„Požehnania roku 1836 a ťažkosti roku 1837“, Liahona, január 2025.
Požehnania roku 1836 a ťažkosti roku 1837
Spomienka na naše duchovné vrcholy nám pripomína, že nakoniec budeme od tých svojich najväčších ťažkostí oslobodení.
Interiér chrámu v Kirtlande
Fotografia: George Edward Anderson, 1907
V marci 2024 Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní prijala posvätné správcovstvo vlastníctva chrámu v Kirtlande od Kristovej komunity. Tento chrám je zvláštnym miestom, ktoré sa od svojho zasvätenia v roku 1836 skoro vôbec nezmenilo. 3. apríla 1836 na Veľkonočnú nedeľu ho Ježiš Kristus prijal ako Svoj dom (pozri Náuka a zmluvy 110). V tomto chráme môžeme cítiť Jeho prítomnosť a v našich mysliach si predstaviť, kde Kristus stál.
Chrám v Kirtlande ponúka pre náš dnešný život niekoľko ponaučení. Niektoré z nich sa môžeme naučiť, keď premýšľame o udalostiach z rokov 1836 a 1837.
Duchovné vrcholy roku 1836
V januári 1836, keď sa stavba chrámu blížila ku koncu, začali Svätí medzi sebou pociťovať duchovné požehnania chrámu. Bolo im prisľúbené, že v chráme v Kirtlande budú obdarovaní mocou (pozri Náuka a zmluvy 38:32, 38). Tento sľub odrážal to, čo Spasiteľ povedal Svojim apoštolom v Jeruzaleme v Novom zákone. Po Svojom vzkriesení im povedal, že nemajú odchádzať kázať, kým nebudú obdarovaní „mocou z výsosti“ (Lukáš 24:49). Potom, v deň Letníc, Jeho apoštoli obdržali túto moc, keď na nich zostúpil Duch, „ako keď sa prudký vietor valí … a Duch Svätý naplnil všetkých, takže začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Skutky 2:2, 4).
V januári 1836 sa Joseph Smith stretol s ďalšími cirkevnými vedúcimi, aby sme sa modlili, navzájom si žehnali a viedli cirkevné záležitosti. Potom, čo požehnali proroka Josepha, mal videnie celestiálneho kráľovstva. Videl Nebeského Otca a Ježiša Krista, Adama a Abraháma, svojich vlastných rodičov (ešte žijúcich) a svojho staršieho brata Alvina, ktorý zomrel bez krstu. Joseph tak nadobudol poznanie, že „všetci, ktorí zomreli bez poznania tohto evanjelia, ktorí by ho prijali, keby im bolo dovolené zostať, budú dedičmi celestiálneho kráľovstva“ (Náuka a zmluvy 137:7).
O dva mesiace neskôr, 27. marca 1836, sa Svätí zhromaždili v chráme v Kirtlande, aby ho zasvätili. Vypočuli si Josephovu zasväcovaciu modlitbu, v ktorej požiadal Nebeského Otca, aby prijal chrám v Kirtlande ako miesto, „kde by sa [Spasiteľ] prejavoval ľudu svojmu“ (Náuka a zmluvy 109:5). Svätí, natlačení do tohto posvätného priestoru, spievali pieseň „The Spirit of God“ [Duch Boží]. Jednohlasne kričali: „Hosana! Hosana! Hosana Bohu a Baránkovi!“
Duchovné požehnania zažili počas zasvätenia aj počas nasledujúceho týždňa. Postili sa, modlili sa, prijímali sviatosť, umývali si navzájom nohy a zažívali videnia. Cítili, že majú moc ísť a kázať evanjelium. Boli obdarovaní mocou z výsosti.
Ale duchovné prejavy tým neskončili. 3. apríla 1836 sa Spasiteľ zjavil dvom Svojim služobníkom. „Závoj bol sňatý z mysle našej a oči porozumenia nášho boli otvorené,“ povedali Joseph Smith a Oliver Cowdery. „Videli sme pred sebou Pána stojaceho na hrane kazateľnice … [hovoriac] Ja som prvý a posledný; som ten, kto žije, som ten, kto bol zabitý; som obhajcom vaším u Otca“ (Náuka a zmluvy 110:1 – 4).
Po Spasiteľovej návšteve sa Mojžiš, Elias a Eliáš zjavili Josephovi a Oliverovi a odovzdali im kľúče, ktoré im umožnili kázať evanjelium Ježiša Krista a zhromaždiť Izrael, požehnať zem Abrahámovou zmluvou a pečatiť rodiny (pozri verše 11 – 16).
Výzvy roku 1837
Ale príbeh Kirtlandu nekončí týmito úžasnými prejaveniami. Rok po zasvätení chrámu sa komunita rozpadla. Medzinárodná hospodárska kríza viedla v Spojených štátoch k obrovskej nezamestnanosti. Banky po celej krajine bankrotovali, vrátane malej banky, ktorú založili cirkevní vedúci v Kirtlande, aby podnietili rozvoj komunity. Joseph Smith a ďalší cirkevní vedúci sa zúfalo snažili zachrániť komunitnú ekonomiku. Vlna globálnej hospodárskej krízy bola však príliš veľká. Ľudia začali strácať prácu a domovy. Mnohí začali reptať proti Bohu a Cirkvi. Prečo Pán dovolil Svojmu ľudu, aby ekonomicky zlyhal? Niektorí si začali pošepkávať a potom vyhlasovať, že Joseph je padlým prorokom.
