Rád sa dívam na chrám
V chrámoch môžeme získať uistenie o láskyplných rodinných spojeniach, ktoré budú pokračovať po smrti a trvať na večnosť.
Moji drahí bratia a sestry, som vďačný, že s vami môžem byť na tomto prvom zasadaní generálnej konferencie. Rečníci, hudba a modlitba sem priniesli Ducha – a tiež aj pocit svetla a nádeje.
Ten pocit mi prinavrátil spomienku na môj prvý deň, keď som vstúpil do chrámu Salt Lake. Bol som mladým mužom. Moji rodičia boli v ten deň mojimi jedinými spoločníkmi. Vo vnútri sa na chvíľu zastavili, aby sa pozdravili s chrámovým pracovníkom. Ja som išiel ďalej a na chvíľu som bol sám.
Pozdravila ma drobná pani s bielymi vlasmi v krásnych bielych chrámových šatách. Pozrela sa na mňa, usmiala sa a potom veľmi ticho povedala: „Vitajte v chráme, brat Eyring.“ Na malú chvíľu som si myslel, že je to anjel, lebo vedela moje meno. Neuvedomil som si, že na chlopňu saka mi pripli malú kartičku s mojím menom.
Prešiel som popri nej a zastal som. Pozrel som sa hore na vysoký biely strop, ktorý natoľko presvetlil miestnosť, že sa zdalo, ako keby bola otvorená k nebesám. A v tej chvíli mi na um prišla myšlienka v týchto jasných slovách: „Už som na tomto presvetlenom mieste bol.“ Ale hneď potom mi prišli na um tieto slová, ale nie mojím vlastným hlasom: „Nie, nikdy si tu ešte nebol. Spomínaš si na okamih predtým, ako si sa narodil. Bol si na podobnom posvätnom mieste.“
Na vonkajšiu stranu našich chrámov dávame slová „Svätosť Pánovi“. Viem sám pre seba, že tieto slová sú pravdivé. Chrám je sväté miesto, kde k nám ľahšie prichádza zjavenie, ak preň otvoríme naše srdcia a ak sme toho hodní.
Neskôr v ten prvý deň som znovu pocítil toho istého Ducha. Chrámový obrad zahŕňa určité slová, ktoré mi priniesli pocit, že moje srdce horelo, a potvrdili mi, že to, čo mi bolo ukázané, je pravdivé. To, čo som pocítil, sa týkalo osobne mojej budúcnosti a stalo sa skutočnosťou o 40 rokov neskôr vďaka Pánovmu povolaniu k službe.
Rovnaký pocit som mal, keď som bol zosobášený v chráme v Logane v Utahu. Prezident Spencer W. Kimball vykonal spečatenie. Povedal len niekoľko slov, v ktorých mi dal túto radu: „Hal a Kathy, žite tak, aby ste mohli poľahky odísť, keď príde povolanie.“
Keď povedal týchto zopár slov, jasne som uvidel vo svojej mysli, v plnej farbe, strmý kopec a cestu, ktorá viedla až na vrch. Po ľavej strane cesty sa tiahol biely plot, ktorý sa stratil v rade stromov na vrchu kopca. Pomedzi stromy bolo ledva vidieť biely dom.
O rok neskôr som ten kopec spoznal, keď nás môj svokor viezol po tej ceste. Bolo to do detailu to isté, čo som uvidel, keď mi prezident Kimball dal svoju radu v chráme.
Keď sme sa dostali na vrch kopca, môj svokor zastavil pri bielom dome. Povedal nám, že si so svojou manželkou kupujú túto nehnuteľnosť a že chcú, aby sme s jeho dcérou bývali v hosťovskom dome. Oni budú bývať v hlavnom dome, iba pár metrov od nás. Takže počas 10 rokov, keď sme žili v tom krásnom rodinnom prostredí, sme s manželkou skoro každý deň hovorili: „Tešme sa tu z toho, lebo tu nebudeme dlho.“
Potom prišlo povolanie od Neala A. Maxwella, cirkevného zástupcu pre vzdelávanie. Varovanie od prezidenta Kimballa, aby sme mohli „poľahky odísť“, sa stalo skutočnosťou. Bolo to povolanie zanechať zdanlivo idylickú rodinnú situáciu, aby sme slúžili v úlohe a na mieste, o ktorých som nič nevedel. Naša rodina bola pripravená opustiť toto požehnané obdobie a miesto, lebo prorok v svätom chráme, na mieste zjavenia, uvidel udalosť v budúcnosti, na ktorú sme potom boli pripravení.
