Radosť z nesebeckej služby
Sľúbili sme nášmu Otcovi v nebi, že Jemu a druhým budeme slúžiť s láskou a že budeme konať Jeho vôľu vo všetkých veciach.
Po minulej generálnej konferencii ku mne pristúpilo veľa ľudí s rovnakou otázkou: „Sú tie sedadlá pohodlné?“ Moja odpoveď bola zakaždým rovnaká: „Tie sedadlá sú veľmi pohodlné, ak nemusíte mať príhovor.“ Je to pravda, však? Moje sedadlo nebolo túto konferenciu až také pohodlné, ale som skutočne vďačná za požehnanie a česť prihovoriť sa k vám dnes večer.
Niekedy keď slúžime, sedíme na rôznych miestach. Niektoré sú celkom pohodlné a iné nie, ale sľúbili sme nášmu Otcovi v nebi, že Jemu a druhým budeme slúžiť s láskou a že budeme konať Jeho vôľu vo všetkých veciach.
Pred pár rokmi sa mládež v Cirkvi naučila, že „keď vstupujete do služby Božej [NaZ 4:2], vydávate sa na najúžasnejšiu cestu. Pomáhate Bohu urýchliť Jeho dielo a je to úžasný, radostný a úchvatný zážitok“.1 Je to cesta dostupná všetkým – akéhokoľvek veku – a je to tiež cesta, ktorá nás vedie po tom, o čom náš milovaný prorok hovoril ako o „ceste zmluvy“.2
Avšak nanešťastie žijeme v sebeckom svete, kde sa ľudia neustále pýtajú „Čo z toho budem mať?“ namiesto toho, aby sa pýtali „Komu môžem dnes pomôcť?“ alebo „Ako môžem lepšie slúžiť Pánovi v mojom povolaní?“ alebo „Dávam Pánovi zo seba všetko?“
Skvelým príkladom nesebeckej služby v mojom živote je sestra Victoria Antoniettiová. Victoria bola jednou z učiteliek Primárok v mojej pobočke, keď som vyrastala v Argentíne. Každé utorkové popoludnie, keď sme sa zhromaždili na Primárky, nám priniesla čokoládový koláč. Každý ten koláč zbožňoval – teda každý okrem mňa. Neznášala som čokoládový koláč! A aj keď sa snažila so mnou o ten koláč podeliť, vždy som jej ponuku odmietla.
Jedného dňa po tom, čo rozdelila koláč ostatným deťom, som sa jej spýtala: „Prečo neprinesieš inú príchuť – napríklad pomaranč alebo vanilku?“
Po tom, čo sa krátko zasmiala, sa ma spýtala: „Prečo ty neochutnáš malý kúsok? Tento koláč obsahuje špeciálnu ingredienciu a sľubujem ti, že keď ho ochutnáš, bude ti chutiť!“
Obzrela som sa a na moje prekvapenie to vyzeralo, že každému koláč chutí. Súhlasila som, že ho skúsim. Uhádnete, čo sa stalo? Chutil mi! Bolo to po prvýkrát, čo mi chutil čokoládový koláč.
Až po mnohých rokoch som zistila, čo bola tá tajná ingrediencia v čokoládovom koláči sestry Antoniettiovej. S mojimi deťmi sme navštevovali moju mamu každý týždeň. Na jednej takejto návšteve sme si ja a moja mama pochutnávali na kúsku čokoládového koláča a ja som jej porozprávala, ako mi začal chutiť tento koláč po prvýkrát. Potom mi objasnila zvyšok príbehu.
„Vieš, Cris,“ povedala moja mama, „Victoria a jej rodina nemali veľa príjmov a každý týždeň si musela vybrať medzi tým, či zaplatí za autobus pre ňu a jej štyri deti, aby išli na Primárky alebo či kúpi ingrediencie na čokoládový koláč pre jej triedu Primáriek. Vždy si zvolila radšej čokoládový koláč ako autobus a spolu s deťmi kráčala viac ako tri kilometre tam aj naspäť, bez ohľadu na počasie.“
V ten deň som bola vďačnejšia za jej čokoládový koláč. Dôležitejšie však je, že som sa naučila, že tajnou ingredienciou vo Victoriinom koláči bola láska, ktorú cítila k tým, ktorým slúžila, a jej nesebecká obeť pre naše dobro.
Keď premýšľam o Victoriinom koláči, pripomína mi to nesebeckú obeť v nadčasovej lekcii, ktorú učil Pán Svojich učeníkov, keď kráčal k chrámovej pokladnici. Ten príbeh poznáte. Starší James E. Talmage učil, že tam bolo 13 truhlíc „a do nich ľudia hádzali svoje príspevky za [rozličné] veci popísané rytinou na truhliciach.“ Ježiš sledoval zástupy darcov, ktoré tvorili rôzne typy ľudí. Niektorí dávali svoje dary s „úprimným zámerom“, kým iní vhodili „veľké množstvá striebra a zlata“ dúfajúc, že budú videní, zaregistrovaní a chválení za svoje príspevky.
