Majte cieľ vždy pred očami
Nejde až tak o to, čím si v živote prechádzame, ale kým sa stávame.
Keď čítam knihu Skutky a Pavlove listy, som uchvátený tým, ako Pavla hnala vpred láska a vďačnosť, keď slúžil, učil a svedčil o Ježišovi Kristovi. Ako je možné, že niekto slúži s takou láskou a vďačnosťou, hlavne ak vezmeme do úvahy jeho veľké utrpenia? Čo motivovalo Pavla k službe? „[C]ieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.“1
Mať cieľ vždy pred očami znamená s vierou pokračovať na „tesnej a úzkej ceste, ktorá vedie k večnému životu“2 s naším Spasiteľom a Otcom na nebi. Pavol sa pozrel na svoje utrpenia tak, že „nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás“.3 List Pavla Filipským, ktorý napísal, keď bol vo väzení, je list ohromujúcej radosti, potešenia a povzbudenia pre nás všetkých, hlavne v tejto náročnej dobe neistoty. Všetci potrebujeme povzbudenie od Pavla: „A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal.“4
Keď hľadíme na Pavlovu službu, sme inšpirovaní a pozdvihovaní našimi vlastnými „Pavlami“ v dnešnej dobe, ktorí tiež slúžia, učia a svedčia s láskou a vďačnosťou, napriek výzvam, ktorým čelia vo svojich životoch a v životoch tých, ktorých milujú. Skúsenosť, ktorú som mal pred deviatimi rokmi, mi pomohla uvedomiť si dôležitosť toho, aby sme mali cieľ vždy pred očami.
Keď som v roku 2012 po prvýkrát vkročil na stretnutie vedúcich pre generálnu konferenciu, nemohol som sa ubrániť pocitu ohromenia a neprimeranosti. V mysli mi istý hlások vytrvalo opakoval: „Nepatríš sem! Došlo k vážnej chybe!“ Keď som sa snažil nájsť si miesto na sedenie, všimol si ma starší Jeffrey R. Holland. Podišiel ku mne a povedal: „Edward, som rád, že ťa tu vidím,“ a nežne ma pohladkal po tvári. Cítil som sa ako bábätko! Jeho láska a objatie ma zohriali na duši a pomohli mi cítiť ducha spolupatričnosti, ducha bratstva. Nasledujúci deň som pozoroval staršieho Hollanda, ako robí to isté, čo urobil mne predchádzajúci deň, ako potom nežne pohladil tvár staršieho Dallina H. Oaksa, ktorý je služobne starší!
V tej chvíli som cítil Pánovu lásku skrze týchto mužov, ktorých podporujeme ako prorokov, vidcov a zjavovateľov. Starší Holland mi pomocou svojich láskavých, prirodzených činov pomohol prekonať moju sebeckosť a môj pocit neprimeranosti. Pomohol mi sústrediť sa na posvätnú a radostnú prácu, ku ktorej som bol povolaný – privádzať duše ku Kristovi. On ma, rovnako ako Pavol, nasmeroval, aby som mal cieľ vždy pred očami.
Je zaujímavé, že Pavol nás vyzýva, aby sme šli vpred, a zároveň nás volá, aby sme zabudli, čo je za nami – naše minulé obavy, to na čo sme sa zameriavali predtým, naše minulé zlyhania a zármutky. Vyzýva nás, rovnako ako náš drahý prorok, prezident Russell M. Nelson, aby sme mali „novší a svätejší spôsob“.5 Spasiteľov sľub je skutočný: „Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho.“6
Pri mojom prvom príhovore na generálnej konferencii som sa podelil o skúsenosť mojej matky, keď ma učila pracovať na našom poli. „Nikdy sa neobzeraj naspäť,“ povedala. „Pozeraj dopredu na to, čo ešte musíme urobiť!“7
Keď moja matka na sklonku svojho života bojovala s rakovinou, žila s Naume a so mnou. Raz v noci som ju začul plakať v jej izbe. Jej bolesť bola intenzívna, dokonca aj potom, čo užila svoju poslednú dennú dávku morfia len dve hodiny predtým.
Vošiel som do jej izby a plakal som s ňou. Nahlas som sa za ňu modlil, aby dostala okamžitú úľavu od bolesti. A vtedy urobila to isté, čo roky predtým na poli: prestala a dala mi lekciu. Nikdy nezabudnem na jej tvár v tej chvíli: krehká, skľúčená, plná bolesti, hľadiaca s ľútosťou na svojho smútiaceho syna. Napriek slzám sa usmiala, zahľadela sa mi priamo do očí a povedala: „Nie je to ani na tebe či hocikom inom, ale je na Bohu, či táto bolesť odíde alebo nie.“
V tichosti som sa posadil. Ona tiež sedela potichu. Túto scénu mám živo zapísanú do pamäti. Tú noc ma Pán skrze moju matku naučil lekciu, ktorá so mnou zostane navždy. Keď moja matka vyjadrila svoje prijatie Božej vôle, spomenul som si na dôvod, prečo Ježiš Kristus trpel v Getsemanskej záhrade a na kríži na Golgote. Povedal: „Hľa, dal som vám evanjelium svoje, a toto je [moje] evanjelium, ktoré som vám dal – že som prišiel na svet, aby som vykonal vôľu Otca svojho, pretože Otec môj ma poslal.“8
Premýšľam o prorockej otázke nášho drahého proroka, prezidenta Nelsona, ktorú nám položil na poslednej generálnej konferencii. Prezident Nelson sa opýtal: „Ste ochotní nechať vo svojom živote zvíťaziť Boha? Ste ochotní nechať Boha, aby bol vo vašom živote tým najdôležitejším vplyvom? … Dovolíte, aby mal Jeho hlas prednosť … pred všetkými ostatnými ambíciami? Ste ochotní umožniť, aby bola vaša vôľa pohltená tou Jeho?“9 Moja matka by odpovedala emocionálnym, ale istým „áno“, a ďalší verní členovia Cirkvi po celej zemeguli by tiež odpovedali emocionálnym, ale istým „áno“. Prezident Nelson, ďakujem vám, že nás inšpirujete a pozdvihujete týmito prorockými otázkami.
Prednedávnom som sa v Pretórii v Južnej Afrike rozprával s biskupom, ktorý pochoval svoju manželku a svoju dospelú dcéru v ten istý deň. Pandémia koronavírusu si vyžiadala ich životy. Opýtal som sa ho, ako sa má. Odpoveď biskupa Teddyho Thabetheho posilnila moje odhodlanie nasledovať slová a radu Pánových prorokov, vidcov a zjavovateľov. Biskup Thabethe odpovedal, že vždy jestvuje nádej a útecha, keď vieme, že Spasiteľ na Seba vzal bolesti Svojho ľudu, že On môže vedieť, ako nás utešiť.10 S hlbokou vierou svedčil: „Som vďačný za plán spásy, plán šťastia.“ Potom mi položil otázku: „Nepokúšal sa nás náš prorok naučiť toto na poslednej konferencii?“
Hoci skúšky smrteľnosti prídu na každého z nás jedným spôsobom či druhým, sústreďme sa na to, aby sme mali „cieľ vždy pred očami“, čo je „odmenou nebeského povolania Božieho“.11
Mojím pokorným pozvaním pre nás všetkých je, aby sme sa nikdy nevzdávali! Sme povolaní zložiť „všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery“.12
Nejde až tak o to, čím si v živote prechádzame, ale kým sa stávame. Je radosť mať cieľ vždy pred očami. Svedčím, že On, ktorý prekonal všetko, nám pomôže, ak budeme k Nemu vzhliadať. V mene Ježiša Krista, amen.