Božská nespokojnosť
Božská nespokojnosť nás môže pohnúť k činu viery, nasledovať Spasiteľovu výzvu konať dobro a dať Mu s pokorou svoj život.
Keď som chodila na základnú školu, chodievali sme naspäť domov po vydláždenom chodníku, ktorý sa vinul nahor po okraji kopca. Bol tam aj druhý chodník, nevydláždený, ktorý sme volali „chlapčenský chodník“. Chlapčenský chodník bola prašná cestička, ktorá viedla v priamom smere hore na kopec. Bola kratšia, ale oveľa strmšia. Ako malé dievča som vedela, že by som vyšla po hocijakom chodníku, po ktorom by vyšli aj chlapci. No dôležitejšie bolo, že som vedela, že žijem v neskorších dňoch a že budem musieť robiť náročné veci, tak ako pionieri – a chcela som byť pripravená. Takže z času na čas som zaostala za skupinkou svojich priateľov, ktorí išli po vydláždenom chodníku, vyzula som si topánky a kráčala bosá po chlapčenskom chodníku. Snažila som sa zoceliť svoje chodidlá.
Ako malé dievča z Primáriek som si myslela, že sa tak môžem pripraviť. Teraz som už múdrejšia! Namiesto kráčania naboso po horských chodníkoch viem, že môžem pripraviť svoje nohy, aby kráčali po ceste zmluvy tým, že budem odpovedať na výzvy Ducha Svätého. Lebo Pán povoláva skrze Svojho proroka každú z nás, aby sme žili a starali sa o druhých „vznešenejším a svätejším spôsobom“ a „zlepšili sa“.1
Tieto prorocké výzvy k činu, spolu s naším vnútorným vedomím, že sa môžeme zlepšiť a byť niečím viac, v nás niekedy vytvárajú niečo, čo starší Neal A. Maxwell nazval „božská nespokojnosť“.2 Božská nespokojnosť nastáva, keď porovnáme „to, čím sme, [s] tým, na čo máme silu sa stať“.3 Každý z nás, ak sme úprimní, cíti priepasť medzi tým, kde sme a kto sme, a medzi tým, kde chceme byť a kým sa chceme stať. Túžime po väčšej osobnej výkonnosti. Máme tieto pocity, pretože sme dcéry a synovia Boží, narodení so svetlom Kristovým, a predsa žijeme v padlom svete. Tieto pocity sú dané Bohom a vytvárajú naliehavú potrebu konať.
Mali by sme uvítať pocity božskej nespokojnosti, ktoré nás povolávajú na vznešenejšiu cestu, a zároveň rozpoznať a vyhýbať sa Satanovej napodobenine – paralyzujúcemu pocitu znechutenia. Je to vzácna príležitosť, ktorú Satan veľmi dychtivo využíva. Môžeme sa rozhodnúť kráčať po vznešenejšej ceste, ktorá nás vedie k hľadaniu Boha a Jeho pokoja a milosti, alebo môžeme počúvať Satana, ktorý nás bombarduje myšlienkami, že nikdy nebudeme dosť dobré: dosť bohaté, dosť múdre, dosť krásne, dosť čokoľvek. Naša nespokojnosť sa môže stať božskou – alebo zničujúcou.
Konajte s vierou
Jeden spôsob, ako rozlíšime božskú nespokojnosť od Satanovej napodobeniny je, že božská nespokojnosť nás povedie k činu viery. Božská nespokojnosť nás nevyzýva zostať v našej komfortnej zóne, ani nás neprivedie do zúfalstva. Zistila som, že keď sa utápam myšlienkami všetkého, čím nie som, nenapredujem a je pre mňa oveľa ťažšie cítiť a nasledovať Ducha.4
Ako mladý muž si bol Joseph Smith veľmi dobre vedomý svojich nedostatkov a strachoval sa o „blaho svojej nesmrteľnej duše“. Potom pokračoval: „Moja myseľ začala byť nesmierne utrápená, lebo som sa presvedčil o skutočnosti svojich hriechov a … žialil som pre svoje vlastné hriechy a pre hriechy sveta.“5 To ho viedlo k vážnemu zamysleniu sa a k veľkému nepokoju.6 Znie vám to povedome? Ste nepokojné alebo utrápené kvôli svojim nedostatkom?
