Úbohí maličkí
V každom zbore a pobočke potrebujeme každého – tých, ktorí môžu byť silní, aj tých, ktorí možno majú problémy. Všetci sú dôležití.
Ako chlapec si pamätám, že som šiel v aute s otcom a uvidel som na ceste ľudí, ktorí sa ocitli v zložitej situácii alebo potrebovali pomoc. Môj otec vždy poznamenal „Pobrecito“, čo znamená „úbohý maličký“.
Príležitostne som so záujmom sledoval, ako môj otec pomáhal mnohým z týchto ľudí, najmä keď sme cestovali za starými rodičmi do Mexika. Spravidla našiel niekoho v núdzi, potom šiel sám a poskytol potrebnú pomoc. Neskôr som zistil, že im pomáhal prihlásiť sa do školy, kúpiť si nejaké jedlo alebo nejakým spôsobom zabezpečiť ich blaho. Slúžil „úbohému maličkému“, ktorý skrížil jeho cestu. V skutočnosti si nepamätám dobu z čias môjho dospievania, kedy s nami nežil niekto, kto by potreboval ubytovanie, kým sa nestal sebestačným. Sledovanie týchto udalostí vo mne vzbudilo ducha súcitu s blížnymi, mužmi či ženami, a s tými, ktorí to potrebujú.
V príručke Kážte Moje evanjelium sa píše: „Ste obklopený ľuďmi. Míňate ich na ulici, navštevujete ich v ich domovoch, cestujete s nimi. Všetci sú deti Božie, vaši bratia a sestry. … Veľa z týchto ľudí hľadá zmysel života. Obávajú sa o svoju budúcnosť a svoje rodiny“ (Kážte Moje evanjelium: Sprievodca misionárskou službou [2018], 1).
Počas rokov, keď som slúžil v Cirkvi, som sa snažil vyhľadávať tých, ktorí vo svojom živote potrebovali časnú aj duchovnú pomoc. Často som počul hlas môjho otca, ktorý hovoril: „Pobrecito“, úbohý maličký.
V Biblii nájdeme úžasný príklad starostlivosti o chudobného maličkého:
„V modlitebnú hodinu o tretej popoludní vystupovali Peter a Ján do chrámu.
Práve priniesli muža, chromého od narodenia, ktorého každý deň kládli ku chrámovým dverám, takzvaným Krásnym, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu.
A ten, keď videl Petra a Jána vystupovať do chrámu, prosil si od nich almužnu.
Peter a Ján zahľadeli sa uprene na neho a povedali: Pozri na nás!
I podíval sa pozorne na nich, lebo dúfal, že dostane niečo od nich.
I povedal mu Peter: Striebra, zlata nemám, ale čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!
Nato ho chytil za pravú ruku a zodvihol. A hneď zmocneli mu nohy a kĺby“ (Skutky 3:1 – 7; zvýraznenie pridané).
Pri čítaní tohto príbehu ma zaujalo použitie slov zahľadeli sa uprene. Slovné spojenie zahľadeli sa uprene znamená upriamiť svoje oči, myšlienky či uprene sa pozerať (pozri „fasten“, Dictionary.com). Keď sa Peter pozrel na tohto muža, videl ho inak ako ho videli ostatní. Videl viac ako jeho neschopnosť chodiť a slabosti a rozoznal, že jeho viera je dostatočná na to, aby sa uzdravil a vstúpil do chrámu, aby prijal požehnania, ktoré hľadal.
Všimol som si, že ho vzal za pravú ruku a zdvihol ho. Keď mužovi týmto spôsobom pomáhal, Pán ho zázračne uzdravil a „zmocneli mu nohy a kĺby“ (Skutky 3:7). Jeho láska k tomuto mužovi a túžba pomôcť mu spôsobili prehĺbenie možností a schopností u slabého muža.
