Izba v hostinci
Na Veľkú noc nás Ježiš Kristus pozýva, aby sme sa stali, rovnako ako On, milosrdným Samaritánom, aby sa Jeho hostinec (Jeho Cirkev) stal útočiskom pre všetkých.
Drahí bratia a sestry, hoci môj otec zomrel pred 20 rokmi, niekedy mi veľmi chýba. Prísľubom Veľkej noci je, že ho uvidím znova.
Keď som študoval v Anglicku, prišiel na návštevu môj otec. Jeho otcovské srdce vedelo, že mi chýba domov.
Môj otec miloval dobrodružstvo, okrem dobrodružstva v jedle. Aj vo Francúzsku, ktoré je známe svojou kuchyňou, hovorieval: „Poďme na čínu.“ Môj otec bol dlhoročným patriarchom v Cirkvi a bol duchovný a súcitiaci. Jednej noci, keď pohotovostné vozidlá s hlasnými sirénami uháňali Parížom, povedal: „Gerrit, tieto sirény sú ranami mesta.“
Na tom výlete som cítil ďalšie výkriky a rany. Mladá žena predávala zmrzlinu z malého vozíka. Jej oblátkové kornútky mali veľkosť iba na jeden kopček zmrzliny. Z nejakého dôvodu na mladú ženu hromžil veľký muž. Kričal a tlačil, až prevrátil jej vozík a vysypal jej zmrzlinové kornútky. Nebolo nič, čo by som mohol urobiť, pretože topánkami kornútky rozšliapal. Stále vidím mladú ženu na kolenách na ulici, ktorá sa snaží zachrániť kúsky jej zlomených kornútkov, po tvári jej stekajú slzy úzkosti. Jej obraz ma prenasleduje, pripomienka nevľúdnosti, bezcitnosti a nedorozumenia, ktoré si navzájom príliš často spôsobujeme.
Jedno ďalšie popoludnie, neďaleko Paríža, sme s otcom navštívili veľkú katedrálu v Chartres. Malcolm Miller1, svetový expert na katedrálu, poukázal na tri sady vitrážových okien v Chartres. Povedal, že rozprávajú príbeh.
Prvé okná ukazujú, ako Adam a Eva odchádzajú zo záhrady Éden.
Druhé vyobrazujú podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.
Tretie zobrazujú Pánov druhý príchod.
Dohromady tieto vitráže môžu opísať našu cestu k večnosti. Pozývajú nás, aby sme všetkých privítali izbou v Jeho hostinci.2
iStock.com/digitalimagination
Rovnako ako Adam a Eva prichádzame do sveta tŕňov a bodliakov.3
iStock.com/digitalimagination
Na našich prašných cestách do Jericha sme doráňaní, zranení a zanechaní v bolesti.4
Napriek tomu, že by sme si mali navzájom pomáhať, príliš často z nejakého dôvodu prechádzame na druhú stranu cesty.
Avšak so súcitom sa zastaví milosrdný Samaritán a ošetrí naše rany vínom a olejom. Symboly sviatosti a ďalších obradov, víno a olej, nás poukazujú na duchovné uzdravenie v Ježišovi Kristovi.5 Milosrdný samaritán nás naloží na svojho vlastného osla alebo, podľa niektorých vyobrazení z farebných vitráží, nás nesie na svojich pleciach. Privádza nás do hostinca, ktorý môže reprezentovať Jeho Cirkev. V hostinci milosrdný Samaritán hovorí: „Opatruj ho, … zaplatím ti, až sa vrátim.“6 Milosrdný Samaritán, symbol nášho Spasiteľa, sľubuje návrat, tentoraz vo Svojom majestáte a sláve.
iStock.com/digitalimagination
Na Veľkú noc nás Ježiš Kristus pozýva, aby sme sa stali, rovnako ako On, milosrdným Samaritánom, aby sa Jeho hostinec (Jeho Cirkev) stal útočiskom pre všetkých pred ranami a búrkami života.7 Pripravujeme sa na Jeho prisľúbený druhý príchod, keď každý deň robíme pre týchto najmenších8 to, čo by sme robili pre Neho. Títo Jeho najmenší, to je každý jeden z nás.
Keď prichádzame s milosrdným Samaritánom do hostinca, dozvedáme sa päť vecí o Ježišovi Kristovi a o nás samotných.
Najskôr prichádzame do hostinca takí, akí sme, so slabosťami a nedokonalosťami, ktoré máme každý. Všetci však musíme niečím prispieť. Našu cestu k Bohu často nachádzame spolu. Patríme sem ako zjednotená komunita – či už čelíme pandémiám, búrkam, lesným požiarom, suchám alebo keď potichu pomáhame s každodennými potrebami. Inšpiráciu dostávame, keď sa spolu radíme, počúvame každého človek, vrátane každej sestry, a Ducha.
