Služba zmierenia
Svedčím o pokoji v duši, ktorý zmierenie s Bohom a s druhými prináša, ak sme dostatočne mierni a odvážni, aby sme sa o to snažili.
V apríli, keď nám prezident Russell M. Nelson predstavil koncept inšpirovanej služby, zdôraznil, že je to jeden zo spôsobov ako dodržiavať veľké prikázania milovať Boha a jeden druhého.1 My, úradníci Cirkvi, vám otvorene tlieskame a gratulujeme k obrovskej odozve, ktorú ste ohľadom toho ukázali. Ďakujeme vám za to, že nasledujete nášho milovaného proroka v tomto skvelom úsilí a odporúčam, aby ste nečakali na mnoho ďalších pokynov. Jednoducho skočte do bazénu a plávajte. Mierte priamo k tým, ktorí potrebujú pomoc. Nebuďte paralyzovaní premýšľaním, či máte plávať znak alebo ako psík. Ak sa budeme pridržiavať základných zásad, ktorým sme vyučovaní, zostaneme v súlade s kľúčmi kňazstva a ak sa budeme usilovať o Ducha Svätého, aby nás viedol, nemôžeme zlyhať.
Dnes ráno by som rád hovoril o ešte osobnejšej stránke inšpirovanej služby, ktorú nie je možné zadať ako úlohu, ktorá nezahŕňa plánované pohovory a o ktorej nepodávame žiadnu správu, okrem tej do neba. Dovoľte mi podeliť sa o jednej prostý príklad takejto inšpirovanej služby.
Grant Morrel Bowen bol pracovitý a oddaný manžel a otec, ktorého podobne ako mnohých z tých, ktorí si zarábali obrábaním pôdy, postihla ekonomická kríza, keď nemal dobrú úrodu zemiakov. Spoločne s manželkou Normou si našli iné zamestnanie, nakoniec sa presťahovali do iného mesta a začali stúpať späť k ekonomickej stabilite. Avšak pri jednom nesmierne nešťastnom incidente sa brata Bowena hlboko dotklo, keď bol biskup počas pohovoru pre chrámové odporučenie trochu skeptický ohľadom Morellovho prehlásenia, že je platcom plného desiatku.
Neviem, ktorý z týchto dvoch mužov mal vtedy presnejšie údaje, ale viem, že sestra Bowenová odchádzala z tohto pohovoru s obnoveným chrámovým odporučením, zatiaľ čo brat Bowen odchádzal s hnevom, ktorý ho odlúčil od Cirkvi na 15 rokov.
Nech už mal ohľadom desiatku pravdu ktokoľvek, Morrell aj biskup očividne zabudli na Spasiteľovo nabádanie, aby sme sa pokonali „čím skôr so svojím protivníkom“2 a na Pavlovu radu, aby „slnko nezapada[lo] nad vaším hnevom.“3 Skutočnosťou zostáva, že sa nepokonali a slnko zapadalo nad hnevom brata Bowena najskôr celé dni, potom týždne, a potom aj roky, a tak sa potvrdili slová jedného z najmúdrejších dávnych Rimanov, ktorý hovoril: „Pokiaľ nie je hnev skrotený, je často [ničivejší] než ublíženie, ktoré ho vyvolalo.“4 Avšak vždy je nám dostupný zázrak zmierenia, a Morrell Bowen sa vďaka láske ku svojej rodine a k Cirkvi, o ktorej vedel, že je pravdivá, vrátil do úplnej aktívnosti v Cirkvi. Dovoľte mi v krátkosti povedať vám, ako sa to stalo.
Brad, syn brata Bowena, je náš dobrý priateľ a oddaný územný sedemdesiatnik v južnom Idahu. Brad mal v dobe toho incidentu 11 rokov a 15 rokov sledoval, ako náboženská oddanosť jeho otca slabla, čo bolo dôkazom strašnej žatvy toho, keď sa zasieva hnev a nedorozumenie. Niečo bolo treba urobiť. A tak keď sa v roku 1977 blížil Deň vďakyvzdania, Brad, vtedy 26-ročný študent na Univerzite Brighama Younga, a jeho manželka Valéria, a ich novonarodený syn Mic nastúpili do svojej študentskej verzie automobilu a nehľadiac na zlé počasie sa vydali do Billings v Montane. Dokonca ani náraz do snehového pásu v blízkosti mesta West Yellowstone nedokázalo túto trojicu odradiť od inšpirovanej návštevy brata Bowena staršieho.
