1 A stalo sa, že Amulon získal priazeň v očiach kráľa Lámánitov; takže kráľ Lámánitov dovolil jemu a bratom jeho, aby boli ustanovení za učiteľov nad ľudom jeho, áno, dokonca nad ľudom, ktorý bol v krajine Šemlon a v krajine Šilom, a v krajine Amulon.

2 Lebo Lámániti si všetky krajiny tieto privlastnili; takže kráľ Lámánitov dosadil kráľov nad všetkými krajinami týmito.

3 A teraz, meno kráľa Lámánitov bolo Lámán, súc nazvaný menom otca svojho; a takže sa volal kráľ Lámán. A on bol kráľom nad ľudom početným.

4 A ustanovil učiteľov z bratov Amulonových v každej krajine, ktorú ľud jeho vlastnil; a takto začal byť jazyk Nefiho vyučovaný medzi všetkým ľudom Lámánitov.

5 A boli ľudom navzájom k sebe priateľským; a predsa nepoznali Boha; ani bratia Amulonovi ich neučili nič o Pánovi, ich Bohu, ani o zákone Mojžišovom; neučili ich ani slová Abinadiho;

6 Ale učili ich, aby si viedli vlastný záznam svoj a aby si mohli navzájom písať.

7 A tak Lámániti začali bohatnúť a začali medzi sebou obchodovať a rozrastať sa, a začali byť prefíkaným a múdrym ľudom čo do múdrosti sveta, áno, veľmi prefíkaným ľudom, tešiacim sa z každého spôsobu zlovoľnosti a plienenia, pokiaľ to nebolo medzi ich vlastnými bratmi.

8 A teraz, stalo sa, že Amulon začal uplatňovať nad Almom a bratmi jeho ^aprávomoc a začal ho prenasledovať, a spôsobil, aby deti jeho prenasledovali ich deti.

9 Lebo Amulon poznal Almu, že bol ^ajedným z kráľových kňazov a že to bol on, kto uveril slovám Abinadiho, a bol od kráľa vyhnaný, a takže sa na neho hneval; lebo bol poddaný kráľovi Lámánitov, napriek tomu nad nimi uplatňoval právomoc a zadával im ^bprácu, a dosadil nad nimi dozorcov.

10 A stalo sa, že ich strasti boli tak veľké, že začali mocne volať k Bohu.

11 A Amulon im prikázal, aby prestali s volaním svojím; a dosadil nad nimi stráže, aby nad nimi dohliadali, aby každý, kto bude pristihnutý ako volá k Bohu, bol usmrtený.

12 A Alma a ľud jeho nedvíhali k Pánovi, svojmu Bohu, hlas svoj, ale ^avyliali pred ním srdcia svoje; a on poznal myšlienky ich sŕdc.

13 A stalo sa, že hlas Pánov k nim prišiel v ich strastiach, hovoriac: Pozdvihnite hlavy svoje a buďte dobrej mysle, lebo ja viem o zmluve, ktorú ste so mnou učinili; a ja učiním zmluvu s ľudom svojím a vyslobodím ich z poroby.

14 A tiež uľahčím bremená, ktoré sú vložené na ramená vaše, že ich dokonca nebudete cítiť na chrbtoch svojich, dokonca pokiaľ budete v porobe; a toto učiním, aby ste pre mňa mohli odteraz stáť ako ^asvedkovia a aby ste s istotou vedeli, že ja, Pán Boh, navštevujem ľud svoj v ^bstrastiach jeho.

15 A teraz, stalo sa, že bremená, ktoré boli vložené na Almu a bratov jeho, boli učinené ľahkými; áno, Pán ich ^aposilnil, takže niesli ^bbremená svoje s ľahkosťou a podrobovali sa radostne a s ^ctrpezlivosťou všetkej vôli Pánovej.

16 A stalo sa, že ich viera a ich trpezlivosť boli tak veľké, že k nim znova prišiel hlas Pána, hovoriac: Buďte dobrej mysle, lebo napozajtre vás vyslobodím z poroby.

17 A povedal Almovi: Ty pôjdeš pred ľudom týmto a ja pôjdem s tebou a vyslobodím ľud tento z ^aporoby.

18 Teraz, stalo sa, že Alma a ľud jeho v noci zhromaždili stáda svoje, a tiež z obilia svojho; áno, dokonca po celú noc zhromažďovali stáda svoje.

19 A ráno Pán dopustil na Lámánitov ^ahlboký spánok, áno, a všetci ich dozorcovia boli v hlbokom spánku.

20 A Alma a ľud jeho odišli do pustatiny; a keď putovali celý deň, vztýčili stany svoje v údolí a nazvali to údolie Alma, pretože on ich viedol pustatinou.

21 Áno, a v údolí Alma vyliali ^avďaky svoje Bohu, pretože k nim bol milosrdný a uľahčil im ich bremená, a vyslobodil ich z poroby; lebo boli v porobe a nikto ich nemohol vyslobodiť okrem Pána, ich Boha.

22 A vzdávali Bohu vďaky, áno, všetci ich mužovia a všetky ich ženy, a všetky ich deti, ktoré vedeli hovoriť, pozdvihovali hlas svoj v chválach svojho Boha.

23 A teraz, Pán povedal Almovi: Ponáhľaj sa a vyveď seba a ľud tento z krajiny tejto, lebo Lámániti sa prebudili a prenasledujú ťa; takže odíď z krajiny tejto a ja zastavím Lámánitov v údolí tomto, aby už nepostupovali v prenasledovaní ľudu tohto.

24 A stalo sa, že z údolia odišli a vydali sa na cestu do pustatiny.

25 A potom, čo boli v pustatine dvanásť dní, prišli do krajiny Zarahemla; a kráľ Mosiáš ich tiež prijal s radosťou.