Pozviechajte sa a dajte do toho všetko
    Footnotes

    Pozviechajte sa a dajte do toho všetko

    Kiež prepočítame náš kurz, ak je to potrebné, a tešíme sa s veľkou nádejou a vierou. Kiež „sa pozviechame“ tým, že budeme udatní a „dáme do toho všetko“.

    Pred niekoľkými rokmi ku mne pribehla moja vnučka a nadšene mi oznámila: „Starký, starký, dnes som na futbale strelila všetky tri góly!“

    S nadšením som odpovedal: „To je úžasné, Sarah!“

    Potom sa na mňa s iskričkou v očiach pozrela jej mama a povedala: „Výsledok bol dva – jeden.“

    Neodvážil som sa opýtať, kto vyhral!

    Konferencia je časom premýšľania, zjavenia a niekedy aj presmerovania.

    Existuje jedna požičovňa áut so systémom GPS a volá sa Nikdy sa nestratíte. Ak na ceste do vášho vysnívaného cieľa zle odbočíte, hlas v navigácii vám nepovie: „Ty blázon!“ Radšej vám veľmi milým spôsobom povie: „Prepočítavam – ak je to možné, otočte sa do protismeru.“

    V Ezechielovi čítame tento nádherný prísľub:

    „Ak sa bezbožný odvráti od akéhokoľvek svojho hriechu, ktorý páchal, a bude zachovávať všetky moje ustanovenia, uskutočňovať právo a spravodlivosť, určite bude žiť. Nezomrie!

    Nijaké priestupky, ktorých sa dopustil, sa mu nebudú pripomínať.“1

    Aký nádherný prísľub, ale vyžaduje si učiniť dvakrát všetko, aby sme dostali prísľub toho tretieho. Odvrátiť sa od všetkého; zachovávať všetko; potom je všetko odpustené. Toto si vyžaduje „dať do toho všetko“!

    Nemali by sme byť ako muž, ktorý, ako napísal časopis Wall Street Journal, poslal na Finančný úrad obálku s hotovosťou spolu s anonymným listom, kde stálo: „Milý úrad, priložil som peniaze, ktoré vám dlžím na daniach. P.S.: Ak ma aj potom bude stále hrýzť svedomie, pošlem vám zvyšok.“2

    Takto sa to nerobí! Nedržíme sa bokom, aby sme videli, čo je to minimum, s ktorým môžeme vystačiť. Pán žiada srdce a ochotnú myseľ.3 Celé naše srdce! Keď sme pokrstení, sme úplne ponorení ako symbol nášho prísľubu plne nasledovať Spasiteľa, nielen spolovice. Keď sme plne zapojení a „dáme do toho všetko“, nebesia sa zatrasú pre naše dobro.4 Keď sme povrchní alebo len sčasti zapojení, stratíme niektoré z najvyberanejších nebeských požehnaní.5

    Pred mnohými rokmi som vzal skautov na táborenie do púšte. Chlapci spali pri veľkom ohni, ktorý založili, a ja, ako každý dobrý skautský vedúci, som spal vo svojom aute. Keď som sa ráno posadil a obzeral sa po tábore, uvidel som jedného skauta, ktorého budem volať Paul, ktorý mrzuto zazeral. Spýtal som sa, ako sa vyspal, a on odpovedal: „Nie veľmi dobre.“

    Keď som sa spýtal prečo, povedal: „Bola mi zima; oheň vyhasol.“

    Odpovedal som: „Nuž, to ohne robia. A nebolo ti dosť teplo v spacáku?“

    Žiadna odpoveď.

    Ďalší skaut nahlas zakričal: „On nespal v spacáku.“

    Neveriacky som sa ho spýtal: „A prečo, Paul?“

    Ticho – nakoniec ostýchavá odpoveď: „Nuž, myslel som si, že ak si nevybalím spacák, tak ho potom nebudem musieť opäť zbaliť.“

    Skutočný príbeh: celé hodiny mrzol, pretože sa snažil ušetriť päť minút práce. Možno si myslíme: „Aké pochabé! Kto by to už len robil?“ Nuž, robíme to stále omnoho nebezpečnejšími spôsobmi. Vskutku odmietame vybaliť si svoje duchovné spacáky, keď si nenájdeme čas na úprimnú modlitbu, štúdium a keď s vážnosťou nežijeme každý deň podľa evanjelia; nielenže nám vyhasne oheň, ale nebudeme ochránení a nakoniec duchovne vychladneme.

    Keď sme príliš spokojní so svojimi zmluvami, musíme sa podrobiť následkom. Pán nám radil, aby sme sa mali na pozore pred sebou samými a aby sme dbali na slová večného života.6 Neskôr prehlásil: Moja krv ich neočistí, ak ma nepočúvajú.7

    V skutočnosti je omnoho ľahšie „dať do toho všetko“, než len niečo. Keď sme zapojení len čiastočne, potom nastáva, hovorené žargónom Hviezdnych vojen, „narušenie sily“. Prestaneme byť synchronizovaní s Božou vôľou, a tak nie sme ani synchronizovaní s povahou šťastia.8 Izaiáš povedal:

    „Bezbožní sú ako búrlivé more, keď sa nemôže upokojiť. Jeho vody vyplavujú len kal a blato.