Potom čo dorazili, Brad a jeho sestra Pam požiadali o to, či by mohli byť s otcom na chvíľu osamote. „Bol si vždy úžasný otec,“ začal Brad s dojatím v hlase, „a vždy sme vedeli, ako veľmi nás máš rád. Ale niečo nie je v poriadku a trvá to už dlho. Kvôli tomu, že ťa kedysi niekto zranil, celá naša rodina veľa rokov trpí. Sme z toho nešťastní a ty si tým jediným, kto to môže dať do poriadku. Prosím, prosím, dokážeš po všetkých tých rokoch nájsť v srdci silu na to, aby si odložil ten nešťastný incident s biskupom a znova viedol túto rodinu v evanjeliu tak ako kedysi?
Nastalo hrobové ticho. Potom sa brat Bowen pozrel na svoje dve deti, ktoré boli kosti z jeho kostí a telá z jeho tela5, a veľmi ticho povedal: „Áno. Áno, urobím to.“
Brad Bowen a jeho rodina, nadšení ale prekvapení z tejto nečakanej odpovede, sledovali ako ich manžel a otec zašiel v duchu zmierenia za svojím súčasným biskupom, aby vo svojom živote napravil, čo bolo treba. Biskup, ktorý brata Bowena opakovanie povzbudzoval, aby sa vrátil, v dokonalej reakcii na túto odvážnu, ale úplne neočakávanú návštevu, Morrella objal a dlho, predlho ho držal.
Iba za niekoľko týždňov – netrvalo to dlho – bol brat Bowen znova plne zapojený do aktivity v Cirkvi a stal sa spôsobilým, aby sa vrátil do chrámu. Čoskoro na to prijal povolanie predsedať nad jednou malou pobočkou, ktorá mala 25 členov a borila sa s problémami, a pod jeho vedením sa rozrástla na kongregáciu s viac ako 100 členmi. Všetko toto sa stalo skoro pred pol storočím, ale výsledkom tejto prosby v duchu inšpirovanej služby, ktorú syn a dcéra adresovali svojmu otcovi, a ochoty tohto otca odpustiť a ísť ďalej napriek nedokonalostiam druhých, sú požehnania, ktoré stále prichádzajú – a budú navždy prichádzať – do rodiny Bowenovcov.
Bratia a sestry, Ježiš nás žiada, aby sme žili s druhými v láske6 a aby medzi nami neboli „žiadne spory“7. „Ten, kto má ducha sváru, nie je odo mňa,“ varoval Nefitov.8 Náš vzťah s Kristom bude skutočne do veľkej miery definovaný – či prinajmenšom ovplyvnený – naším vzťahom k druhým.
„Ak si budeš priať prísť ku mne,“ povedal Pán, „a ak sa rozpamätáš, že brat tvoj má niečo proti tebe –
Choď cestou svojou k bratovi svojmu a najprv sa zmier [s ním], a potom poď ku mne s celým úmyslom srdca, a ja ťa prijmem.“9
Samozrejme, každý z nás by mohol vypočítať nekonečný zástup starých jaziev a zármutkov, a bolestivých spomienok, ktoré práve v túto chvíľu naďalej rozleptávajú pokoj v niečom srdci alebo v niečej rodine, či susedstve. Či už sme túto bolesť spôsobili my, alebo sme ju sami utrpeli, treba tieto rany zahojiť, aby bol život taký hodnotný, ako ho Boh zamýšľa. Podobne ako pri potravinách vo vašej chladničke, ktoré za vás vnúčatá dôkladne kontrolujú, aj pri týchto starých krivdách už dávno vypršala lehota spotreby. Prosím, nevenujte im už ani na chvíľu drahocenné miesto vo svojej duši. Ako povedal Prospero skrúšenému Alonsovi v hre Búrka: „Nezaťažujme si svoju pamäť mrzutosťou minulou.“10