Keď sa naše srdcia menia a my prijímame Jeho obraz do čŕt našej tváre9, vidíme Jeho a seba v Jeho Cirkvi. V Ňom nachádzame jasnosť, nie nesúlad. V Ňom nachádzame dôvod robiť dobro, dôvod byť dobrými a prehlbujeme schopnosť stať sa lepšími. V Ňom objavujeme pretrvávajúcu vieru, oslobodzujúcu nezištnosť, starostlivú zmenu a dôveru v Boha. V Jeho hostinci nachádzame a prehlbujeme svoj osobný vzťah s Bohom, naším Otcom, a Ježišom Kristom.
Verí nám, že pomôžeme urobiť z hostinca miesto, akým potrebuje, aby bolo. Keď ponúkame svoje talenty a maximálne úsilie, Jeho duchovné dary nás tiež posilnia a požehnajú.10
Tlmočník pre španielsky jazyk mi povedal: „Starší Gong, Duchom som vedel, čo budete hovoriť, aby som to mohol preložiť,“ tento verný brat povedal, „darom jazykov.“
Dary viery a uistenia, ktoré prichádzajú, sa v rôznych situáciách prejavujú rôzne. Jedna drahá sestra obdržala duchovnú útechu, keď jej manžel zomrel na COVID-19. Povedala: „Viem, že môj drahý manžel a ja budeme opäť spolu.“ Pri inej situácii s COVID-om iná drahá sestra povedala: „Cítila som, že by som mala prosiť Pána a lekárov, aby dali môjmu manželovi ešte trochu času.“
Po druhé, prosí nás, aby sme z Jeho hostinca urobili miesto milosti a priestoru, kde sa každý môže zhromaždiť, s miestom pre všetkých. Ako učeníci Ježiša Krista sú si všetci rovní, bez druhotriednych skupín.
Všetci sú vítaní pri účasti na zhromaždení sviatosti, iných nedeľných zhromaždeniach a spoločenských udalostiach.11 Úctivo uctievame nášho Spasiteľa a myslíme pritom a berieme ohľad jeden na druhého. Vidíme a berieme na vedomie každú osobu. Usmievame sa, sedíme s tými, ktorí sedia osamote, učíme sa mená, vrátane novoobrátených, vracajúcich sa bratov a sestier, mladých žien a mladých mužov, každého drahého dieťaťa z Primáriek.
Predstavujeme si seba na ich mieste, vítame priateľov, návštevníkov, nových ľudí, ktorí sa práve prisťahovali, zaneprázdnených jednotlivcov s mnohými úlohami. Smútime, tešíme sa a sme tu jeden pre druhého. Keď nedosahujeme svoje ideály a sme uponáhľaní, nevedomí, odsudzujúci alebo máme predsudky, hľadáme od seba navzájom odpustenie a snažíme sa robiť veci lepšie.
Rodina z Afriky, ktorá teraz žije v USA, povedala: „Od prvého dňa boli členovia Cirkvi priateľskí a ústretoví. Vďaka každému sme sa cítili ako doma. Nikto sa na nás nepozeral zhora.“ Otec povedal: „Biblia učí, že ovocie evanjelia pochádza z koreňov evanjelia.“ „A misionári,“ dodali otec a matka, „chceme, aby náš syn a dcéra vyrastali ako títo misionári.“ Bratia a sestry, kiež srdečne vítame všetkých v Jeho hostinci.
Po tretie, v Jeho hostinci sa dozvedáme, že dokonalosť je v Ježišovi Kristovi, nie v perfekcionizme sveta. Neskutočný a nereálny, „insta‑dokonalý“ filtrovaný perfekcionizmus sveta, nás môže nútiť cítiť sa neadekvátne, byť v zajatí prstov, označení ‚páči sa mi‘ či dvojkliknutí. Naproti tomu náš Spasiteľ Ježiš Kristus vie o nás všetko, aj čo nechceme, aby ktokoľvek iný vedel, a stále nás miluje. Jeho evanjelium, je evanjelium druhej a tretej šance, možné vďaka Jeho zmiernej obeti.12 Pozýva každého jedného z nás, aby sme boli milosrdnými Samaritánmi, menej posudzujúcimi a zhovievavejšími voči sebe samým i voči sebe navzájom, dokonca keď sa usilovnejšie snažíme dodržiavať Jeho prikázania.
Keď si navzájom pomáhame, pomáhame sami sebe. Rodina, ktorú poznám, žila blízko rušnej cesty. Cestovatelia sa často zastavovali, aby požiadali o pomoc. Raz skoro ráno rodina počula hlasné búchanie na dvere. Unavení a s obavami, kto to môže byť o 2:00 ráno, premýšľali, či by aspoň tentokrát mohol pomôcť niekto iný. Keď vytrvalé klopanie pokračovalo, začuli: „Oheň – v zadnej časti vášho domu horí!“ Milosrdní Samaritáni si pomáhajú navzájom.
