Posolstvo územného predsedníctva
Cítenie a nasledovanie Ducha – učenie sa o tom, čo cítime
Bol som misionár, keď som prvýkrát zistil, aké je cítiť Ducha Svätého s istotou. Neznamená to, že som predtým necítil Ducha, len som veľmi nevedel, že ho cítim. Spomínam si, že dokonca aj predtým, ako som vstúpil do Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, prichádzali do môjho života pocity od Ducha Svätého. Duch sa ma snažil ovplyvniť prostredníctvom pocitov, ktoré sa zdali byť spojené s inými známymi sprievodcami, ako je moje svedomie. Aj keď sa zdali byť podobné, cítil som, že pocity Ducha neboli mojím svedomím, ale tak ako moje svedomie dokázali byť pocity od Ducha veľmi nepatrné a ľahko zdolané konkurenciou.
Aj keď som toho vtedy nevedel veľa o pocitoch Ducha, začínal som sa učiť týmto pocitom dôverovať, keď prišli. Spomínam si, že mi tieto pocity pomohli rozhodnúť sa vstúpiť do Cirkvi a podporovali ma energiou slúžiť druhým, povzbudením činiť pokánie a nadšením, keď som zistil pravdu a spoznal v živote dobro. Tieto pocity ma uistili, že evanjelium Ježiša Krista ma robí šťastným veľmi dôležitým spôsobom a chcel som, aby bolo súčasťou môjho života a života tých, ktorých milujem.
Pretože som nemohol úprimne opísať svoje pocity slovami ‚vnútro [moje vo mne] horelo‘1 a nepripadalo mi to tak, že jemné pocity v mojom srdci sa dokázali vyrovnať ohnivým, autoritatívnym výrokom, ktoré som počul od mnohých Svätých počas pôstneho a svedeckého zhromaždenia, usúdil som, že nemám to sľúbené potvrdenie, ktoré malo prísť z neba. Čím viac som sa porovnával s druhými, tým sa moja skúsenosť zdala bezvýznamnejšia. Hoci som bol vďačný, že mám tieto dôveryhodné pocity vedenia, nevyvinul som si istotu, že tieto jemné pocity boli tými sľúbenými pocitmi Ducha Svätého.
Ako misionár som si takmer každý deň zobral ponaučenie od ostatných, ktorých životy boli prepletené vedením Ducha. Práve vtedy mi priniesli jasnosť Pavlove slová. Uvedomil som si, že keď Pavol hovoril o ‚ovocí Ducha‘, hovoril o tej časti Ducha, ktorú prežívame – veď nakoniec ovocie ochutnávame. Snažil sa podeliť o to, ako mu chutilo ovocie Ducha. Učil, že „… ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť …“2. Nedokázal by som opísať chuť ovocia jedným alebo dvomi slovami. A tak to bolo aj s Pavlovým opisom ovocia Ducha, opísal rozmanitosť ‚príchutí‘, ktoré zaznamenal, keď cítil Pánovho Ducha. Boli to príchute, ktoré sa nachádzali aj v mojich pocitoch. Prinieslo mi to uistenie, porozumenie a istotu. Ak obdržal vedenie od Ducha Pavol, tak aj ja!
V mojej skúsenosti s ovocím Ducha mi možno boli zdôraznené iné nuansy chuti ako v skúsenostiach, ktoré mali iní, ale obe sú pádne. Neochutnával som preto, aby sa z toho mohli tešiť druhí a ich vyskúšané príchute neboli pre mňa. Každý z nás ochutnáva pre svoje vlastné dobro a vedenie.
Odvtedy sa snažím tieto radostné riadiace pocity od Ducha povzbudzovať a pozorne nasledovať. Vždy ma udržiavajú na šťastnejších cestách života3. Moja skúsenosť potvrdzuje, že ak to vyzerá tak, že sme toho ledva cítili dosť na to, aby sme to boli schopní nasledovať, ledva dosť je napriek tomu dosť a môžeme sa rozhodnúť tieto pocity nasledovať!
Keď sa snažíme privolať do svojho života viac božského vedenia, môžeme sa riadiť povzbudzujúcim postrehom prezidenta Nelsona: „Nič nedokáže otvoriť nebesia tak ako kombinácia väčšej čistoty, úplnej poslušnosti, usilovného hľadania, každodenného hodovania na slovách Kristových v Knihe Mormonovej a času pravidelne venovaného chrámovej práci a práci na rodinnej histórii.“4