Tak, ako to robil On
Keď sa budeme snažiť inšpirovane slúžiť tak, ako to robil On, budú nám dané príležitosti zabudnúť na samých seba a pozdvihnúť druhých.
Zhruba pred osemnástimi mesiacmi, v jeseni 2017, ma môj 64-ročný brat Mike informoval, že mu bola diagnostikovaná rakovina pankreasu. Povedal mi aj to, že obdržal kňazské požehnanie od svojho domáceho učiteľa a že sa stretol so svojím biskupom. Neskôr mi poslal obrázok chrámu v Oaklande v Kalifornii, ktorý odfotil z nemocnice, kde bol liečený, spolu so slovami: „Pozri, čo vidím zo svojej nemocničnej izby.“1
Bol som rovnako prekvapený z toho, čo napísal o domácich učiteľoch, kňazských požehnaniach, biskupoch a chrámoch, ako z jeho rakoviny. Viete, Mike, kňaz v Áronovom kňazstve, pravidelne nenavštevoval zhromaždenia už takmer 50 rokov.
Ako rodina sme boli takmer rovnako fascinovaní jeho duchovným pokrokom ako jeho pokrokom v boji proti rakovine, hlavne kvôli jeho momentálne častým otázkam o Knihe Mormonovej, pečatiacej moci a živote po smrti. Ako sa míňali mesiace a rakovina sa rozširovala, potreba ďalšieho a špecializovanejšieho liečenia nakoniec Mika priviedla do Utahu do Huntsmanovho inštitútu pre liečbu rakoviny.
Krátko po svojom príchode Mika navštívil John Holbrook, misionársky vedúci toho zboru, ktorý slúžil v liečebnom zariadení, kde teraz býval. John poznamenal, že „mu bolo zrejmé, že Mike bol Božím synom“ a že si rýchlo vytvorili puto a priateľstvo, čo viedlo k tomu, že sa John vlastne stal Mikovým slúžiacim bratom. Okamžite zaznel návrh, aby ho mohli prísť navštíviť misionári, čo môj brat slušne odmietol, ale po mesiaci ich priateľstva sa ho to John spýtal opäť, pričom Mikovi vysvetlil: „Myslím si, že by si mal radosť vypočuť si posolstvo evanjelia.“2 Tentokrát bol návrh prijatý, čo viedlo k stretávaniu sa s misionármi a tiež k návštevám biskupa Jona Sharpa, ktorých rozhovory nakoniec viedli k tomu, že Mike obdržal svoje patriarchálne požehnanie, 57 rokov po svojom krste.
Na začiatku decembra minulého roka, po mesiacoch zákrokov, sa Mike rozhodol skončiť s liečbou rakoviny, ktorá spôsobovala vážne vedľajšie účinky, a nechal prírodu robiť si svoje. Jeho doktor nás informoval, že Mike mal približne tri mesiace života. Medzitým otázky o evanjeliu pokračovali – tak ako aj návštevy a podpora jeho miestnych kňazských vedúcich. Počas toho, ako sme Mika navštevovali, sme často videli otvorený výtlačok Knihy Mormonovej na nočnom stolíku, keď sme diskutovali o znovuzriadení evanjelia, kľúčoch kňazstva, chrámových obradoch a večnej podstate človeka.
V polovici decembra sa vlastne zdalo, že Mike so svojím patriarchálnym požehnaním v ruke naberal silu a jeho prognóza ďalších minimálne troch mesiacov sa zdala pravdepodobná. Dokonca sme urobili plány, aby sa k nám pripojil na Vianoce, Silvester a aj potom. 16. decembra mi nečakane zatelefonoval biskup Sharp a informoval ma, že on a prezident kolu mali s Mikom pohovor, uznali ho spôsobilým obdržať Melchisedekovo kňazstvo a spýtal sa ma, kedy by som sa mohol zúčastniť. Tento obrad bol naplánovaný na piatok 21. decembra.
Keď ten deň prišiel, dostavili sme sa s mojou manželkou Carol do lekárskeho zariadenia a okamžite nám na chodbe blízko jeho izby bolo povedané, že Mike nemal pulz. Vošli sme do izby, kde už čakali patriarcha, jeho biskup a prezident kolu – a vtom Mike otvoril oči. Spoznal ma a dal najavo, že ma počuje a bol pripravený obdržať kňazstvo. Päťdesiat rokov potom, ako bol Mike ustanovený za kňaza v Áronovom kňazstve, som mal tú výsadu, s pomocou jeho miestnych vedúcich, udeliť Melchisedekovo kňazstvo a ustanoviť svojho brata do úradu staršieho. O päť hodín neskôr Mike zomrel, čím prekročil závoj, aby sa stretol s našimi rodičmi ako držiteľ Melchisedekovho kňazstva.