Nuž, Joseph niečo urobil. Povedal: Často som si hovoril: Čo sa má urobiť?7 Joseph konal s vierou. Obrátil sa na písma, prečítal si výzvu v Jakubovi 1:5 a obrátil sa na Boha o pomoc. Výsledné zjavenie započalo znovuzriadenie. Som veľmi vďačná, že Josephova božská nespokojnosť, jeho obdobie nepokoja a zmätku, mu dalo podnet k skutku viery.
Nasledujte nabádania činiť dobro
Svet často používa pocit nespokojnosti ako výhovorku na to, aby sme boli zahľadené do seba, aby sa naše myšlienky sústredili na nás a do minulosti a aby sme každá individuálne stále rozoberali to, kto somja, čím ja nie som a čo ja chcem. Božská nespokojnosť nás motivuje nasledovať príklad Spasiteľa, ktorý „chodil, dobre činil“.8 Keď budeme kráčať po ceste učeníctva, získame duchovné nabádania, aby sme pomohli druhým.
Jeden príbeh, ktorý som počula pred rokmi, mi pomohol rozpoznať nabádania od Ducha Svätého a potom konať na ich základe. Sestra Bonnie D. Parkinová, bývalá generálna prezidentka Združenia pomoci, sa podelila o nasledovné:
„Susan … bola skvelá krajčírka. Prezident [Spencer W.] Kimball navštevoval [jej] zbor. Jednu nedeľu si Susan všimla, že má nový oblek. Jej otec jej nedávno … priniesol nádhernú hodvábnu látku. Susan si pomyslela, že z tej látky by bola skvelá kravata, ktorá by sa hodila k novému obleku prezidenta Kimballa. A tak v pondelok tú kravatu ušila. Zabalila ju do hodvábneho papiera a prešla ulicou k domu prezidenta Kimballa.
Na ceste k vchodovým dverám sa odrazu zastavila a pomyslela si: ‚Kto som, aby som ušila kravatu pre proroka? Zrejme ich má nadostač.‘ Keď sa rozhodla, že urobila chybu, obrátila sa na odchod.
Práve vtedy otvorila sestra Kimballová vchodové dvere a povedala: ‚Ach, Susan!‘
Jachtajúc Susan povedala: ‚V nedeľu som videla prezidenta Kimballa v jeho novom obleku. Otec mi nedávno priniesol hodváb z New Yorku … a tak som mu ušila kravatu.‘
Skôr ako Susan pokračovala, sestra Kimballová ju zastavila, chytila ju za plecia a povedala: ‚Susan, nikdy nepotláčaj ušľachtilú myšlienku.‘“9
Veľmi sa mi to páči! „Nikdy nepotláčaj ušľachtilú myšlienku.“ Niekedy keď cítim, že mám niečo pre niekoho urobiť, premýšľam, či to bolo nabádanie alebo len moje vlastné myšlienky. No spomeniem si, že „to, čo je od Boha, vyzýva a nutká činiť dobro neustále; a preto každá vec, ktorá vyzýva a nutká činiť dobro a milovať Boha, a slúžiť mu, je inšpirovaná Bohom“.10
Či už sú to priame nabádania alebo len nutkanie pomôcť, dobrý skutok nie je nikdy mrhaním, lebo „láska nikdy neprestane“11 – a nikdy nie je nesprávnou odpoveďou.
Často je načasovanie nevyhovujúce a zriedka poznáme dopad našich malých skutkov služby. Ale z času na čas rozpoznáme, že sme boli nástroje v rukách Božích a budeme vďačné za poznanie, že Duch Svätý, ktorý prostredníctvom nás pracuje, je prejavom Božieho súhlasu.
