Posolstvo územného predsedníctva

Viera, nádej a pravá láska = šťastie

Starší Matthieu Bennasar, Francúzsko

Územný sedemdesiatnik

Tri nohy stoličky šťastia by museli byť cnosti, ktoré sú spoločníkmi v písmach, a to viera, nádej a pravá láska. Prečo? Pravdepodobne preto, lebo sú všetky zamerané na Ježiša Krista! A tiež preto, lebo „pocity radosti majú s našou životnou situáciou spoločného len málo, ale s tým, na čo sa v živote zameriavame, majú spoločné úplne všetko.“¹ Keď sa v našich životoch zameriame na Ježiša Krista, nech sa stane čokoľvek, máme štastie a radosť!

Svet považuje tieto tri cnosti za naivné, nedosiahnuteľné a slabé. Pán ich považuje za spoľahlivé, uschopňujúce a silné. Iste nie je na nich nič chatrné, pominuteľné či prchavé.

Duchovná viera nie je bezpredmetná, vratká dôvera, že veci budú asi tento krát v poriadku. Ale je vierou v Pána Ježiša Krista², pokojným uistením, že bez ohľadu na to akými nebezpečnými vodami sa budeme plaviť, ak sa plavíme s Ním, jeho milosť bude vždy dostatočná.
Rovnako nádej evanjelia nie je svetskou nádejou, ktorá sa sústreďuje na neistú budúcnosť, po ktorej túžime. Nie je to zúfalá túžba, ktorej sa chytáme, keď náš obľúbený športový tím prehrá posledný zápas a môže vyhrať majstrovstvá iba ak ich priamy protihráč prehrá ďalší zápas! Nie, nádej evanjelia je „nádejou v Krista“³ a sústredí sa na večné zasľúbenia a istotu budúcej skutočnosti skrze Ježiša Krista: tak nás nádej evanjelia pozýva k neustálemu, zámernému a účinnému konaniu. Nie je to držanie palcov, keď žiadna ďalšia činnosť z našej strany nemôže dosiahnuť požadovaný výsledok: Znamená to, že si zložíme ruky k modlitbe a vyhrnieme rukávy do práce. Nádej v Krista robí ľudí „istými a stálymi, vždy oplývajúcimi dobrými skutkami.“⁴
A nakoniec , pravá láska nie je abstraktnou schopnosťou pocítiť kozmické prijatie pre každého, ale je „láskou“⁵, dokonca „čistou láskou Kristovou“⁶, druhom lásky, ktorý má On pre každého. Je to transformujúci dar, ktorý získame, keď je naše „vnútro… plné pravej lásky voči všetkým ľuďom,“⁷, nie tak ako to povedal jeden človek: „Ach, ako len milujem ľudstvo! Ale s ľuďmi mám problém…“

Keďže sú všetky tieto cnosti zamerané na Krista a na skutky, prinášajú do našich životov moc. Láska je korunou týchto troch cností a viditeľným prejavom nášho nasledovníctva.⁸ Ale všetky tri nás spájajú so Spasiteľom a následne spolu k sebe ako Jeho nasledovníkov. Toto je koniec koncov druh pripútanosti, ktorým má náboženstvo byť.⁹ A tieto cnosti sú prepojené tak ako semienko, kvet a ovocie z tej istej rastliny a predstavujú rôzne stupne rastu a moci požehnávať.

Naopak, protivník by chcel, aby sme sedeli na vlastnej stoličke biedy, ktorá stojí na nohách pochybnosti, zúfalstva a opovrhnutia.¹⁰ Pochybnosť zakryje svetlo, zúfalstvo zatemní horizont a opovrhnutie prináša izoláciu a osamelosť.

Keď prechádzame ťažkými časmi v tomto svete, vyberajme opatrne stoličku, na ktorú si sadneme. Dnešná neistota môže byť Pánovým spôsobom ako nás pozvať, aby sme pred Ním padli na kolená, aby sme prejavili svoju vieru v Neho, nechali Ho rozjasniť našu nádej a žiadali od Neho naše osobné naplnenie, keď dostaneme dar pravej lásky pre všetkých. Potom, keď sa staneme dôveryhodnejšími, menej prchavými, náchylnejšími konať, láskavejšími, trpezlivejšími, súcitnejšími, menej posudzujúcimi a chápavejšími, určite spoznáme, čo to znamená cítiť šťastie.