Vezmime na seba meno Ježiša Krista

Starší Robert C. Gay

Predsedníctvo sedemdesiatnikov

Kiež na seba verne berieme meno Ježiša Krista – tým, že budeme vidieť tak ako On, že budeme slúžiť tak ako On a že budeme dôverovať tomu, že Jeho milosť je postačujúca.

Moji drahí bratia a sestry, keď som nedávno premýšľal o výzve prezidenta Russella M. Nelsona, aby sme nazývali Cirkev jej zjaveným menom, našiel som si v písmach miesto, kde Spasiteľ meno Cirkvi vysvetľoval Nefitom.¹ Pri čítaní Spasiteľových slov na mňa zapôsobilo, ako tiež povedal ľuďom: „Musíte na seba vziať meno Kristovo.“² To spôsobilo, že som sa zamyslel nad sebou a pýtal sa: „Beriem na seba Spasiteľovo meno tak, ako by si to On želal?“³ Rád by som sa s vami dnes podelil o niektoré vnuknutia, ktoré som obdržal ako odpoveď na svoju otázku.

Po prvé, brať na seba meno Kristovo znamená, že sa verne snažíme vidieť tak, ako vidí Boh.⁴ Ako vidí Boh? Joseph Smith povedal: „Zatiaľ čo jedna časť ľudskej rasy nemilosrdne súdi a odsudzuje druhú, Veľký Rodič vesmíru hľadí na celú ľudskú rodinu s otcovskou starostlivosťou a rodičovským ohľadom“, lebo „Jeho láska [je] nepredstaviteľná.“⁵

Pred niekoľkými rokmi zomrela moja staršia sestra. Mala ťažký život. Bojovala s evanjeliom a nebola nikdy skutočne aktívna. Jej manžel ju opustil a nechal na ňu výchovu štyroch malých detí. V ten večer, keď zomrela, som jej v izbe, kde boli prítomné aj jej deti, dal požehnanie, aby sa pokojne vrátila domov. V tej chvíli som si uvedomil, že až príliš často som definoval život svojej sestry podľa jej skúšok a neaktívnosti. Keď som v ten večer položil svoje ruky na jej hlavu, obdržal som od Ducha ostré napomenutie. Dostal som jasné poznanie jej dobrotivosti a možnosť vidieť ju tak, ako ju vidí Boh, nie ako človeka bojujúceho s evanjeliom a so životom, ale ako niekoho, kto sa musel boriť s ťažkými problémami, ktoré som ja nemal. Videl som ju ako vznešenú matku, ktorá napriek veľkým prekážkam vychovala štyri krásne, úžasné deti. Videl som ju ako priateľku našej matky, ktorá venovala čas tomu, aby sa o ňu starala a robila jej po smrti nášho otca spoločnosť.

Verím, že počas toho posledného večera s mojou sestrou mi Boh položil otázku: „Nevidíš, že každý okolo teba je posvätná bytosť?“

Brigham Young učil:

„Chcem Svätým zdôrazniť … aby brali mužov a ženy takých akí sú, a nie takých, akí ste vy sami.“⁶

„Ako často sa hovorí: ‚Tento človek urobil niečo zlé a nemôže byť Svätý.‘ … Počúvame, že niektorí nadávajú a klamú … [alebo] porušujú sabat. … Nesúďte také osoby, lebo nepoznáte zámer, ktorý s nimi Pán má. … [Skôr] s nimi majte trpezlivosť.“⁷

Vie si niekto z vás predstaviť, že by ste vy a vaše bremená unikli pozornosti nášho Spasiteľa? Spasiteľ sa díval rovnakými očami na Samaritána, na cudzoložnicu, na vyberača daní, na malomocného, na mentálne postihnutého aj na hriešnika. Všetci boli deťmi Jeho Otca. A všetkých mohol vykúpiť.

Dokážete si predstaviť, že by sa odvrátil od niekoho, kto má pochybnosti o svojom mieste v Božom kráľovstve, či od niekoho, kto akokoľvek trpí?⁸ Ja nie. V očiach Krista má každá duša nekonečnú hodnotu. Nikto nie je predurčený k zlyhaniu. Večný život je dosiahnuteľný pre všetkých.⁹

Z napomenutiach, ktoré mi Duch udelil pri lôžku mojej sestry, som získal veľké ponaučenie: že keď budeme vidieť tak ako Pán, získame dvojité víťazstvo – vykúpenie ako pre tých, na ktorých budeme pôsobiť, tak aj sami pre seba.

Po druhé, ak máme na seba brať meno Kristovo, musíme nielen vidieť ako Boh, ale musíme konať Jeho dielo a slúžiť ako On. Žijeme podľa dvoch veľkých prikázaní, podrobujeme sa Božej vôli, zhromažďujeme Izrael a nechávame svoje svetlo svietiť pred ľuďmi.¹⁰ Prijímame zmluvy a obrady Jeho znovuzriadenej Cirkvi a žijeme podľa nich.¹¹ Keď tak činíme, Boh nás obdarúva mocou, aby sme mohli žehnať sebe, svojej rodine aj životom druhých.¹² Položte si otázku: „Poznám niekoho, kto vo svojom živote nepotrebuje moci nebies?“

Keď sa posvätíme, Boh medzi nami spôsobí zázraky.¹³ Posväcujeme sa tým, že očisťujeme svoje srdcia.¹⁴ A svoje srdcia očisťujeme tým, že počúvame Boha¹⁵, činíme pokánie z hriechov¹⁶, obrátime sa¹⁷ a milujeme tak, ako miloval On.¹⁸ Spasiteľ nám položil otázku: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena?“¹⁹

Nedávno som sa dozvedel o zážitku, ktorý mal vo svojom živote starší James E. Talmage, ktorý ma primäl zastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, ako milujem ľudí okolo seba a ako im slúžim. Ako mladý profesor, ešte predtým, než sa stal apoštolom, a na vrchole epidémie smrtiaceho záškrtu v roku 1892, starší Talmage zistil, že blízko neho býva neznáma rodina, nečlenovia Cirkvi, ktorí sa touto chorobou nakazili. Nikto nechcel riskovať tým, že by vstúpil do nakazeného domu. Avšak starší Talmage sa k nim okamžite vybral. Našiel tam štyri deti, dva a polročné mŕtve na posteli, päťročné a desaťročné vo veľkých bolestiach a zoslabnuté trinásťročné dieťa. Rodičia boli zlomení žiaľom a vyčerpaním.

