Pán vedie Svoju Cirkev
Pánovo vedenie Jeho Cirkvi si vyžaduje veľkú a neochvejnú vieru od všetkých na zemi, ktorí Mu slúžia.
Moji drahí bratia, ktorí držíte kňazstvo Božie, dnes si k vám želám hovoriť o úžasnom spôsobe, ktorým Pán vedie Svoje kráľovstvo na zemi. Už poznáte základy. Modlím sa za to, aby vám ich Duch Svätý potvrdil.
Po prvé, Ježiš Kristus je hlavou Cirkvi na celej zemi.
Po druhé, vedie Svoju Cirkev v dnešnej dobe tým, že hovorí k mužom zvaným proroci, a činí tak skrze zjavenie.
Po tretie, dával zjavenie Svojim prorokom pred dávnymi časmi, stále ho dáva a bude v tom pokračovať.
Po štvrté, poskytuje potvrdzujúce zjavenie tým, ktorí slúžia pod vedením Jeho prorokov.
Z týchto základných právd rozpoznávame, že Pánovo vedenie Jeho Cirkvi si vyžaduje veľkú a neochvejnú vieru od všetkých na zemi, ktorí Mu slúžia.
Napríklad, vyžaduje si to vieru, aby sme verili, že vzkriesený Pán dozerá na každodenné maličkosti Jeho kráľovstva. Vyžaduje si to vieru, aby sme verili, že povoláva nedokonalých ľudí do zodpovedných funkcií. Vyžaduje si to vieru, aby sme verili, že dokonale pozná ľudí, ktorých povoláva, ich schopnosti aj ich potenciál, a tak vo Svojich povolaniach nerobí žiadne chyby.
Niektorí z vás v publiku sa možno usmejete alebo pokývate hlavou – tí, ktorí si myslíte, že vaše povolanie slúžiť je asi omyl, aj tí, ktorí si predstavíte niekoho, koho poznáte, kto neverí, že by bol schopný slúžiť v pozícii, do ktorej bol povolaný. Moja rada pre obe skupiny je, aby ste odložili takéto úsudky, až kým lepšie neuvidíte to, čo vidí Pán. Úsudok, ktorý by ste však mali mať je, že vy máte schopnosť obdržať zjavenie a bez strachu podľa neho konať.
Urobiť to si vyžaduje vieru. A uveriť tomu, že Pán povolal nedokonalých ľudských služobníkov, aby vás viedli, si vyžaduje ešte väčšiu vieru. Dnes večer je mojím cieľom prehĺbiť vašu vieru v to, že Boh vás vedie vo vašej službe Jemu. A čo je dokonca omnoho dôležitejšie, mojou nádejou je prehĺbiť vašu vieru v to, že Pán inšpiruje nedokonalých ľudí, ktorých povolal ako vašich vedúcich.
Možno si najprv myslíte, že takáto viera nie je dôležitá pre úspech Pánovej Cirkvi a kráľovstva. Avšak, možno objavíte – nezáležiac na tom, kde sa nachádzate v reťazi kňazskej služby, od Pánovho proroka k novému držiteľovi Áronovho kňazstva – že oná viera je nevyhnutná.
Začnime s tým, čo znamená viera pre prezidenta kvóra učiteľov alebo diakonov. Je pre neho dôležité mať vieru v to, že Pán ho osobne povolal, poznajúc slabosti a prednosti oného učiteľa. Musí mať vieru v to, že muž, ktorý ho povolal, obdržal zjavenie od Ducha Božieho. Jeho radcovia a členovia kvóra musia mať tú istú vieru, aby ho nasledovali s nebojácnou dôverou.
Videl som takúto dôveru, keď som v jedno nedeľné ráno videl chlapca, ktorý sedel so svojím predsedníctvom kvóra diakonov. Bol ich novopovolaný tajomník. Mladé predsedníctvo sa spolu radilo. Hovorili o niekoľkých spôsoboch, ako by mohli vyplniť biskupovu žiadosť, aby priviedli späť do cirkvi neaktívneho chlapca. Po modlitbe a diskusii sa rozhodli, že tajomník pôjde do domu chlapca, ktorý nikdy neprišiel na zhromaždenie, a pozve ho.
