Pozdvihni hlavu svoju a raduj sa
Keď čelíme ťažkým veciam Pánovým spôsobom, kiež pozdvihneme hlavu svoju a radujeme sa.
V roku 1981 som išiel s mojím otcom a dvomi blízkymi priateľmi na dobrodružnú výpravu na Aljašku. Mali sme prísť k vzdialenému jazeru a vyliezť na nejakú nádhernú vysočinu. Aby sme zmenšili náklad, ktorý sme museli osobne odniesť, zabalili sme naše zásoby do debien, obalili ich do peny, pripevnili na ne farebné stuhy a vyhodili ich z okna nášho lietadla do nášho plánovaného cieľa.
Keď sme tam prišli, hľadali sme a hľadali, ale na naše zdesenie sme nemohli nájsť žiadnu z tých debien. Nakoniec sme jednu našli. Bol v nej malý plynový sporák, nepremokavá plachta, nejaké sladkosti a pár balíčkov instantného jedla na výrobu hamburgerov, ale žiadne hamburgery. Nemali sme žiadny spôsob, ako komunikovať s vonkajším svetom a náš plánovaný odlet bol o týždeň.
Z tejto skúsenosti som si vzal dve cenné ponaučenia: Prvé, nevyhadzuj svoje jedlo z okna. Druhé, niekedy musíme čeliť ťažkým veciam.
Často je našou reakciou na ťažké veci otázka „Prečo ja?“ Avšak pýtať sa prečo nikdy neodstráni tú ťažkú vec. Pán vyžaduje, aby sme prekonali ťažkosti a poukázal na to, že všetky tieto veci nám dajú skúsenosti a budú pre naše dobro.1
Niekedy nás žiada urobiť ťažkú vec Pán a niekedy sú naše ťažkosti vytvorené použitím našej vlastnej slobodnej vôle alebo slobodnej vôle druhých. Nefi zažil obe tieto situácie. Keď Lechí vyzval svojich synov, aby sa vrátili a získali od Lábána dosky, povedal: „A teraz, hľa, bratia tvoji reptajú, hovoriac, že je to ťažká vec, čo od nich požadujem; ale hľa, ja to od nich nepožadujem, ale je to prikázanie od Pána.“2 Pri inej príležitosti použili Nefiho bratia svoju slobodnú vôľu, aby obmedzili tú jeho: „…položili ruky svoje na mňa, lebo hľa, boli nesmierne rozhnevaní a zviazali ma povrazmi, lebo sa usilovali pripraviť ma o život…“3
Joseph Smith čelil ťažkej veci v žalári v Liberty. S úľavou v nedohľadne a v zúfalstve Joseph zvolal: Ó Bože, kde si?4 Bezpochyby sa niektorí z nás už cítili tak ako Joseph.
Každý čelí ťažkým veciam: smrti milovaného, rozvodu, vzdorovitému dieťaťu, chorobe, skúškam viery, stratenej práci alebo inému problému.
Navždy ma zmenilo, keď som počul tieto slová od staršieho Neala A. Maxwella z Kvóra Dvanástich, ktoré povedal uprostred svojho boja s leukémiou. Povedal: „Nad niečím som hĺbavo premýšľal a napadlo mi týchto 13 poučných a upokojujúcich slov: ‚Ja som ti dal leukémiu, aby si mohol učiť môj ľud s autentickosťou.‘“ Potom pokračoval vyjadrením toho, ako ho táto skúsenosť požehnala „perspektívou úžasných skutočností večnosti. … Takéto záblesky večnosti nám môžu pomôcť prejsť ďalších 100 metrov, čo môže byť veľmi ťažké“.5
Aby som nám pomohol prejsť našimi ťažkými obdobiami a vyhrať nad nimi takýmito zábleskami večnosti, chcel by som navrhnúť dve veci. Musíme čeliť ťažkým veciam tým, že po prvé, odpustíme druhým a po druhé, odovzdáme samých seba Nebeskému Otcovi.