Starší Talmage obliekol mŕtve dieťa a aj tie živé, pozametal miestnosti, vyniesol špinavú bielizeň a spálil špinavé infikované handry. Pracoval celý deň a na druhý deň ráno sa tam vrátil. V tú noc zomrelo aj desaťročné dieťa. Zobral päťročné dievčatko a držal ho v náručí. Krvavé hlieny, ktoré vykašliavalo, boli všade po jeho tvári a oblečení. Napísal: „Nemohol som ju odložiť,“ a držal ju, pokiaľ mu nezomrela v náručí. Pomohol pochovať všetky tri deti a zaistil pre trúchliacu rodinu jedlo a čisté oblečenie. Po návrate domov sa brat Talmage zbavil oblečenia, okúpal sa v zinkovom roztoku, izoloval sa od svojej rodiny a prekonal mierny priebeh tejto choroby.²⁰

Životy mnohých ľudí okolo nás sú v stávke. Svätí na seba berú Spasiteľovo meno tým, že sa posväcujú a slúžia všetkým, bez ohľadu na to, kto sú – keď tak činíme, životy sú zachránené.²¹

A nakoniec, verím, že ak máme na seba vziať Jeho meno, musíme Mu dôverovať. Na jednom nedeľnom zhromaždení mala jedna mladá žena takúto otázku: „Môj priateľ a ja sme sa nedávno rozišli a on sa rozhodol odísť z Cirkvi. Hovorí mi, že nikdy nebol šťastnejší. Ako je to možné?“

Spasiteľ na túto otázku odpovedal, keď povedal Nefitom: „Ale ak nie je [váš život postavený] na evanjeliu mojom, a je [postavený] na skutkoch ľudských či na skutkoch diablových, veru hovorím vám, na čas [budete mať] radosť zo skutkov svojich, a čoskoro príde koniec.“²² Okrem evanjelia Ježiša Krista jednoducho neexistuje trvalá radosť.

Na tom zhromaždení som však premýšľal o mnohých dobrých ľuďoch, ktorých poznám a ktorí bojujú s veľkými bremenami a prikázaniami, z ktorých majú prinajmenšom obavu. Pýtal som sa sám seba: „Čo iné by im Spasiteľ asi povedal?“²³ Myslím, že by sa opýtal: „Dôveruješ mi?“²⁴ Žene s krvotokom povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“²⁵

Jedným z mojich obľúbených veršov z písiem je Ján 4:4, kde sa píše: „Musel však ísť cez Samáriu.“

Prečo mám ten verš rád? Pretože Ježiš do Samárie nemusel ísť. Židia v Jeho dobe Samaritánmi opovrhovali a Samáriu na svojich cestách obchádzali. Ježiš sa tam ale rozhodol ísť, aby pred celým svetom po prvýkrát prehlásil, že to On je zasľúbeným Mesiášom. Pre toto posolstvo si vybral nielen vyvrhnutú skupinu, ale zároveň ženu – a to nie hocijakú, ale ženu, ktorá žila v hriechu – niekoho, kto bol v tej dobe považovaný za najposlednejšieho z posledných. Myslím si, že Ježiš to urobil preto, aby každý z nás mohol vždy rozumieť, že Jeho láska je väčšia než naše obavy, zranenia, závislosti, pochybnosti, pokušenia, hriechy, rozpadnuté rodiny, depresia a úzkosti, chronická choroba, bieda, týranie a zneužívanie, skľúčenosť či opustenosť.²⁶ Praje si, aby všetci vedeli, že neexistuje nič ani nikto, čo alebo koho by nedokázal uzdraviť a priviesť k trvalej radosti.²⁷

Jeho milosť je postačujúca.²⁸ On sám zostúpil pod všetky veci. Moc Jeho uzmierenia je mocou, vďaka ktorej je možné v živote prekonať akékoľvek bremeno.²⁹ Posolstvo o žene pri studni sa týka toho, že On pozná našu životnú situáciu³⁰ a že môžeme vždy kráčať s Ním, nech už sme kdekoľvek. Onej žene aj každému z nás hovorí: „Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale … bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“³¹

Prečo by ste sa pri putovaním životom vôbec kedy odvracali od jediného Spasiteľa, ktorý má všetku moc uzdraviť a oslobodiť vás? Nech už musíte zaplatiť akúkoľvek cenu, aby ste Mu dôverovali, stojí to za to. Moji bratia a sestry, rozhodnime sa prehĺbiť svoju vieru v Nebeského Otca a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.

Zo samotnej hĺbky svojej duše vydávam svedectvo o tom, že Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní je Spasiteľova Cirkev, vedená žijúcim Kristom skrze skutočného proroka. Modlím sa za to, aby sme verne brali meno Ježiša Krista na seba – tým, že budeme vidieť tak ako On, že budeme slúžiť tak ako On a že budeme dôverovať tomu, že Jeho milosť je postačujúca na to, aby nás priviedla domov k trvalej radosti. V mene Ježiša Krista, amen.