Keď som slúžil ako územný sedemdesiatnik, vyhradil som si každý utorok večer, aby som inšpirovane slúžil s prezidentmi kolov na území, za ktoré som bol zodpovedný. Požiadal som ich, aby dohodli stretnutia s tými, ktorí potrebovali obrad evanjelia Ježiša Krista alebo ktorí v tej dobe nedodržiavali zmluvy, ktoré uzavreli. Vďaka našej dôslednej a zámernej inšpirovanej službe Pán zvelebil naše úsilie a my sme dokázali nájsť jednotlivcov a rodiny, ktoré to potrebovali. Boli to „úbohí maličkí“, ktorí bývali v rôznych koloch, kde sme slúžili.
Pri jednej príležitosti som sprevádzal prezidenta Billa Whitwortha, prezidenta kolu Sandy Utah Canyon View, pri návštevách inšpirovanej služby. Modlil sa o to, koho by sme mali navštíviť, a snažil sa o rovnakú skúsenosť ako Nefi, ktorý „bol vedený Duchom, nevediac vopred veci, ktoré by … mal učiniť“ (1. Nefi 4:6). Ukázal tak, že keď inšpirovane slúžime, má nás viesť zjavenie k tým, ktorí to najviac potrebujú, na rozdiel od toho, aby sme iba prechádzali zoznam alebo aby sme metodicky navštevovali jednotlivcov. Má nás viesť moc inšpirácie.
Pamätám si, ako som išiel do domu mladého páru Jeffa a Heather, a ich malého chlapca menom Kai. Jeff vyrástol ako aktívny člen Cirkvi. Bol to veľmi talentovaný športovec a mal sľubnú kariéru. V tínedžerskom veku sa začal vzďaľovať od Cirkvi. Neskôr sa stal účastníkom dopravnej nehody, ktorá zmenila jeho život. Keď sme vošli do ich domu a zoznámili sme sa, Jeff sa nás spýtal, prečo sme prišli za jeho rodinou. Odpovedali sme, že na území kolu žije asi 3 000 členov. Potom som sa ho opýtal: „Jeff, zo všetkých domov, ktoré sme dnes večer mohli navštíviť, povedz nám, prečo nás Pán poslal sem.“
Vtedy Jeffa premohli emócie a začal sa s nami deliť o niektoré svoje starosti a problémy, s ktorými sa ako rodina vyrovnávali. Začali sme zdieľať rôzne zásady evanjelia Ježiša Krista. Pozvali sme ich, aby urobili niekoľko konkrétnych vecí, ktoré by sa na začiatku mohli zdať náročné, ale časom prinesú veľké šťastie a radosť. Potom prezident Whitworth udelil Jeffovi kňazské požehnanie, aby mu pomohol prekonať jeho výzvy. Jeff a Heather sa dohodli, že urobia to, k čomu sme ich vyzvali.
Asi o rok neskôr som mal tú česť sledovať, ako Jeff krstil svoju manželku Heather za členku Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Teraz sa pripravujú na vstup do chrámu, aby boli spečatení ako rodina na celú večnosť. Naša návšteva časne aj duchovne zmenila priebeh ich života.
Pán povedal:
„A preto, buď verný; zastávaj úrad, ktorý som ti určil; pomáhaj slabým, pozdvihuj ruky, ktoré sú ochabnuté a posilňuj kolená podlomené“ (Náuka a zmluvy 81:5).
„A konaním týchto vecí budeš konať najväčšie dobro pre blížnych svojich a budeš podporovať slávu toho, kto je tvoj Pán“ (Náuka a zmluvy 81:4).
Bratia a sestry, apoštol Pavol učil kľúčový prvok pre našu inšpirovanú službu. Učil, že spolu sme telo Kristovo a konkrétne členovia (pozri 1. Korintským 12:27) a že každý člen tela je potrebný, aby sa zabezpečilo, že celé telo bude príkladom. Potom učil mocnú pravdu, ktorá mi hlboko prenikla do srdca, keď som ju čítal. Povedal: „Ba čo viac: údy tela, ktoré sa zdajú slabšími, sú veľmi potrebné, a tie, ktoré sa nám zdajú menej cennými na tele, tým väčšmi si ich uctievame, a našim neslušným (údom) dostáva sa tým slušnejšieho odenia“ (1. Korintským 12:22 – 23; zvýraznenie pridané).