„Medzi tými mnohými ľuďmi bola aj chudobná vdova, ktorá … vhodila do jednej z truhlíc dve malé bronzové mince známe ako haliere; jej príspevok sa rovnal menej ako pol centu v amerických peniazoch. Pán zavolal Svojich učeníkov, nasmeroval ich pozornosť na chudobnú vdovu a jej skutok, a povedal: ‚Vpravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok‘ [Marek 12:43 – 44].“3
Tá vdova nevyzerala ako niekto, kto má očividné postavenie v spoločnosti v jej dobe. V skutočnosti mala niečo dôležitejšie: jej zámery boli čisté a dala všetko, čo mala. Možno dala menej ako ostatní, potichšie ako ostatní, odlišne ako ostatní. V očiach niektorých to, čo dala, bolo bezvýznamné, ale v očiach Spasiteľa, rozpoznávateľa myšlienok a zámerov srdca4, dala všetko, čo mala.
Sestry, dávame Pánovi všetko bez výhrad? Obetujeme svoj čas a talenty, aby sa rastúca generácia mohla naučiť milovať Pána a dodržiavať Jeho prikázania? Slúžime so záujmom a usilovnosťou tým okolo nás aj tým, ktorí sú nám pridelení – obetujúc čas a energiu, ktorá by sa mohla využiť inými spôsobmi? Žijeme podľa dvoch veľkých prikázaní – milovať Boha a milovať Jeho deti?5 Často sa takáto láska prejavuje službou.
Prezident Dallin H. Oaks učil: „Náš Spasiteľ sa oddal nesebeckej službe. Učil, že všetci Ho máme nasledovať tým, že si odoprieme sebecké záujmy, aby sme mohli slúžiť druhým.“
Pokračoval:
„Známym príkladom toho, keď stratíme samých seba v službe druhým … je obeť, ktorú robia rodičia pre svoje deti. Matky trpia bolesťou a stratou osobných priorít a pohodlia, aby porodili a vychovali každé jedno dieťa. Otcovia prispôsobujú svoj život a priority, aby podporili rodinu. …
…Tiež sa radujeme z tých, ktorí sa starajú o zdravotne postihnutých členov rodiny a starnúcich rodičov. Žiadna z týchto služieb neobsahuje otázku: čo z toho budem mať ja? Každá si vyžaduje odložiť osobné výhody kvôli nesebeckej službe. …
[A] každá znázorňuje večnú zásadu, že sme šťastnejší a spokojnejší, keď konáme a slúžime kvôli tomu, čo dáme, nie kvôli tomu, čo dostaneme.
Náš Spasiteľ nás učí, aby sme Ho nasledovali tým, že prinesieme obete nevyhnutné k tomu, aby sme stratili samých seba v nesebeckej službe druhým.“6
Prezident Thomas S. Monson rovnako učil, že „keď sa pozrieme nášmu Stvoriteľovi do očí, asi sa nás nespýta ‚Koľko pozícií si zastával?‘, ale skôr ‚Koľkým ľuďom si pomohol?‘ V skutočnosti nemôžete nikdy milovať Pána, kým Mu neslúžite tým, že slúžite Jeho ľuďom.“7
Inými slovami, sestry, nebude záležať na tom, či sme sedeli na pohodlných sedadlách alebo či sme mali problém vydržať zhromaždenie na hrdzavej skladacej stoličke v zadnom rade. Dokonca nebude záležať ani na tom, či sme z nevyhnutnosti vyšli na chodbu, aby sme utíšili plačúce dieťa. Bude záležať na tom, že sme prišli s túžbou slúžiť, že sme si všimli tých, ktorým slúžime a radostne ich pozdravili a že sme sa predstavili tým, ktorí s nami sedeli v rade na skladacích stoličkách – že sme druhým ponúkli priateľstvo, aj keď nám nie sú pridelení, aby sme im slúžili. A určite bude záležať na tom, že všetko, čo robíme, robíme so špeciálnou ingredienciou služby spojenou s láskou a obeťou.
Prišla som na to, že nemusíme urobiť čokoládový koláč, aby sme boli úspešnými alebo zasvätenými učiteľkami Primáriek, pretože to nie je o koláči. Je to o láske, ktorá sa za tým skutkom ukrýva.
Svedčím, že tá láska sa stáva posvätnou skrze obeť – obeť učiteľky, a ešte viac skrze konečnú a večnú obeť Syna Božieho. Vydávam svedectvo, že On žije! Milujem Ho a veľmi chcem odložiť sebecké túžby, aby som milovala a slúžila tak ako On. V mene Ježiša Krista, amen.