Posolstvo Prvého predsedníctva, október 2012
Jeden kľúč k šťastnej rodine
Veľký ruský autor Lev Nikolajevič Tolstoj začal svoj román Anna Kareninová týmito slovami: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná po svojom.“1 Aj keď nemám až takú istotu ako Tolstoj, že šťastné rodiny sú si také podobné, zistil som, že jednu vec majú vo veľkej miere spoločnú: majú spôsob ako odpustiť a zabudnúť nedokonalosti druhých a vyhľadávajú dobro.
Tie nešťastné rodiny na druhej strane často nachádzajú chyby, pestujú v sebe nenávisť a zdá sa, že nechcú zanechať minulé bolesti.
„Áno, ale … ,“ začínajú vetu tí, ktorí sú nešťastní. „Áno, ale vy neviete, ako veľmi mi ublížila,“ povie jeden. „Áno, ale vy neviete, aký otrasný je on,“ povie druhá strana.
Možno majú pravdu obaja; možno žiaden.
Existuje mnoho stupňov urážok. Existuje mnoho stupňov ublíženia. Ale všimol som si, že často ospravedlňujeme náš hnev a uspokojujeme svoje svedomie tým, že si nahovárame niečo ohľadom motívov druhých, ktoré odsudzujú ich činy ako neodpustiteľné a egoistické, zatiaľ čo vyzdvihujeme naše vlastné motívy ako čisté a nevinné.
Princov pes
V jednej starej welšskej legende z 13-teho storočia sa hovorí o princovi, ktorý sa vrátil domov a zbadal ako jeho psovi tečie krv po pysku. Muž vbehol dnu a na svoje zdesenie videl, že jeho malý chlapček nie je v kolíske a že kolíska je prevrhnutá. V zlosti princ vytasil meč a psa zabil. Krátko na to počul plač svojho syna – dieťatko bolo živé! Po boku dieťaťa ležal mŕtvy vlk. Pes v skutočnosti bránil princovo dieťa pred vražedným vlkom.
Napriek tomu, že príbeh je dramatický, poukazuje na jeden bod. Otvára možnosť, že to čo sami sebe nahovárame, prečo druhí robia to čo robia, v skutočnosti vôbec nemá nič spoločné s tým, čo je pravda – občas dokonca ani nechceme poznať onú pravdu. Radšej si budeme voľkať vo svojom hneve a pridŕžať sa svojej zatrpknutosti a nenávisti. Občas môže takáto nevraživosť trvať mesiace či roky. A občas môže trvať aj po celý život.
Rozdelená rodina
Jeden otec nemohol odpustiť svojmu synovi to, že sa vzdialil z cesty, ktorej bol učovaný. Tento chlapec mal priateľa, ktorého otec neschvaľoval a robil mnoho vecí v rozpore s tým, čo si otec predstavoval, že by jeho syn mal robiť. Toto spôsobilo roztržku medzi otcom a synom a hneď ako chlapec mohol, odišiel z domu a nikdy sa nevratil. Už spolu hovorili len zriedkavo.
Cítil sa otec v práve? Možno.
Cítil sa syn v práve? Možno.
Všetko, čo viem je to, že táto rodina bola rozdelená a nešťastná, pretože ani otec ani syn si nemohli navzájom odpustiť. Nemuseli hľadieť do minulosti v zahorknutých spomienkach, ktoré na seba mali. Svoje srdcia naplnili hnevom namiesto toho, aby ich naplnili láskou a odpustením. Vzájomne sa okradli o príležitosť ovplyvniť svoje životy dobrom. Rozkol medzi nimi sa ukázal tak hlboký a tak široký, že sa každý z nich sa stal väzňom na svojom vlastnom emocionálnom ostrove.