Na jednom stretnutí v lete roku 1837 v chráme v Kirtlande prehovoril Joseph Smith starší, patriarcha Cirkvi, v neprítomnosti svojho syna. Keď hovoril, pokúsil sa ho človek, ktorý nesúhlasil, vykázať od rečníckeho pultu. Keď William Smith bránil svojho otca, ďalší apoštol sa Williamovi vyhrážal, že ho zabije mečom. Ďalší muži obkľúčili Williama s nožmi a pištoľami. Chrám, ktorý bol rok predtým miestom posvätnosti a duchovnosti, bol teraz miestom násilia, rozkolov a chaosu.
Keď sa Joseph Smith vrátil do Kirtlandu, väčšina členov Cirkvi mu vyjadrila podporu ako prorokovi, ale traja apoštoli boli z Kvóra Dvanástich vylúčení. Ekonomické problémy sa zmenili na duchovné. O niekoľko mesiacov Pán povedal Josephovi, aby kvôli bezpečiu svojej rodiny a svojho vlastného života Kirtland opustil.
Výpovede očitých svedkov svedčia o ťažkostiach tej doby. Vilate Kimballová, manželka apoštola Hebera C. Kimballa, poslala list svojmu manželovi, ktorý vtedy slúžil ako jeden z prvých misionárov v Anglicku. „Nepochybujem, že nás z toho bude bolieť srdce,“ napísala Heberovi a povedala mu o odštiepencoch. „Vyhlasujú, že veria Knihe Mormonovej a Náuke a zmluvám, ale v skutkoch ich popierajú.“
Vilate vedela, že Joseph nie je dokonalý. Pri hospodárskej kríze v Kirtlande urobil chyby. A naďalej mala rada mnohých medzi odštiepencami. V udalostiach z roku 1837 však videla hlbšie ponaučenie: „Pán hovorí: Ten, kto nemôže znášať trest, ale zapiera ma, nemôže byť posvätený.“
Marinda Hydeová v tom istom liste pridala odkaz svojmu manželovi Orsonovi, ktorý bol tiež apoštolom slúžiacim v Anglicku. Marindin starší brat bol jedným z apoštolov, ktorí opustili Cirkev. „Takých časov v Kirtlande ste nikdy neboli svedkami ako my teraz, pretože sa zdá, že všetka dôvera jedného k druhému je preč,“ napísala.
Ponaučenia z rokov 1836 – 1837
Prečo si pripomínať tragédiu z roku 1837 a nie len triumf z roku 1836? Pretože, samozrejme, tieto dve veci nemožno nikdy oddeliť. Takto je to aj v našich vlastných životoch. Boh nám všetkým udeľuje obdobia duchovných požehnaní, chvíle, kedy hovorí k našej duši a vedie nás za ruku po ceste zmluvy. Dáva nám obdobia stability, chvíle, v ktorých máme dosť a času, chvíle, keď sú naše rodiny zdravé a šťastné, chvíle, keď sú naši priatelia nablízku a komunikujú s nami. Všetci prežívame časy, ktoré sú ako časy v roku 1836.
Boh však nikdy nesľúbil, že zažijeme iba rok 1836. Pre každého z nás príde aj rok 1837. Prichádza s hospodárskou nestabilitou, keď sa obávame, odkiaľ prídu peniaze. Prichádza s osobnou nestabilitou, keď naše rodiny trpia náhlymi chorobami, chronickými chorobami, depresiou alebo úzkosťou. Prichádza so sociálnou nestabilitou, keď sa naši priatelia vzdialia alebo nás zradia.
Ak si nepamätáme naše vlastné skúsenosti z roku 1836 – naše vlastné časy, kedy sme vo svojom živote cítili Pánovu ruku – rok 1837 môže priniesť duchovnú nestabilitu. Môže nás pokúšať povedať: „Toto za to nestojí.“ Môže nás pokúšať povedať: „Boh ma nemiluje.“ Môže nás pokúšať povedať „Joseph Smith nebol prorok“ alebo „prezident Nelson nie je prorokom Božím“. Môže nás pokúšať povedať: „Cesta zmluvy nie je pre mňa.“
Ale ak konáme duchovnú prácu spočívajúcu v tom, že budeme pamätať na rok 1836 a duchovne v ňom prebývať, dokonca aj keď zažívame skúšky roku 1837, stále môžeme byť založení na našej viere v Ježiša Krista, stále môžeme vedieť, že nás Boh miluje, a stále môžeme vedieť, že znovuzriadenie evanjelia a Cirkvi Ježiša Krista je skutočné a že Pán vedie Svoju Cirkev skrze Svojich vyvolených služobníkov.