    Niet pokoja pre bezbožných – hovorí môj Boh.“9

    Našťastie, nezáležiac na tom, kde sme alebo kde sme boli, nie sme z dosahu Spasiteľa, ktorý povedal: „Takže, kto bude činiť pokánie a príde ku mne ako malé dieťa, toho prijmem, lebo takých je kráľovstvo Božie. Hľa, za takých som položil život svoj a znova ho vzal na seba.“10

    Keď neustále činíme pokánie a spoliehame sa na Pána, získame silu, keď sa vraciame, aby sme získali pokoru a vieru malého dieťaťa11, obohatení múdrosťou zrodenou zo životnej skúsenosti. Jób prehlásil: „Spravodlivý sa drží svojej cesty; kto má čisté ruky, silnie stále viac.“12 Bol to Tennyson, kto napísal: „Moja sila je sila desiatich, pretože moje srdce je čisté.“13 Pán radil: Stojte na svätých miestach a nepohnite sa.14

    Náš syn Justin zomrel, keď mal 19 rokov po dlhom boji s celoživotnou chorobou. V príhovore na zhromaždení sviatosti, ktorý mal tesne predtým, ako nás opustil, sa podelil o príbeh, ktorý ho musel veľmi zaujať, o otcovi a jeho malom synovi, ktorí išli do hračkárstva, kde bolo nafukovacie boxovacie vrece v tvare panáka. Chlapec udrel do nafukovacieho muža, ktorý sa po každom údere prevrátil a okamžite sa vrátil späť. Otec sa spýtal svojho syna, prečo sa ten muž stále vracia späť. Chlapec sa na minútku zamyslel, a potom povedal: „Neviem. Myslím si, že sa pozviecha.“ Aby sme „do toho dali všetko“, musíme „sa pozviechať“, „nech príde čokoľvek“15.

    Pozviechame sa vtedy, keď trpezlivo čakáme na Pána, aby odstránil náš osteň v tele alebo aby nám dal silu ho zniesť.16 Takýmto ostňom môže byť choroba, postihnutie, duševná choroba, smrť milovanej osoby a mnoho iných vecí.

    Pozviechame sa vtedy, keď pozdvihujeme ruky, ktoré padli. Pozviechame sa vtedy, keď bránime pravdu pred zlovoľným a sekulárnym svetom, ktorý sa stále viac odkláňa od svetla, nazývajúc zlé dobrým a dobré zlým17 a „odsudzujúc spravodlivých pre ich spravodlivosť“18.

    Pozviechať sa napriek ťažkostiam je možné vďaka čistému svedomiu, posilňujúcemu a utešujúcemu uisteniu od Ducha Svätého a vďaka večnej perspektíve, ktorá presahuje porozumenie smrteľníka.19 V predsmrteľnom živote sme kričali od radosti, že sme dostali príležitosť zakúsiť smrteľnosť.20 „Dali sme do toho všetko“, keď sme sa s nadšením rozhodli, že budeme udatnými obrancami plánu nášho Nebeského Otca. Je opäť čas postaviť sa a brániť Jeho plán!

    Nedávno mi zomrel môj 97 ročný otec. Kedykoľvek sa ho niekto spýtal ako sa má, vždy odpovedal: „Na stupnici od 1 do 10 sa mám na 25!“ Dokonca i keď tento drahý muž už nemohol stáť ani sedieť a hovoril len s ťažkosťami, jeho odpoveď bola stále rovnaká. Vždy sa pozviechal.

    Keď mal môj otec 90 rokov, boli sme spolu na letisku a ja som sa ho spýtal, či mu mám priviezť invalidný vozík. Povedal: „Nie, Gary – možno keď budem starší.“ A potom dodal: „Okrem toho, keď ma unaví chôdza, vždy môžem bežať.“ Ak nie sme schopní „dať do toho všetko“ na tej ceste, po ktorej práve kráčame, potom by sme možno mali bežať; možno potrebujeme prepočítať náš smer. Možno dokonca potrebujeme ísť do protismeru. Možno musíme intenzívnejšie študovať, dychtivejšie sa modliť alebo len nechať niektoré veci tak (ako sú), aby sme sa tak mohli držať vecí, na ktorých skutočne záleží. Možno potrebujeme nechať svet tak, aby sme sa takto držali večnosti. Môj otec to chápal.