Viem, že Pánove chrámy sú sväté miesta. Mojím dnešným zámerom, keď budem hovoriť o chrámoch, je zväčšiť vašu túžbu, a aj tú moju, po tom, aby ste boli spôsobilí a pripravení na väčšie množstvo príležitostí ku chrámovým skúsenostiam, ktoré k nám prídu.
Pre mňa je najväčšou motiváciou na to, aby som bol hodný chrámových skúseností to, čo povedal Pán o Svojich svätých domoch:
„A nakoľko ľud môj postaví pre mňa dom v mene Pána a nestrpí, aby do neho vošla akákoľvek nečistá vec, aby nebol poškvrnený, sláva moja spočinie na ňom;
Áno, a bude tam prítomnosť moja, lebo ja do neho prídem a všetci čistí v srdci, ktorí do neho prídu, uvidia Boha.
Ale ak bude poškvrnený, ja do neho neprídem a sláva moja tam nebude; lebo ja nebudem prichádzať do nesvätých chrámov.“1
Prezident Russell M. Nelson nám ujasnil, že Spasiteľa môžeme „vidieť“ v chráme v tom zmysle, že už pre nás nebude ničím neznámym. Prezident Nelson povedal: „Rozumieme Mu. Chápeme Jeho dielo a Jeho slávu. A začíname pociťovať nekonečný dopad Jeho jedinečného života.“2
Ak by ste vy či ja išli do chrámu nedostatočne čistí, nemohli by sme vidieť, prostredníctvom moci Ducha Svätého, duchovné učenie o Spasiteľovi, ktoré môžeme dostať v chráme.
Keď sme hodní, aby sme tieto učenia dostali, môže v priebehu celých našich životov vďaka chrámovým skúsenostiam rásť nádej, radosť a optimizmus. Táto nádej, radosť a optimizmus sú dostupné iba vďaka obradom vykonávaným vo svätých chrámoch. V chrámoch môžeme získať uistenie o láskyplných rodinných spojeniach, ktoré budú pokračovať po smrti a trvať na večnosť.
Pred mnohými rokmi, keď som slúžil ako biskup, jeden pekný mladý muž vzdoroval môjmu pozvaniu stať sa hodným života s Bohom vo večných rodinách. Agresívnym spôsobom mi povedal o dobrých chvíľach so svojimi kamarátmi. Nechal som ho hovoriť. Potom mi povedal o okamihu počas jedného z jeho večierkov, keď si zrazu uprostred veľkého hluku uvedomil, že sa cíti osamelo. Spýtal som sa ho, čo sa stalo. Povedal, že si spomenul na chvíľu, keď ako malý chlapec sedel mame v lone a ona ho držala v náručí. Vo chvíli, keď mi rozpovedal tento príbeh, sa mu zarosili oči. Podelil som sa s ním o pravdu, ktorú poznám: „Jediný spôsob, ako môžeš mať ten pocit rodinného objatia navždy je, že sa sám staneš hodným prijať pečatiace obrady chrámu a pomôžeš v tom aj iným.“
Nepoznáme podrobnosti o rodinných spojeniach v duchovnom svete či čo sa môže stať, keď budeme vzkriesení. Ale vieme, že prorok Eliáš prišiel, tak ako to bolo sľúbené, aby obrátil srdcia otcov k deťom a srdcia detí k otcom.3 A vieme, že naše večné šťastie závisí od toho, že robíme to najlepšie, čo môžeme, aby sme poskytli to isté trvalé šťastie čo najväčšiemu počtu našich príbuzných.
Cítim rovnakú túžbu úspešne pozývať žijúcich členov rodiny k tomu, aby túžili stať sa hodnými obdržať a ctiť si pečatiace obrady chrámu. Toto je súčasťou prisľúbeného zhromažďovania Izraela v týchto posledných dňoch na oboch stranách závoja.