Po štvrté, v Jeho hostinci sa stávame súčasťou spoločenstva evanjelia sústredeného v Ježišovi Kristovi, ukotveného v znovuzriadenej pravde, žijúcich prorokoch a apoštoloch a ďalšom svedectve o Ježišovi Kristovi – Knihe Mormonovej. Privádza nás do Svojho hostinca a tiež do Svojho domu – svätého chrámu. Dom Pánov je miestom, kde nás, rovnako ako pri zranenom mužovi na ceste do Jericha, môže milosrdný Samaritán očistiť a obliecť, pripraviť na návrat do Božej prítomnosti a večne spojiť v Božej rodine. Jeho chrámy sú otvorené pre všetkých, ktorí žijú Jeho evanjelium s vierou a poslušnosťou.
Radosť z chrámu zahŕňa jednotu evanjelia medzi rôznymi dedičstvami, kultúrami, jazykmi a generáciami. Pri slávnostnom výkope chrámu v Taylorsville v Utahu sa 17-ročný Max Harker podelil o odkaz rodinnej viery, ktorý začal šesť generácií pred ním, jeho pra-pra-pra-dedkom Josephom Harkerom a jeho manželkou Susannou Sneathovou. V znovuzriadenom evanjeliu Ježiša Krista sa každý z nás môže stať silným článkom v generáciách našej rodiny.
Na záver, po piate, tešíme sa, že Boh miluje Svoje deti rôzneho pôvodu a v rôznych situáciách, v každom národe, pokolení a jazyku a vo Svojom hostinci má miesto pre všetkých.
Za posledných 40 rokov sa členovia Cirkvi stávali čoraz viac medzinárodnejšími. Od roku 1998 žije viac členov Cirkvi mimo Spojených štátov amerických a Kanady. Predpokladáme, že do roku 2025 bude v Latinskej Amerike žiť toľko členov Cirkvi ako v Spojených štátoch a Kanade. Zhromaždenie verných potomkov otca Lechího napĺňa proroctvo. Verní Svätí, vrátane oblastí, kde sa pôvodne usadili pionieri, zostávajú zásobárňou oddanosti a služby pre celosvetovú Cirkev.
Tiež, väčšinu dospelých členov Cirkvi tvoria dnes slobodní, ovdovení alebo rozvedení. Toto je významná zmena. Zahŕňa viac ako polovicu našich sestier zo Združenia pomoci a viac ako polovicu našich dospelých bratov v kňazstve. Tento demografický vzorec platí v celosvetovej Cirkvi od roku 1992 a v Cirkvi v Spojených štátoch a Kanade od roku 2019.
Naše postavenie pred Pánom a v Jeho Cirkvi nie je záležitosťou manželského stavu, ale toho, že sme sa stali vernými a udatnými učeníkmi Ježiša Krista.13 Dospelí chcú byť vnímaní ako dospelí a byť zodpovední a prispievať ako dospelí. Učeníci Ježiša Krista pochádzajú odkiaľkoľvek v každej podobe, veľkosti, farbe a veku, každý s talentami, spravodlivými túžbami, a nesmiernymi schopnosťami žehnať a slúžiť. Denne sa snažíme nasledovať Ježiša Krista s vierou k pokániu14 a trvalej radosti.
Počas tohto života niekedy čakáme na Pána. Možno ešte nie sme tam, kde dúfame a prajeme si byť v budúcnosti. Jedna oddaná sestra povedala: „Verné čakanie na Pána na Jeho požehnanie je svätou pozíciou. Nesmie sa stretnúť s ľútosťou, povýšenectvom alebo posudzovaním, ale skôr s posvätnou úctou.“15 Medzitým žijeme teraz, nečakáme, kým sa život začne.
Izaiáš prisľúbil: „Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú.“16
Náš Milosrdný Samaritán sľubuje návrat. Zázraky sa dejú, keď sa o seba navzájom staráme tak ako by to robil On. Keď prichádzame so zlomeným srdcom a duchom skrúšeným17, môžeme nájsť hlas v Ježišovi Kristovi a byť v objatí Jeho chápavom a bezpečnom objatí.18 Posvätné obrady ponúkajú zmluvnú príslušnosť a „moc božskosti“19 na posvätenie vnútorného zámeru a vonkajšieho konania. Vďaka Jeho láskavosti a trpezlivosti sa Jeho Cirkev stáva naším hostincom.
Keď v Jeho hostinci vytvoríme priestor a privítame všetkých, náš milosrdný Samaritán nás môže uzdraviť na našich prašných cestách v smrteľnosti. S dokonalou láskou náš Otec a Jeho Syn, Ježiš Kristus, sľubujú „pokoj v tomto svete a večný život vo svete, ktorý príde“20 – „takže kde som ja, vy budete tiež.“21 S vďačnosťou tak svedčím v posvätnom a svätom mene Ježiša Krista, amen.