Našťastie náš milujúci a múdry Večný Otec v nebi pre nás pripravil prostriedky ako prekonať túto priepasť pýchy. Veľké a nekonečné uzmierenie je vrcholným činom odpustenia a zmierenia. Jeho veľkosť presahuje moje chápanie, ale svedčím z celého srdca a duše o jeho skutočnosti a nekonečnej moci. Sám Spasiteľ sa obetoval ako výkupné za naše hriechy. Skrze Neho získavame odpustenie.
Žiadna rodina nie je dokonalá
Nikto z nás nie je bez hriechu. Všetci robíme chyby, vrátane mňa a vás tiež. Všetci sme boli zranení. My všetci sme zranili druhých.
Skrze Spasiteľovu obeť môžeme získať povýšenie a večný život. Keď prijmeme Jeho cesty a prekonáme našu pýchu tým, že obmäkčíme svoje srdcia, môžeme priniesť zmierenie a odpustenie do svojich rodín a do svojho osobného života. Boh nám pomôže, aby sme viac odpúšťali, aby sme boli ochotnejší prejsť aj tú druhú míľu, aby sme to boli my, ktorí sa ospravedlnia dokonca aj keď to nebola naša chyba, aby sme odložili bokom starú nenávisť a aby sme ju už viac nevyživovali. Vďaka patrí Bohu, ktorý dal Svojho Jednorodeného Syna a vďaka patrí Synovi, ktorý za nás položil Svoj život.
Božiu lásku k nám môžeme cítiť každý deň. Nemali by sme byť schopní dať o trochu viac zo seba pre našich blížnych ako sme tomu učení v obľúbenej piesni „Pretože mi mnoho dané bolo“?2 Pán otvoril dvere, aby nám mohlo byť odpustené. Nebude správne to, aby sme odložili nabok svoj vlastný egoizmus a pýchu a začali otvárať oné požehnané dvere odpustenia pre tých, s ktorými máme problémy – hlavne pre všetkých z našej rodiny?
A nakoniec, šťastie netryská z dokonalosti, ale z používanie božských zásad, dokonca aj v malých krokoch. Prvé predsedníctvo a Kvórum dvanástich apoštolov vyhlásili: „Šťastie v rodinnom živote sa dá najlepšie dosiahnuť vtedy, keď je založené na učeniach Pána Ježiša Krista. Úspešné manželstvá a rodiny sú založené a udržiavané na zásadách viery, modlitby, pokánia, odpustenia, úcty, lásky, súcitu, práce a prospešných oddychových činností.“3
Odpustenie je umiestnené práve uprostred týchto jednoduchých práv, založených na pláne šťastia nášho Nebeského Otca. Pretože odpustenie spája zásady, spája aj ľudí. Je kľúčom, otvára zamknuté dvere, je začiatkom cesty čestnosti a je našou najlepšou nádejou pre šťastnú rodinu.
Kiež nám Boh pomôže o trochu viac odpúšťať v rodinách, viac si odpúšťať navzájom a dokonca viac odpúšťať sebe samým. Modlím sa, aby sme mohli zakúsiť odpustenie ako jeden z úžasných spôsobov, ktorým sú si šťastné rodiny podobné.
© 2012 Intellectual Reserve, Inc. Všetky práva vyhradené. Printed in USA. Schválené v anglickom jazyku: 6/11. Preklad schválený: 6/11. Preklad First Presidency Message, October 2012. Slovak. 10370 176
Učenie z tohto posolstva
„Keď sa pripravujete na každú lekciu, položte si otázku, akým spôsobom je zásada spojená s tým, čo členovia rodiny zažili vo svojich životoch“ (pozri Teaching, No Greater Call [1999], 171). Zvážte, že vyzvete členov rodiny, aby sa podelili o pozitívne skúsenosti s odpustením, ktoré mali alebo s ktorými sa stretli. Pohovorte si o skúsenostiach, zdôrazňujúc požehnania odpustenia. Nakoniec vydajte svedectvo o dôležitosti vzájomného odpúšťania si.