Jednou z najlepších príležitostí je, keď sú členovia našej rodiny mladí. Narodia sa s darom Svetla Kristovho. Umožňuje im vycítiť, čo je dobré a čo je zlé. Z tohto dôvodu môže pohľad na chrám či fotografia chrámu vzbudiť v deťati túžbu, aby bolo hodné a malo tú česť tam raz vojsť.
Potom môže prísť ten deň, keď ako mládež môžu získať chrámové odporučenie a vykonávať zástupné krsty v chráme. Z tej skúsenosti môže vyrásť pocit, že chrámové obrady vždy ukazujú na Spasiteľa a Jeho uzmierenie. Keď cítia, že ponúkajú človeku v duchovnom svete šancu byť očistený od hriechu, porastie ich pocit, že pomáhajú Spasiteľovi v Jeho posvätnom diele žehnať dieťa nášho Nebeského Otca.
Videl som, ako moc tohto zážitku zmenila život mladého človeka. Pred mnohými rokmi som išiel jedno neskoré popoludnie s dcérou do chrámu. Bola poslednou osobou, ktorá slúžila ako zástupkyňa v krstiteľnici. Mojej dcéry sa opýtali, či by chcela ostať dlhšie, aby dokončila obrady pre všetkých ľudí, ktorých mená boli pripravené. Povedala áno.
Pozoroval som, ako moja mladá dcéra vošla do krstiteľnice. Krsty začali. Vždy keď sa moja dcérka vynorila z vody, stekala jej po tvári voda. Zas a znova sa jej pýtali: „Môžeš urobiť ďalšie?“ Zakaždým odpovedala áno.
Ako starostlivý otec som začal dúfať, že ju ospravedlnia od ďalšej práce. Ale stále si pamätám na jej nepoddajnosť, keď sa jej pýtali či zvládne urobiť ďalšie a ona odpovedala odhodlaným hláskom: „Áno.“ Ostala, kým posledná osoba na zozname nedostala požehnanie krstu v mene Ježiša Krista.
Keď som s ňou v ten večer vyšiel z chrámu, divil som sa nad tým, čo som videl. Pred mojimi očami sa dieťa pozdvihlo a zmenilo tým, že slúžilo Pánovi v Jeho dome. Stále si pamätám pocit svetla a pokoja, keď sme spolu kráčali z chrámu.
Prešlo mnoho rokov. Stále hovorí áno, keď sa Pán pýta, či pre Neho urobí viac, keď je to veľmi ťažké. Takto nás dokáže chrámová služba zmeniť a pozdvihnúť. Preto dúfam, že vy a celá vaša milovaná rodina budete rásť v túžbe a odhodlaní byť hodní ísť do domu Pána tak často, ako vám to okolnosti dovolia.
Chce vás tam privítať. Modlím sa za to, aby ste sa pokúsili vybudovať v srdciach detí Nebeského Otca túžbu ísť tam, kde môžu cítiť Jeho blízkosť, a aby ste tiež pozývali svojich predkov, aby sa kvalifikovali na to, aby boli s Ním a s vami navždy.
Môžeme byť stelesnením týchto slov:
Rád sa dívam na chrám.
A raz i pôjdem tam,
nech môžem cítiť Ducha
pri modlitbe, keď načúvam.
Veď chrám je Boží dom,
to miesto lásky, nádhery.
Pripravím sa, kým mladý som;
na moje sväté úlohy.4
Vydávam slávnostné svedectvo o tom, že sme deti milujúceho Nebeského Otca. On vyvolil Svojho milovaného Syna Ježiša Krista, aby bol naším Spasiteľom a Vykupiteľom. Obrady vo svätom chráme sú jediným spôsobom, ako sa k Nim môžeme so svojou rodinou vrátiť. Svedčím, že prezident Russell M. Nelson drží a používa všetky kľúče kňazstva, ktoré umožňujú večný život pre všetky Božie deti. O tom svedčím v posvätnom mene Ježiša Krista, amen.