaci však nie.
Ten víkend dali bratia, ktorí mali kňazstvo, veľa požehnaní členom, ktorých búrka zasiahla. Pokorne som dal Tori požehnanie. Keď som položil svoje ruky na jej hlavu, napadol mi obľúbený verš: Pôjdem pred tvárou vašou. Ja budem na pravici vašej a na ľavici vašej, a Duch môj bude v srdci vašom, a anjeli moji okolo vás, aby vás podopierali.7
Poradil som Tori, aby si zapamätala ten deň, keď jej Pánov služobník položil ruky na hlavu a vyhlásil, že bola v búrke ochránená anjelmi.
To, že sa snažíme zachrániť jeden druhého, za akýchkoľvek podmienok, je večný dôkaz lásky. Toto je služba, ktorej som bol svedkom ten týždeň v Oklahome.
Často je nám poskytnutá príležitosť pomôcť druhým v ich čase núdze. Ako členovia Cirkvi máme všetci posvätnú zodpovednosť „niesť si navzájom bremená svoje, aby boli ľahké“8, „žialiť s tými, ktorí žialia“9 a pozdvihovať ruky, ktoré sú skleslé a posilňovať slabé kolená10.
Bratia a sestry, aký je Pán vďačný za každého jedného z vás, za tie nespočetné hodiny a skutky služby, či už veľké alebo malé, ktoré tak štedro a láskavo poskytujete každý deň.
Kráľ Benjamín učil v Knihe Mormonovej: „Keď ste v službe blížnych svojich, ste vlastne v službe Boha svojho.“11
To, že sa zameriame na službu našim bratom a sestrám nás môže viesť k tomu, že budeme činiť božské rozhodnutia v našom každodennom živote a pripraví nás to ceniť si a milovať to, čo miluje Pán. Týmto konaním svedčíme svojím vlastným životom, že sme učeníci. Keď sme zapojení do Jeho diela, cítime pri sebe Jeho Ducha. Rastieme vo svedectve, viere, dôvere a láske.
Viem, že môj Vykupiteľ žije, dokonca Ježiš Kristus, a že sa rozpráva so Svojím prorokom, drahým prezidentom Thomasom S. Monsonom, a hovorí skrze neho v týchto dňoch.
Kiež všetci nájdeme radosť, ktorá pochádza z posvätnej služby vzájomného nesenia si bremien, dokonca aj tých jednoduchých a malých, to je mojou modlitbou v mene Ježiša Krista, amen.