Tajomník nepoznal oného chlapca, ale vedel, že jeden z chlapcových rodičov je neaktívny a druhý nie je člen a nie je priateľský. Tento tajomník cítil obavy, ale nie strach. Vedel, že prorok Boží požiadal držiteľov kňazstva, aby priviedli späť stratenú ovcu. A počul modlitbu svojho predsedníctva. Počul, ako sa zhodli na mene chlapca, ktorého treba zachrániť a na jeho vlastnom mene.
Pozeral som sa, ako oný tajomník kráčal po ulici k domu neaktívneho chlapca. Kráčal pomaly, ako keby išiel v ústrety veľkému nebezpečenstvu. Ale o pol hodiny išiel naspäť po ceste s oným chlapcom a šťastne sa smiali. Nie som si istý, či to vtedy vedel, ale išiel tam s vierou, že bol v Pánovej službe. Táto viera s ním zostala a rástla počas jeho života, keď sa stal misionárom, otcom, vedúcim mladých mužov a biskupom.
Pohovorme si teraz o tom, čo takáto viera znamená pre biskupa. Biskup je niekedy povolaný, aby slúžil ľuďom, ktorí ho dobre poznajú. Členovia zboru vedia niečo o jeho ľudských slabostiach a duchovných prednostiach a vedia, že mohli byť v zbore povolaní iní – ďalší, ktorí sa zdajú vzdelanejší, skúsenejší, láskavejší alebo dokonca lepšie vyzerajúci.
Títo členovia musia zistiť, že povolanie slúžiť ako biskup prichádza od Pána, zjavením. Bez ich viery by biskup, ktorý bol povolaný Bohom, zistil, že je ťažšie získať zjavenie, ktoré potrebuje, aby im pomohol. Bez viery členov, ktorí ho podporujú, nebude mať úspech.
Našťastie, aj opak je pravdou. Premýšľajte o Pánovom služobníkovi kráľovi Benjamínovi, ktorý viedol svoj ľud k pokániu. Srdcia ľudí boli obmäkčené ich vierou, že bol povolaný Bohom, napriek jeho ľudským slabostiam, a že jeho slová prišli od Boha. Spomínate si, že ľud povedal: „Áno, veríme všetkým slovám, ktoré si k nám hovoril; … vieme o ich pravosti a pravdivosti, skrze Ducha Pána Vševládneho, ktorý v nás, alebo v srdci našom, spôsobil mocnú zmenu, takže už nemáme viac sklon činiť zlo, ale činiť dobro neustále“ (Mosiáš 5:2).
Aby mal vedúci úspech v Pánovej práci, dôvera ľudí v to, že je povolaný Bohom musí prevážiť ich pohľad na jeho nedokonalosti a slabosti smrteľnosti. Spomínate si, ako kráľ Benjamín opísal jeho vedúcu úlohu:
„Neprikázal som vám sem prísť, aby ste sa ma báli či aby ste si mysleli, že ja sám som viac než človek smrteľný.
Veď ja som ako vy sami, podliehajúci všelijakým slabostiam tela a mysle; ale bol som vyvolený ľudom týmto a vysvätený otcom svojím, a ruka Pánova strpela, aby som bol panovníkom a kráľom nad ľudom týmto; a bol som udržiavaný, a zachovávaný nesmiernou mocou jeho, aby som vám slúžil s celou svojou mocou, mysľou a silou, ktorú mi Pán udelil“ (Mosiáš 2:10 – 11).
Váš vedúci v Pánovej Cirkvi sa vám možno zdá slabý a ľudský, alebo sa vám možno javí ako silný a inšpirovaný. Faktom je, že každý vedúci je zmesou týchto vlastností a niečo viac. Služobníkom Pána, ktorí sú povolaní nás viesť pomáha to, že ich môžeme vidieť tak ako ich videl Pán, keď ich povolal.
