mládež
Niekto nový
Cítil som, že tam nepatrím. Moja rodina sa práve presťahovala na opačný koniec krajiny. V zbore, do ktorého sme sa presťahovali, bola veľká skupina mladých ľudí, ale bolo to po prvýkrát, čo som bol „niekto nový“. Najhoršie na tom bolo, že som musel ísť do novej školy a do mysle sa mi okamžite vkradla myšlienka: „Ku komu si sadnem pri obede?“ Možno uvidím niekoho z cirkvi, ale nechcel som si nasilu sadnúť k nejakému stolu, najmä ak som nevedel, či vôbec chcú, aby som si tam sadol!
Zdalo sa mi, že prvý deň v škole trvá večnosť. Konečne zazvonilo na obed. Keď som pomaly vošiel do školskej jedálne, modlil som sa k Nebeskému Otcovi, aby mi pomohol nájsť niekoho, koho poznám. Letmo som sa pozrel okolo seba, či neuvidím niekoho, koho poznám. Nikto. Tak som sa pohol k stolu na opačnej strane školskej jedálne a zjedol som svoj obed.
Neskôr na hodine matematiky som uvidel známu tvár. Uvidel som Dávida z ranného seminára. Spýtal sa, či sa môže pozrieť na môj rozvrh a zistil, že máme spoločnú prestávku na obed. „Počuj, kde si dnes obedoval?“ spýtal sa.
„Jedol som na opačnej strane jedálne,“ odpovedal som.
„Dobre, zajtra pôjdeme na obed spolu,“ povedal.
Som vďačný za milujúceho Nebeského Otca, ktorý pozná všetky naše potreby a ktorý odpovedá na všetky naše modlitby. Som tiež vďačný za toho, kto bol ochotný natiahnuť ruku priateľstva. Niečo tak jednoduché ako pozvanie môže znamenať veľký rozdiel.