    Elder Sabin’s father in the navy

    Keď bol počas Druhej svetovej vojny v námorníctve, boli tam tí z veľkej a priestrannej budovy21, ktorí sa vysmievali jeho zásadám; ale dvaja jeho spolunámorníci, Dale Maddox a Don Davidson, si to všimli a nerobili to. Spýtali sa: „Sabin, prečo sa tak od každého odlišuješ? Máš vysoké morálne zásady, nepiješ, nefajčíš ani nehrešíš, ale vyzeráš pokojne a šťastne.“

    Ich pozitívne dojmy z môjho otca sa nezhodovali s tým, čo boli učení o mormonoch a môj otec mohol učiť a pokrstiť oboch spolunámorníkov. Daleovi rodičia boli veľmi nahnevaní a varovali ho, že ak vstúpi do Cirkvi, možno stratí svoju milú, Mary Olive, ale ona sa na jeho žiadosť stretla s misionármi a tiež bola pokrstená.

    Tesne pred koncom vojny prezident Heber J. Grant požadoval viac misionárov, vrátane niektorých ženatých mužov. V roku 1946 sa Dale a jeho manželka Mary Olive sa rozhodli, že Dale by mal slúžiť, i keď čakali svoje prvé dieťa. Napokon mali deväť detí – troch chlapcov a šesť dievčat. Všetkých deväť slúžilo na misii, nasledujúc tak Dalea a Mary Olive, ktorí slúžili každý na troch misiách. Tucty vnúčat tiež slúžili. Dvaja ich synovia, John a Matthew Maddox, sú momentálne členmi Tabernacle Choir, a tiež aj Matthewov zať Ryan. Rodina Maddoxovcov má teraz 144 členov a sú úžasnými príkladmi ľudí, ktorí „dávajú do toho všetko“.

    Maddox family members in the Tabernacle Choir

    Keď som čítal otcove poznámky, narazil som na list od Jennifer Richardsovej, jednej z piatich dcér oného spolunármorníka, Dona Davidsona. Napísala: „Vaša spravodlivosť zmenila naše životy. Je ťažké predstaviť si, aké by boli naše životy bez Cirkvi. Môj otec zomrel tak, že miloval evanjelium a usiloval sa podľa neho žiť až do konca.“22

    Je ťažké zmerať, aký dopad pre dobro môže mať každý jednotlivec tým, že sa pozviecha. Môj otec a jeho dvaja spolunámorníci odmietli počúvať tých vo veľkej a priestrannej budove, ktorí na nich posmešne ukazovali prstom.23 Vedeli, že je omnoho lepšie nasledovať Stvoriteľa, než zástup.

    Apoštol Pavol mohol pokojne opisovať našu dobu, keď hovoril Timoteovi, že „niektorí zblúdili a obrátili sa k daromným rečiam“24. V dnešnom svete existuje veľa „daromných rečí“. Je to konverzácia tých, ktorí sú v onej veľkej a priestrannej budove.25 Často sa to javí ako forma racionalizácie, aby ospravedlňovala zlovoľnosť alebo prejavovala samú seba, keď ľudia stratia svoju cestu a zrýchlia. Niekedy prichádza od tých, ktorí nezaplatili cenu a „nedali do toho všetko“ a radšej nasledujú prirodzeného človeka v protiklade k prorokovi.

    Našťastie vieme ako to skončí pre verných. Keď „do toho dáme všetko“, máme všetko zahŕňajúcu istotu, že „že milujúcim Boha, všetky veci slúžia na dobro“26.Ako povedal Starší Neal A. Maxwell: „Nebojte sa, len žite správne.“27

    Môj svokor učil na BYU a mal rád futbalistov BYU, ale nemohol sa chodiť dívať na zápasy, pretože bol veľmi nervózny, aký bude výsledok. Potom sa stala úžasná vec – vynašli videoprehrávač, a on si tak mohol zápasy nahrávať. Ak BYU vyhrala, mohol sa dívať s dokonalou dôverou a byť si absolútne istý výsledkom! Ak boli nespravodlivo potrestaní, zranení alebo ak v štvrtej štvrtine prehrávali, nestresoval sa, pretože vedel, že to dokážu! Mohli by ste povedať, že mal „dokonalý jas nádeje“28!

    A podobne je to aj s nami. Keď sme verní, máme rovnakú istotu, že na konci na tom budeme dobre. Pánove sľuby sú isté. To neznamená, že táto univerzita smrteľnosti bude ľahká alebo bez množstva sĺz, ale ako napísal Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“29

    Bratia a sestry, nikto nezhrešil zajtra. Kiež prepočítame náš kurz, ak je to potrebné, a tešíme sa s veľkou nádejou a vierou. Kiež „sa pozviechame“ tým, že budeme udatní a „dáme do toho všetko“. Kiež sme čistí a odvážni pri obrane plánu nášho Nebeského Otca a poslania Jeho Syna, nášho Spasiteľa. Vydávam svoje svedectvo, že náš Otec žije, že Ježiš je Kristus a že veľký plán šťastia je skutočný. Modlím sa za to, aby ste mali Pánove najvyberanejšie požehnania a činím tak v mene Ježiša Krista, amen.