Pán vidí Svojich služobníkov dokonale. Vidí ich potenciál a ich budúcnosť. A vie, ako môže byť ich povaha zmenená. Tiež vie, ako môžu byť zmenení svojimi skúsenosťami s ľuďmi, ktorých budú viesť.
Možno máte skúsenosť, ako ste sa stali silnejšími vďaka ľuďom, ktorým ste boli povolaní slúžiť. Raz som bol povolaný za biskupa mladých slobodných dospelých. Nie som si istý, či bolo Pánovým zámerom to, aké zmeny by som Mu mohol pomôcť s nimi učiniť, alebo zmeny, o ktorých vedel, že by mohol učiniť so mnou.
Do určitej miery, ktorej nerozumiem, väčšina z týchto mladých ľudí v onom zbore sa správala tak, ako keby som bol povolaný Bohom špeciálne pre nich. Videli moje slabosti, ale nedbali na ne.
Spomínam si na jedného mladého muža, ktorý ma požiadal o radu ohľadom výberu vzdelania. Bol prvákom na veľmi dobrej univerzite. Týždeň po tom, čo som mu dal túto radu, si so mnou dohodol stretnutie.
Keď prišiel do mojej kancelárie, prekvapil ma otázkou: „Biskup, mohli by sme sa pred naším rozhovorom pomodliť? A mohli by sme si kľaknúť? A mohol by som sa pomodliť ja?“
Jeho požiadavky ma prekvapili. Ale jeho modlitba ma prekvapila ešte viac. Znela asi takto: „Nebeský Otče, ty vieš, že biskup Eyring mi dal minulý týždeň radu, a nefungovalo to. Prosím, inšpiruj ho, aby vedel, čo mám teraz robiť.“
Teraz sa možno smejete, ale ja som sa nesmial. On už vedel, čo od neho Pán chce, aby urobil. Ale ctil si úrad biskupa v Pánovej Cirkvi a možno chcel, aby som mal šancu získať väčšiu dôveru v získanie zjavenia v onom povolaní.
Fungovalo to. Hneď ako sme vstali a potom si sadli, dostal som zjavenie. Povedal som mu, čo som cítil, že od neho Pán chce, aby urobil. Mal vtedy len 18 rokov, ale v duchovne bol veľmi vyspelý.
Už vedel, že nemusí ísť s týmto problémom za biskupom. Ale naučil sa podporovať Pánovho služobníka dokonca v jeho ľudských slabostiach. Napokon sa stal prezidentom kolu. Odniesol si so sebou lekciu, ktorú sme sa spoločne naučili: ak máte vieru v to, že Pán vedie Svoju Cirkev skrze zjavenie oným nedokonalým služobníkom, ktorých povoláva, Pán im otvorí okná nebies tak, ako ich otvorí vám.
Z tejto skúsenosti som si odniesol lekciu, že viera ľudí, ktorým slúžime prináša zjavenie v Pánovej službe, miestami viac než naša vlastná.
Ale naučil som sa ďalšiu lekciu. Ak by ma oný chlapec súdil podľa toho, ako som po prvýkrát zlyhal v tom, keď som mu dával radu, nikdy by za mnou opäť neprišiel. A tak tým, že sa rozhodol nesúdiť ma, obdržal potvrdenie, ktoré si želal.
Dokonca mi veľmi dobre poslúžila ďalšia lekcia, ktorú som sa z tejto skúsenosti naučil. Pokiaľ viem, nikdy nikomu v zbore nepovedal o rade, ktorú odo mňa dostal ako prvú. Ak by to učinil, možno by to znížilo vieru ostatných v zbore, aby dôverovali biskupovej inšpirácii.
