Láska – podstata evanjelia
Prezident Thomas S. Monson
Nemôžeme skutočne milovať Boha, pokiaľ nemáme radi svojich spolupútnikov na tejto ceste smrteľnosťou.
Milovaní bratia a sestry, keď náš Spasiteľ pôsobil medzi ľuďmi, jeden zákonník sa Ho opýtal: „Majstre, ktoré je veľké prikázanie v zákone?“
Matúš zaznamenáva, že Ježiš odvetil:
„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.
To je veľké a prvé prikázanie.
A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého.“1
Marek na záver tohto záznamu uvádza Spasiteľove slová: „Nad tieto niet iného väčšieho prikázania.“2
Nemôžeme skutočne milovať Boha, pokiaľ nemáme radi svojich spolupútnikov na tejto ceste smrteľnosťou. A rovnako tiež nemôžeme v plnej miere milovať svojich blížnych, pokiaľ nemilujeme Boha, Otca nás všetkých. Apoštol Ján nám hovorí: „A toto prikázanie máme od Neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata.“3 Všetci sme duchovné deti nášho Nebeského Otca, a preto sme bratia a sestry. Keď si budeme pamätať túto pravdu, bude pre nás ľahšie milovať všetky Božie deti.
Láska je skutočne pravou podstatou evanjelia a Ježiš Kristus je náš Príklad. Jeho život bol odkazom lásky. Chorých uzdravoval; utláčaných pozdvihoval; hriešnikov zachraňoval. Nakoniec Ho rozvášnený dav pripravil o život. Napriek tomu sa z pahorku Golgota ozývajú Jeho slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“4 – vrcholné vyjadrenie súcitu a lásky v smrteľnosti.
Existuje veľa vlastností, ktoré sú prejavom lásky – napríklad láskavosť, trpezlivosť, nesebeckosť, porozumenie a odpustenie. Vo všetkých našich vzťahoch s ľuďmi nám tieto a iné podobné vlastnosti pomôžu prejaviť lásku, ktorú máme v srdciach.
Naša láska sa zvyčajne prejaví v každodennom kontakte s druhými. Najdôležitejšia bude naša schopnosť rozpoznať niečie potreby, a potom na ne reagovať. Vždy sa mi páčila myšlienka vyjadrená v tejto krátkej básni:
Nariekal som v noci
pre krátkozrakosť svoju,
pretože ma spravila slepým voči niečej potrebe;
ale dosiaľ som nikdy
nepocítil náznak ľútosti
za to, že som bol príliš láskavý.5
Nedávno som sa dozvedel o dojímavom príklade ohľaduplnej láskavosti, ktorý mal nepredvídateľné dôsledky. Písal sa rok 1933, kedy bolo kvôli Veľkej hospodárskej kríze veľmi málo pracovných príležitostí. Stalo sa to vo východnej časti Spojených štátov. Arlene Bieseckerová práve dokončila strednú školu. Po dlhom hľadaní zamestnania si nakoniec našla prácu ako šička vo fabrike na odevy. Robotníčky boli platené len za všetky správne skompletizované kusy, ktoré v ten deň zošili. Čím viac kusov zošili, tým viac zarobili.
Arlene narazila jedného dňa, krátko po tom, čo začala pracovať vo fabrike, na určitý pracovný postup, ktorý ju zmiatol a bola z toho nešťastná. Sedela pri šijacom stroji a snažila sa rozpárať zle zošitý kus oblečenia, na ktorom pracovala. Zdalo sa, že niet nikoho, kto by jej pomohol, pretože ostatné šičky sa rýchlo snažili vyrobiť čo najviac kusov. Arlene cítila bezradnosť a zúfalstvo. Začala potichu plakať.
Naproti Arlene sedela Bernice Rocková. Bola staršia a ako šička skúsenejšia. Keď si všimla ako sa Arlene trápi, prerušila prácu, prišla k Arlene a láskavo jej všetko vysvetlila a so všetkým pomohla. Zostala pri nej pokiaľ si Arlene nebola istá, že ten kus dokáže úspešne skompletizovať. Bernice sa potom vrátila k svojmu stroju, aj keď prišla o možnosť zošiť kusy oblečenia, ktoré by inak zvládla, keby jej nepomáhala.