Odpustenie tým, ktorí možno spôsobili našu ťažkú vec a zmierenie sa „s vôľou Božou“6 môže byť náročné. Najviac môže ublížiť to, keď našu ťažkú vec spôsobil člen rodiny, blízky priateľ alebo dokonca my sami.
Ako mladý biskup som sa naučil odpúšťať, keď sa môj prezident kolu Bruce M. Cook podelil o nasledujúci príbeh. Vysvetlil:
„Koncom 70. rokov som s niekoľkými kolegami začal podnikať. Hoci sme nerobili nič ilegálne, zopár zlých rozhodnutí v kombinácii s náročným ekonomickým obdobím malo za následok naše zlyhanie.
Niektorí investori podali žalobu, aby získali späť, čo stratili. Ich právny zástupca bol zhodou okolností radca v biskupstve mojej rodiny. Bolo veľmi ťažké podporovať muža, o ktorom som si myslel, že sa ma snaží zničiť. Vytvoril som si voči nemu skutočnú nevraživosť a považoval som ho za svojho nepriateľa. Po piatich rokoch právnych ťahaníc sme stratili všetko, čo sme vlastnili, vrátane nášho domu.
V roku 2002 sme sa s mojou manželkou dozvedeli, že predsedníctvo kolu, v ktorom som slúžil ako radca, sa bude reorganizovať. Keď sme pred uvoľnením z povolania cestovali na krátku dovolenku, spýtala sa ma, koho by som vybral ako svojich radcov, keby som bol povolaný ako nový prezident kolu. Nechcel som sa o tom rozprávať, ale nástojila. Nakoniec mi napadlo jedno meno. Ona potom spomenula meno toho právneho zástupcu, ktorého sme považovali pred 20 rokmi za stred našich problémov. Keď to hovorila, Duch potvrdil, že on by mal byť tým druhým radcom. Mohol som tomu mužovi odpustiť?
Keď mi starší David E. Sorensen ponúkol povolanie slúžiť ako prezident kolu, dal mi hodinu na výber radcov. Cez slzy som naznačil, že mi Pán toto zjavenie už poskytol. Keď som vyslovil meno toho muža, ktorého som považoval za nepriateľa, hnev, nevraživosť a nenávisť, ktorú som v sebe živil, zmizla. V tej chvíli som sa naučil o pokoji, ktorý prichádza s odpustením skrze Kristove uzmierenie.“
Inými slovami, môj prezident kolu mu naozaj „úprimne odpustil“, tak ako Nefi za stara.7 Poznal som prezidenta Cooka a jeho radcov ako dvoch spravodlivých kňazských vedúcich, ktorí sa mali navzájom radi. Rozhodol som sa byť ako oni.
Roky predtým počas tej smoly, ktorú sme zažili na Aljaške, som sa rýchlo naučil, že obviňovať druhých za naše okolnosti – pilota, ktorý vyhodil jedlo v slabnúcom svetle – nie je riešením. Keď sme však zažili fyzické vyčerpanie, nedostatok jedla, chorobu a spanie na zemi počas veľkej búrky len s nepremokavou plachtou, ktorá nás zakrývala, naučil som sa, že „Bohu nič nebude nemožné“.8
Mladí ľudia, Boh od vás vyžaduje ťažké veci. Jedna 14-ročná mladá žena súťažne hrávala basketbal. Snívala o tom, že bude hrať stredoškolský basketbal ako jej staršia sestra. Potom sa dozvedela, že jej rodičia boli povolaní, aby predsedali misii v Guatemale.
Po príchode zistila, že zopár jej predmetov bude v španielčine, ktorou ešte nevedela hovoriť. Na jej škole nebol ani jeden dievčenský športový tím. Bývala na 14. poschodí budovy s prísnou bezpečnosťou. A ako čerešnička na torte bolo, že nemohla ísť von sama z bezpečnostných dôvodov.