„Odpúšťajte a bude aj vám odpustené,“11 učil Ježiš v novozákonnej dobe. A v dnešnej dobe povedal: Ja, Pán, odpustím tomu, komu odpustím, ale od vás je vyžadované, aby ste odpúšťali všetkým ľuďom.12 Avšak pre niektorých z vás je dôležité žiť v skutočnej bolesti, aby ste si všimli, čo nepovedal. Nepovedal: „Nie je vám dovolené cítiť skutočnú bolesť alebo skutočný zármutok kvôli zdrvujúcim zážitkom, ktoré spôsobil niekto iný.“ Ani nepovedal: „Aby ste mohli úplne odpustiť, musíte znova vstúpiť do nezdravého vzťahu alebo sa vrátiť do násilníckej a deštrukčnej situácie.“ Avšak bez ohľadu aj na tú najstrašnejšiu ujmu, ktorú kedy môžeme utrpieť, sa nad svoju bolesť môžeme povzniesť iba vtedy, keď oboma nohami vykročíme vpred po ceste skutočného uzdravenia. Toto cestou je odpúšťať druhým a kráčal po nej Ježiš Nazaretský, ktorý každého z nás vyzýva: „[Poď], nasleduj ma.“13
Prostredníctvom takejto výzvy, aby sme boli Jeho učeníkmi a snažili sa robiť to, čo robil On, nás Ježiš žiada, aby sme boli nástrojmi Jeho milosti – aby sme boli vyslancami Krista v službe zmierenia, ako to opísal Pavol Korintským.14 Liečitel každého zranenia, Ten, ktorý napráva všetko nesprávne, nás žiada, aby sme spoločne s Ním pracovali na nesmierne ťažkej úlohe nastoliť pokoj vo svete, ktorý oný pokoj nenájde iným spôsobom.
A tak, ako napísal Phillips Brooks: „Vy, ktorí nechávate mrzuté nedorozumenia bežať rok čo rok ďalej, s úmyslom si ich raz vyjasniť; vy, ktorí udržiavate nažive úbohé spory, pretože si nedokážete povedať, že teraz je ten deň, kedy máte obetovať svoju pýchu a tieto spory [urovnať]; vy, ktorí trucovito obchádzate druhých na ulici a nehovoríte s nimi pre nejakú hlúpu zlomyseľnosť …; vy, ktorí umožňujete, … aby [niečie] srdce túžilo po slove ocenenia či sympatie, ktoré máte v úmysle … niekedy predniesť, … okamžite vykročte a urobte to, k čomu už možno nikdy nebudete mať ďalšiu príležitosť.“15
Moji milovaní bratia a sestry, svedčím o tom, že odpustiť prehrešky, staré či nové, a zanechať ich, je ústredným bodom veľkoleposti uzmierenia Ježiša Krista. Svedčím o tom, že nakoniec môže takáto duchovná náprava prísť jedine od nášho božského Vykupiteľa, ktorý sa ponáhľa na pomoc „s uzdravením na krídlach svojich“16. Ďakujeme Jemu, a tiež nášmu Nebeskému Otcovi, ktorý Ho poslal, že obnova a znovuzrodenie, budúcnosť bez starých zármutkov a minulých chýb, sú nielen možné, ale boli už zakúpené a zaplatené za nesmierne trýznivú cenu symbolizovanú krvou Baránka, ktorý ju prelial.
S apoštolskou právomocou, ktorú mi udelil Spasiteľ sveta, svedčím o pokoji v duši, ktorý zmierenie s Bohom a s druhými prináša, ak sme dostatočne mierni a odvážni, aby sme sa o to snažili. Spasiteľ naliehavo žiada: Prestaňte sa jeden s druhým sváriť.17 Pokiaľ viete o nejakej starej krivde, napravte ju. Starajte sa jeden o druhého s láskou.
Moji milovaní priatelia, v našej spoločnej službe zmierenia vás prosím, aby ste boli tými, čo vytvárajú pokoj – milovali pokoj, vyhľadávali pokoj, vytvárali pokoj a vážili si pokoj. Túto žiadosť prednášam v mene Kniežaťa Pokoja, ktorý veľmi dobre vie, aké to je byť zranení v dome svojich priateľov18, ale ktorý napriek tomu našiel silu odpustiť a zabudnúť – a uzdraviť – a byť šťastný. O to sa modlím za vás a za seba v mene Pána Ježiša Krista, amen.