Vďaka tomuto jednému skutku ohľaduplnej láskavosti sa z Bernice a Arlene stali priateľky na celý život. Každá z nich sa nakoniec vydala a mala deti. Niekedy v 50. rokoch minulého storočia Bernice, ktorá bola členkou Cirkvi, dala Arlene a jej rodine Knihu Mormonovu. V roku 1960 boli Arlene a jej manžel a deti pokrstení za členov Cirkvi. Neskôr boli spečatení vo svätom chráme Božom.
Vďaka súcitu, ktorý Bernice prejavila, keď ochotne pomohla niekomu, koho nepoznala, ale kto mal ťažkosti a potreboval pomoc, sa teraz mnoho jedincov, žijúcich aj mŕtvych, raduje zo spásnych obradov evanjelia.
Každý deň nášho života sú nám poskytované príležitosti, aby sme ľuďom okolo seba prejavovali lásku a láskavosť. Prezident Spencer W. Kimball povedal: „Musíme mať na pamäti, že ľudia, ktorých stretávame na parkoviskách, v úradoch, vo výťahoch a inde, sú tou časťou ľudstva, ktorú nám Boh dal na to, aby sme ich milovali a slúžili im. Rozprávanie o všeobecnom bratstve ľudstva nám príliš nepomôže, ak pritom zabudneme myslieť na tých, ktorí sú okolo nás, ako na našich bratov a sestry.“6
Príležitosť prejavovať lásku často dostávame nečakane. Jeden príklad takej príležitosti sa objavil v jednom novinovom článku z októbra 1981. Láska a súcit opisované v tomto článku na mňa tak zapôsobili, že som si viac ako 30 rokov schovával tento výstrižok vo svojej kartotéke.
V článku sa píše, ako bolo lietadlo spoločnosti Alaska Airlines, ktoré letelo bez medzipristátia z Anchorage na Aljaške do Seattlu vo Washingtone a v ktorom bolo 150 pasažierov, odklonené k odľahlému aljašskému mestu, aby prepravilo ťažko zranené dieťa. Dvojročný chlapec mal vážne poškodenú tepnu na ruke, keď pri hraní sa blízko domu spadol na sklenený črep. Mesto ležalo 725 km južne od Anchorage a celkom isto sa nenachádzalo na trase tohto lietadla. Zdravotníci, ktorí k nemu dorazili ale vyslali zúfalú žiadosť o pomoc, a tak let odklonili, aby dieťa vyzdvihli a prepravili do Seattlu, kde sa oň mohli postarať v nemocnici.
Keď lietadlo pristalo neďaleko toho odľahlého mesta, zdravotníci pilotovi povedali, že chlapec krváca tak silno, že pravdepodobne by let do Seattlu neprežil. Bolo rozhodnuté, že sa poletí ďalších 320 km iným smerom, do najbližšieho aljašského mesta Juneau, kde bola nemocnica.
Keď bol chlapec dopravený do Juneau, zamierilo lietadlo s niekoľkohodinovým meškaním do Seattlu. Ani jeden pasažier sa nesťažoval, aj keď väčšina z nich zmeškala schôdzky a nadväzujúce lety. V skutočnosti, ako minúty a hodiny ubiehali, usporiadali finančnú zbierku a vyzbierali nemalú čiastku pre chlapca a jeho rodinu.
Keď lietadlo pristálo v Seattli, pasažieri prepukli v nadšenie, keď im pilot oznámil, že vysielačkou dostal správu, že chlapec bude v poriadku.7
Na myseľ mi prichádzajú tieto slová z písiem: „Pravá láska je čistá láska Kristova, … a ktokoľvek bude posledného dňa nájdený, že ju má, s tým bude dobre.“8
Bratia a sestry, jedny z najväčších príležitostí, ako prejavovať lásku sa budú nachádzať medzi stenami našich domovov. Láska má byť skutočným jadrom rodinného života, a napriek tomu to tak občas nie je. Môže sa v ňom vyskytovať až príliš veľa netrpezlivosti, príliš veľa dohadovania, príliš veľa potýčok a príliš veľa sĺz. Prezident Gordon B. Hinckley si povzdychol: „Prečo sa [tí], ktorých máme radi [najviac], tak často stávajú terčom našich nepekných slov? Prečo niekedy [hovoríme] ako keby s dýkami, ktoré zatínajú do živého?“9 Odpovede na tieto otázky sa môžu u každého z nás líšiť, ale podstatné je, že na dôvodoch nezáleží. Ak máme dodržiavať prikázanie navzájom sa milovať, musíme sa jeden k druhému správať láskavo a s úctou.