Sestry, my všetky môžeme prosiť o to, aby nám Duch Svätý ukázal „všetky veci, ktoré [máme] činiť“12, aj keď náš zoznam úloh už vyzerá byť plný. Keď sme nabádané, môžeme zanechať riady v dreze alebo prijaté správy plné ťažkostí, ktoré si vyžadujú pozornosť, aby sme prečítali niečo dieťaťu, navštívili priateľa, postrážili susedkine deti alebo slúžili v chráme. Nechápte ma zle – tiež si robím zoznamy; veľmi rada si odškrtávam jednotlivé položky. Ale pokoj prichádza s vedomím, že byť niečo viac sa nevyhnutne nerovná tomu robiť viac. Keď reagujem na nespokojnosť tým, že sa rozhodnem nasledovať nabádania, mení to spôsob, akým premýšľam o „svojom čase“, a vnímam ľudí nie ako niečo, čo ma ruší, ale ako zmysel života.
Božská nespokojnosť nás vedie ku Kristovi
Božská nespokojnosť nás privádza k pokore, nie k sebaľútosti alebo znechuteniu, ktoré pochádzajú z toho, keď sa porovnávame, z čoho vždy vyjdeme nedostačujúce. Ženy, ktoré dodržiavajú zmluvy, sú rôznorodé; ich rodiny, životné skúsenosti a okolnosti sa líšia.
Pravdaže ani jedna z nás nenaplní očakávania nášho božského potenciálu a v uvedomení si, že samé sme nedostačujúce, je istá pravda. Ale dobré zvesti evanjelia sú, že s milosťou Božou sme dostačujúce. S Kristovou pomocou môžeme robiť všetky veci.13 Písma sľubujú, že „[nájdeme] milosť na pomoc v pravý čas“.14
Prekvapujúcou pravdou je, že naše slabosti môžu byť požehnaním, keď nás prinútia k pokore a obrátia ku Kristovi.15 Nespokojnosť sa stáva božskou vtedy, keď s pokorou pristúpime k Ježišovi Kristovi so svojimi nedostatkami, a nie keď sa držíme bokom v sebaľútosti.
V skutočnosti sa Ježišove zázraky často začínajú rozpoznaním nedostatkov, potrieb, zlyhania alebo nedostatočnosti. Spomínate si na bochníky chleba a ryby? Každý z pisateľov evanjelia hovorí o tom, ako Ježiš zázračne nakŕmil tisíce, ktoré Ho nasledovali.16 Ale ten príbeh začína tým, že učeníci rozpoznali svoj nedostatok; uvedomili si, že majú iba „päť jačmenných chlebov a dve rybičky; ale čo je to pre toľkých?“17 Učeníci mali pravdu: nemali dostatok jedla, ale dali Ježišovi, čo mali a On potom učinil zázrak.
Cítili ste niekedy, že vaše talenty a dary sú primalé na úlohu pred vami? Ja áno. Ale vy aj ja môžeme dať Kristovi, čo máme, a On znásobí naše úsilie. To, čo ponúkate, je viac ako dosť – dokonca aj s vašimi ľudskými nedostatkami a slabosťami – ak sa spoliehate na Božiu milosť.
Pravdou je, že každá z nás je vzdialená od Božstva len jednou generáciou – lebo sme Božie deti.18 A práve tak ako to robil s prorokmi aj obyčajnými mužmi a ženami už od začiatku časov, tak chce Nebeský Otec zmeniť aj nás.
C. S. Lewis vysvetlil Božiu moc meniť týmto spôsobom: „Predstavte si sami seba ako žijúci dom. Boh vojde, aby ten dom prebudoval. Najskôr možno rozumiete tomu, čo robí. Opravuje odtoky a zastavuje zatekanie strechy a tak ďalej; viete, že to bolo potrebné urobiť, a tak nie ste prekvapení. Ale zakrátko začína ten dom prerábať spôsobom, ktorý príšerne bolí. … [Viete,] stavia celkom odlišný dom ako je ten, ktorý ste mali na mysli vy. … Mysleli ste si, že sa z vás stáva slušná, malá chatka: ale On stavia palác. Plánuje prísť a žiť v ňom On Sám.“19
Vďaka zmiernej obeti nášho Spasiteľa sa môžeme vyrovnať úlohám, ktoré sú pred nami. Proroci učia, že keď putujeme po ceste učeníctva, môžeme byť posvätení skrze Kristovu milosť. Božská nespokojnosť nás môže pohnúť k činu viery, nasledovať Spasiteľovu výzvu konať dobro a dať Mu s pokorou svoj život. V mene Ježiša Krista, amen.