Len pred rokom každý z nás dostal od prezidenta Russella M. Nelsona výzvu, aby sme sa starali o svojich bratov a sestry „vznešenejším, svätejším spôsobom“3. Keď prezident Nelson hovoril o Spasiteľovi, učil: „Pretože je to Jeho Cirkev, budeme my, ako Jeho služobníci, slúžiť jednotlivcovi, práve tak, ako to činil On. Budeme slúžiť v Jeho mene, s Jeho mocou a právomocou a s Jeho láskyplnou dobrotou.“4
Ako odpoveď na výzvu od proroka Božieho sa po celom svete vynakladá pozoruhodné úsilie inšpirovane slúžiť jednotlivcovi, a to zjednoteným úsilím, keď členovia verne plnia svoje úlohy inšpirovanej služby, ako aj niečím, čo nazvem „improvizovaná“ inšpirovaná služba, keď veľké množstvo ľudí preukazuje Kristovu lásku ako odpoveď na neočakávané príležitosti. V našej rodine sme boli zblízka svedkami takéhoto typu inšpirovanej služby.
John, Mikov priateľ, slúžiaci brat, a bývalý misijný prezident, zvykol hovoriť svojim misionárom, že „ak je niekto na zozname s poznámkou ‚nemá záujem‘, nemajú sa vzdávať. Ľudia sa menia.“ Potom nám povedal: „Mike sa veľmi zmenil.“5 John bol najskôr priateľ poskytujúci časté povzbudenie a podporu – ale jeho inšpirovaná služba sa nekončila pri priateľských návštevách. John vedel, že inšpirovaný služobník je viac ako len priateľ a že priateľstvo sa posilňuje, keď inšpirovane slúžime.
Nie je nutné, aby niekto trpel, ako môj brat, život ohrozujúcou chorobou, aby potreboval inšpirovanú službu. Tieto potreby majú rôzne tvary, veľkosti a okolnosti. Osamotený rodič, menej aktívny pár, tínedžer zápasiaci s ťažkosťami, zdrvená matka, skúška viery, finančné, zdravotné alebo manželské problémy – zoznam je takmer nekonečný. Avšak tak ako Mike, niekto nie je príliš vzdialený od pomoci a nikdy nie je príliš neskoro pre Spasiteľovu láskyplnú pomoc.
Na Cirkevnej internetovej stránke Inšpirovanej služby sa učíme, že „zatiaľ čo máme veľa cieľov v rámci inšpirovanej služby, naše úsilie by malo byť vedené túžbou pomáhať druhým dosiahnuť hlbšie individuálne obrátenie a stať sa viac ako Spasiteľ“6. Starší Neal L. Andersen to povedal týmto spôsobom:
„Človek s dobrým srdcom môže pomôcť niekomu opraviť pneumatiku, vziať svojho spolubývajúceho k lekárovi, vziať na obed niekoho, kto je smutný alebo sa na niekoho usmiať a pozdraviť ho a rozjasniť tak jeho deň.
Ale nasledovník prvého prikázania prirodzene pridá niečo naviac k týmto dôležitým činom služby.“7
Pri modelovaní našej inšpirovanej služby podľa vzoru Ježiša Krista je dôležité mať na pamäti, že Jeho úsilie milovať, pozdvihovať, slúžiť a žehnať malo vyšší cieľ ako len uspokojenie bezprostrednej potreby. Určite vedel o každodenných potrebách ľudí a mal súcit s ich súčasným utrpením, keď uzdravoval, sýtil, odpúšťal a učil. Ale On chcel urobiť viac, ako sa len postarať o dnešný deň. Chcel, aby Ho tí okolo Neho nasledovali, spoznali Ho a dosiahli svoj božský potenciál.8
Keď sa budeme snažiť inšpirovane slúžiť „tak, ako to robil On“9, budú nám dané príležitosti zabudnúť na samých seba a pozdvihnúť druhých. Tieto príležitosti môžu byť často nevyhovujúce a môžu skúšať našu túžbu stať sa viac takými ako Majster, ktorého najväčšia služba zo všetkých, Jeho nekonečné uzmierenie, bola všelijaká, len nie vyhovujúca. V Matúšovi v kapitole 25 je nám pripomenuté, ako sa ohľadom nás Pán cíti, keď sme tak ako On citliví voči ťažkostiam, skúškam a výzvam, ktorým čelí také množstvo ľudí, ale môžu byť často prehliadané:
„Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta.
Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma …
Odpovedia mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa?
A kedy sme Ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa? …
Odpovie im Kráľ: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“10
Či už slúžime ako slúžiaci bratia alebo sestry, alebo jednoducho keď sa nám dostane do pozornosti niekoho potreba, sme povzbudzovaní vyhľadávať poučenie a vedenie Ducha – a potom konať. Môžeme premýšľať nad tým, ako najlepšie slúžiť, ale Pán to vie a skrze Jeho Ducha budeme v našom úsilí vedení. Tak ako Nefi, ktorý „bol … vedený Duchom, nevediac vopred veci, ktoré by … mal učiniť“11, budeme aj my vedení Duchom, keď sa budeme snažiť stať sa nástrojom v Pánovej ruke, aby sme požehnali Jeho deti. Keď budeme vyhľadávať vedenie Ducha a dôverovať Pánovi, budeme umiestnení do situácií a okolností, kde môžeme konať a žehnať – inými slovami inšpirovane slúžiť.
Môže sa stať, že inokedy rozpoznáme potrebu, ale budeme sa cítiť neschopní konať, v predpoklade, že to, čo môžeme ponúknuť, je nedostatočné. Avšak konať „tak, ako to robil On“12 znamená inšpirovane slúžiť tým, že zo seba dáme to, čo sme schopní dať, a veriť, že Pán posilní naše úsilie žehnať našich „spolupútnikov na tejto ceste smrteľnosťou“13. Pre niektorých to môže byť darovanie času a talentov; pre iných to môže byť láskavé slovo alebo silné ruky. Hoci si môžeme myslieť, že naše úsilie je nedostatočné, prezident Dallin H. Oaks sa podelil o dôležitú zásadu ohľadom toho, čo je „malé a jednoduché“. Učil, že malé a prosté skutky sú mocné, pretože privolávajú „spoločenstvo Ducha Svätého“14, spoločníka, ktorý žehná darcu aj prijímateľa.
Môj brat Mike, vediac, že čoskoro zomrie, poznamenal: „Je úžasné, ako ťa rakovina pankreasu môže prinútiť zamerať sa na to, čo je najdôležitejšie.“15 Vďaka úžasným mužom a ženám, ktorí si všimli potrebu, nesúdili a inšpirovane slúžili tak ako Spasiteľ, nebolo pre Mika príliš neskoro. Pre niektorých môže zmena prísť skôr; pre iných možno až za závojom. Musíme si však pamätať, že nikdy nie je príliš neskoro a nikto nikdy nezišiel tak ďaleko z cesty, že by, on alebo ona, boli mimo dosahu nekonečného uzmierenia Ježiša Krista, ktoré je bezhraničné vo svojom trvaní a rozsahu.
Na minulej októbrovej Generálnej konferencii starší Dale G. Renlund učil, že „bez ohľadu na to, na akú dlhú dobu sme zišli z cesty … v okamihu, keď sa rozhodneme zmeniť, nám Boh pomôže vrátiť sa“16. Rozhodnutie zmeniť sa je však často výsledkom pozvania, ako napríklad: „Myslím si, že by si mal radosť vypočuť si posolstvo evanjelia.“ Tak ako nie je nikdy príliš neskoro pre Spasiteľa, nie je nikdy pre nás príliš skoro pozývať.
Tento veľkonočný čas nám opäť raz poskytuje úžasnú príležitosť premýšľať o veľkej zmiernej obeti nášho Spasiteľa Ježiša Krista a o tom, čo pre každého z nás urobil za takú nesmiernu cenu – cenu, o ktorej On Sám vyhlásil: „Spôsobil[a] mne … najväčšiemu zo všetkých, že som sa chvel bolesťou.“ „A predsa,“ hovorí, „ja som vypil a dokončil som prípravy svoje pre deti ľudské.“17
Svedčím, že vďaka tomu, že to On „dokončil“, vždy bude existovať nádej. V mene Ježiša Krista, amen.