Samozrejme nastanú chvíle, kedy budeme musieť iných pokarhať. Avšak pamätajme si rady obsiahnuté v Náuke a zmluvách – obzvlášť na to, že keď musíme niekoho pokarhať, prejavíme mu potom väčšiu lásku.10
Dúfam, že sa budeme snažiť byť vždy ohľaduplní a citliví voči názorom, pocitom a okolnostiam tých okolo nás. Neponižujme nikoho, ani ho neznevažujme. Buďme skôr súcitní a druhých povzbudzujme. Musíme byť opatrní, aby sme nesklamali niečiu dôveru ľahkomyseľnými slovami či činmi.
Odpustenie má ísť ruka v ruke s láskou. V rodine a aj medzi priateľmi sa môžu vyskytnúť zranené pocity a nezhody. Opakujem, že v skutočnosti nezáleží na tom, čo bolo príčinou. Nemôžeme a nemáme pripustiť, aby nás to zhrýzalo, a nakoniec zničilo. Obviňovanie udržuje rany otvorené. Iba odpustenie ich zaceľuje.
Raz ma navštívila milá dáma, ktorá už zomrela, a nečakane opísala niekoľko vecí, ktoré ľutovala. Hovorila o tom, čo sa stalo pred mnohými rokmi so susedom farmárom, ktorý bol kedysi dobrý priateľ, ale s ktorými mali s manželom často nejaké nezhody. Raz ich farmár poprosil, či by nemohol chodiť skratkou cez ich pozemok, aby sa dostal na svoje pole. Odmlčala sa vo svojom príbehu, a potom trasľavým hlasom povedala: „Brat Monson, ja som mu vtedy a ani nikdy potom nedovolila prejsť cez náš pozemok a on musel chodiť na svoje pole tou dlhšou cestou. Urobila som chybu a ľutujem to. Už zomrel, ale, ach, ako si len prajem, aby som mu mohla povedať:, Prepáčte, je mi to ľúto!‘ Ako si len prajem, aby som mala druhú šancu byť láskavá.“
Keď som ju počúval, prišiel mi na um smutný postreh Johna Greenleafa Whittiera: „Zo všetkých smutných slov jazyka či pera, tie najsmutnejšie sú tieto:, Tak to mohlo byť!‘“11 Bratia a sestry, keď sa k druhým správame s láskou a láskavou ohľaduplnosťou, takým výčitkám sa vyhneme.
Láska sa prejavuje mnohými spôsobmi: úsmevom, láskavým slovom, komplimentom. Iné prejavy môžu byť nenápadnejšie, napríklad, keď prejavíme záujem o to, čo robí ten druhý, keď vyučujeme nejakú zásadu láskavo a trpezlivo, keď navštívime chorého alebo človeka pripútaného na lôžko. Týmito slovami a skutkami, a mnohými ďalšími môžeme ľuďom odovzdávať lásku.
Dale Carnegie, známy americký spisovateľ a lektor, bol presvedčený, že každý má v sebe moc zvýšiť celkovú sumu šťastia na svete tým, že „prehodí pár slov úprimného uznania s niekým, kto sa cíti opustený či sklamaný“. Povedal: „Možnože zajtra zabudnete na láskavé slová, ktoré ste dnes povedali, ale príjemca týchto slov si ich bude možno opatrovať celý život.“12
Kiež začneme teraz, práve dnes, vyjadrovať lásku všetkým Božím deťom, či už sú to členovia našej rodiny alebo iba známi či úplne neznámi ľudia. Keď ráno vstaneme, rozhodnime sa, že nech už nás stretne čokoľvek, budeme reagovať s láskou a láskavosťou.
Bratia a sestry, láska, ktorú k nám prechováva Boh, prevyšuje naše chápanie. Vďaka tejto láske poslal Svojho Syna, ktorý nás tak miloval, že za nás dal život, aby sme my mohli mať večný život. Keď začneme chápať tento jedinečný dar, srdcia sa nám naplnia láskou k nášmu Večnému Otcovi, k nášmu Spasiteľovi a aj k celému ľudstvu. Je mojou pokornou modlitbou, aby to tak bolo, v mene Ježiša Krista, amen.