Preto v každom zbore a pobočke potrebujeme všetkých – tých, ktorí môžu byť silní, aj tých, ktorí možno majú problémy. Všetci sú dôležití a potrební pre budovanie celého „Kristovho tela“. Často si kladiem otázku, čo nám chýba v mnohých našich kongregáciách, čo by nás posilnilo a urobilo celistvými.
Starší D. Todd Christofferson učil: „V Cirkvi sa neučíme len božskú náuku, ale získavame aj skúsenosti s jej uplatňovaním. Ako telo Kristovo si členovia Cirkvi navzájom slúžia v každodennom živote. Nikto z nás nie je dokonalý. … V rámci tela Kristovho musíme robiť niečo viac, než len sa učiť pojmy a vzletné slová, musíme získať skutočnú priamu skúsenosť, zatiaľ čo sa učíme žiť s druhými v láske [Náuka a zmluvy 42:45]“ („Prečo Cirkev“, Generálna konferencia, október 2015).
V roku 1849 sa Brighamovi Youngovi sníval sen, v ktorom uvidel proroka Josepha Smitha, ako vedie veľké stádo oviec a kôz. Niektoré z týchto zvierat boli veľké a krásne; iné boli malé a špinavé. Brigham Young si spomenul, že sa pozrel do očí proroka Josepha Smitha a povedal: „Joseph, máš najzvláštnejšie stádo … aké som v živote videl; čo s ním budeš robiť?“ Prorok, ktorý sa nezdal byť znepokojený týmto neposlušným stádom, jednoducho odpovedal: „[Brigham] všetci sú na svojich miestach dobrí.“
Keď sa prezident Young prebudil, pochopil, že aj keď Cirkev zhromaždí rôzne „ovce a kozy“, bolo jeho zodpovednosťou zapojiť všetkých a umožniť každému z nich naplno využívať svoj potenciál pritom, ako zaujali svoje miesto v Cirkvi. (Prispôsobené z Ronald W. Walker, „Brigham Young: Student of the Prophet“, Ensign, február 1998, 56 – 57.)
Bratia a sestry, genéza môjho rozprávania vznikla, keď som hlboko premýšľal o jednotlivcovi, ktorý v súčasnosti nie je zapojený do Cirkvi Ježiša Krista. Na chvíľu by som chcel hovoriť ku každému jednému z nich. Starší Neal A. Maxwell učil, že „takíto jedinci často zostávajú blízko – ale úplne sa nezapájajú v – Cirkvi. Neprídu dovnútra zhromažďovacej budovy, ale ani neopustia jej predsieň. Sú to tí, ktorí potrebujú a sú potrební pre Cirkev, ale ktorí čiastočne ‚žijú vo svete bez Boha‘ [Mosiáš 27:31]“ („Why Not Now?“, Ensign, november 1974, 12).
Chcel by som zopakovať pozvanie nášho milovaného prezidenta Russella M. Nelsona, keď prvýkrát hovoril k členstvu Cirkvi. Povedal: „Teraz, každému členovi Cirkvi hovorím, aby zostal na ceste zmluvy. Váš záväzok nasledovať Spasiteľa tým, že s Ním uzatvárate zmluvy a potom ich dodržiavate, otvorí dvere každému duchovnému požehnaniu a výsade pre mužov, ženy a deti po celom svete.“
Potom nás prosil: „Teraz, ak ste zišli z cesty, dovolím si vás vyzvať so všetkou nádejou v mojom srdci, aby ste, prosím, prišli naspäť. Nech už sú vaše obavy či výzvy akékoľvek, v tejto Pánovej Cirkvi je pre vás miesto. Vy a generácie, ktoré sa ešte nenarodili, budete požehnaní vašimi terajšími činmi, keď sa vrátite na cestu zmluvy. („Keď kráčame vpred spoločne“, alebo Liahona, apríl 2018, 7; zvýraznenie pridané).
Vydávam svedectvo o Ňom, dokonca Ježišovi Kristovi, Majstrovi Služobníkovi a Spasiteľovi nás všetkých. Pozývam každého z nás, aby sme vyhľadávali „pobrecitos“, „úbohých maličkých“ medzi nami, ktorí sú v núdzi. To je mojou nádejou a modlitbou, v mene Ježiša Krista, amen.