Pokúšam sa nesúdiť Pánových služobníkov, ani nehovoriť o ich zjavných slabostiach. A pokúšam sa to naučiť svoje deti svojím príkladom. Prezident James E. Faust sa podelil o krédo, ktoré by som rád učinil aj mojím krédom. Podelím sa oň s vami:
„Musíme podporovať a povzbudzovať našich miestnych vedúcich, pretože oni boli ,povolaní a vyvolení‘. Každý člen tejto Cirkvi môže obdržať radu od biskupa alebo prezidenta pobočky, prezidenta kolu alebo misie a prezidenta Cirkvi a jeho spolupracovníkov. Žiadny z týchto bratov nežiadal o svoje povolanie. Nikto je dokonalý. Napriek tomu sú služobníci Pánovi, povolaní Ním skrze tých, ktorí majú právo na inšpiráciu. Títo povolaní, podporovaní a ustanovení majú právo na naše vyjadrenie podpory.
… Nedostatok rešpektu k cirkevným vedúcim spôsobil mnohým duchovné oslabenie a skazu. Nemali by ste si všímať žiadne zjavné nedokonalosti, chyby alebo zlyhania mužov, ktorí sú povolaní nad nami predsedať a mali by ste podporovať úrad, ktorí držia“ („Called and Chosen“, Liahona, november 2005, 54 – 55).
Táto rada žehná služobníkom Božím za všetkých okolností.
V ranom období Pánovej Cirkvi začali vedúci blízki prorokovi Josephovi Smithovi hovoriť o jeho chybách. Dokonca aj so všetkým tým, čo videli a vedeli ohľadom jeho postavenia pred Pánom, sa ich kritika a žiarlivosť šírili ako mor. Jeden z Dvanástich stanovil pre nás všetkých štandard viery a lojality, ktoré musíme mať, ak chceme slúžiť v Pánovom kráľovstve.
Tu je jeho správa: „Niekoľko starších zvolalo stretnutie v chráme pre všetkých tých, ktorí považovali Josepha Smitha za padlého proroka. Mali v úmysle ustanoviť za nového vedúceho Cirkvi Davida Whitmera. … Potom, čo si vypočuli argumenty proti prorokovi, Brigham [Young] vstal a svedčil: ,Joseph je prorok, a ja to viem, a i keď by ho mohli kritizovať a osočovať ako sa im len páči; nemohli by zničiť ustanovenie za proroka Božieho, mohli by len zničiť svoju vlastnú právomoc, zničiť puto, ktoré ich viazalo k prorokovi a k Bohu a poslať samých seba do pekla‘“ (Church History in the Fulness of Times Student Manual [príručka Cirkevného vzdelávacieho systému, 2003], 2. vyd., 174; pozri Teachings of Presidents of the Church: Brigham Young [1997], 79).
Existuje puto, ktoré nás v našej službe viaže k Pánovi. Vychádza odtiaľ, kde sme povolaní slúžiť v kráľovstve, k tým, ktorí sú povolaní predsedať nad nami v kňazstve, až k prorokovi, ktorý je spojený s Pánom. Vyžaduje si to vieru a pokoru slúžiť na mieste, na ktoré sme povolaní, dôverovať Pánovi, že povolal nás a tých, ktorí nad nami predsedajú, a podporovať ich s plnou vierou.
Nastanú časy, aké boli v dňoch Kirtlandu, keď budeme potrebovať vieru a integritu Brighama Younga, aby sme stáli na mieste, na ktoré nás Pán povolá, lojálni k Jeho prorokovi a vedúcim, ktorých povolal.
Vydávam svoje slávnostné, ale radostné svedectvo, že Pán Ježiš Kristus je pri kormidle. Vedie Svoju Cirkev a Svojich služobníkov. Vydávam svedectvo o tom, že Thomas S. Monson je jediný muž, ktorý drží a používa v tejto dobe všetky kľúče svätého kňazstva na zemi. A modlím sa o požehnanie všetkých pokorných služobníkov, ktorí tak ochotne a dobre slúžia v znovuzriadenej Cirkvi Ježiša Krista, ktorú On osobne vedie. Svedčím o tom, že Joseph Smith videl Boha Otca a Ježiša Krista. Rozprávali sa s ním. Kľúče kňazstva boli znovuzriadené na požehnanie všetkých detí Nebeského Otca. Je naším poslaním a našou dôverou slúžiť na našom mieste v Pánovej veci. V mene Ježiša Krista, amen.