Jej rodičia celé mesiace počúvali, ako zaspáva s plačom. Lámalo im to srdce! Nakoniec sa rozhodli, že ju na strednú školu pošlú domov k jej starej mame.
Keď moja manželka vošla do dcérinej izby, aby jej povedala, ako sme sa rozhodli, videla, ako naša dcéra kľačí a modlí sa, s Knihou Mormonovou otvorenou na posteli. Duch mojej manželke pošepkal: „Bude v poriadku,“ a ona potichu odišla z izby.
Už sme ju viac nepočuli zaspávať s plačom. S odhodlaním a Pánovou pomocou statočne čelila oným trom rokom.
Na konci našej misie som sa svojej dcéry spýtal, či bude slúžiť misiu na plný úväzok. Jej odpoveď bola: „Nie, oci, ja už som slúžila.“
S tým som bol úplne spokojný! Ale asi o šesť mesiacov neskôr ma Duch zobudil uprostred noci s touto myšlienkou: „Povolal som tvoju dcéru, aby slúžila na misii.“
Moja reakcia bola: „Nebeský Otec, už obetovala tak veľa.“ Okamžite som bol Duchom opravený a pochopil som, že jej misionársku službu požadoval Pán.
Čoskoro na to som zobral svoju dcéru na obed. Ponad stôl som povedal: „Ganzie, vieš, prečo sme tu?“
Povedala: „Áno, oci. Vieš, že musím slúžiť na misii. Nechcem ísť, ale idem.“
Pretože odovzdala svoju vôľu Nebeskému Otcovi, slúžila Mu celým srdcom, mocou, mysľou a silou. Naučila svojho otca, ako urobiť ťažkú vec.
Prezident Russell M. Nelson žiadal od mládeže vo svojom celosvetovom slávnostnom zasadaní pre mládež niektoré ťažké veci. Prezident Nelson povedal: „Mojou piatou výzvou pre vás je vynikať; buďte odlišní od sveta. … Pán potrebuje, aby ste vyzerali, zneli, konali a obliekali sa ako skutoční učeníci Ježiša Krista.“9 To môže byť ťažké, no ja viem, že to dokážete – a s radosťou.
Pamätajte si, že „ľudia sú, aby mohli mať radosť“.10 Napriek všetkému, čomu Lechí čelil, našiel radosť. Spomínate si, keď bol Alma „zaťažený zármutkom“11 kvôli ľudu mesta Ammonia? Anjel mu povedal: „Požehnaný si, Alma; takže pozdvihni svoju hlavu a raduj sa … lebo si bol verný v zachovávaní prikázaní Božích.“12 Alma sa naučil úžasnú pravdu: môžeme sa radovať vždy, keď dodržiavame prikázania. Spomeňte si, že počas vojen a ťažkostí, ktorým čelili v dobe kapitána Moroniho, „nebolo nikdy medzi ľudom Nefiho šťastnejšej doby“.13 Môžeme a mali by sme nájsť radosť, keď čelíme ťažkým veciam.
Spasiteľ čelil ťažkým veciam: „A svet … ho bude súdiť, akoby bol ničím; a preto ho bičujú, a on to znáša; a bijú ho, a on to znáša. Áno, pľujú na neho, a on to znáša pre milujúcu láskavosť svoju a zhovievavosť svoju k deťom ľudským.“14
Kvôli tej milujúcej láskavosti vytrpel Ježiš Kristus uzmierenie. Následkom toho hovorí každému z nás: „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“15 Vďaka Kristovi môžeme tiež premôcť svet.
Keď čelíme ťažkým veciam Pánovým spôsobom, kiež pozdvihneme hlavu svoju a radujeme sa. Pri tejto posvätnej príležitosti svedčiť svetu vyhlasujem, že náš Spasiteľ žije a vedie Svoju Cirkev. V mene Ježiša Krista, amen.