„Nenechám ťa a neopustím“

Prezident Thomas S. Monson

Obrázok

Nebeský Otec … vie, že sa učíme a rastieme, a stávame sa silnejšími, keď čelíme a odolávame skúškam, ktorými musíme prechádzať.

Dnes večer si zapíšem do denníka: „Toto bolo jedno z najinšpirovanejších zasadaní generálnej konferencie, na ktorom som sa zúčastnil. Všetko bolo také úžasné a tej najväčšej duchovnej podstaty.“

Bratia a sestry, keď sme sa pred šiestimi mesiacmi zišli na generálnej konferencii, moja drahá manželka Frances ležala v nemocnici po tom, čo pár dní predtým spadla a vážne sa zranila. V máji, po niekoľkých týždňoch statočného boja so svojím zranením, pokojne odišla na večnosť. Jej strata je nesmierne ťažká. Zobrali sme sa 7. októbra 1948 v chráme v Salt Lake. Zajtra by sme oslávili 65. výročie našej svadby. Bola láskou môjho života, môj spoľahlivý dôverník a môj najbližší priateľ. Povedať, že mi chýba ani zďaleka nevyjadruje hĺbku mojich citov.

Túto konferenciu je to 50 rokov, čo som bol prezidentom Davidom O. McKayom povolaný do Kvóra dvanástich apoštolov. Počas všetkých tých rokov sa mi od mojej drahej spoločníčky ani na okamih nedostalo nič iné ako plná a dokonalá podpora. Prinášala nespočetne veľa obetí, aby som mohol vykonávať svoje povolanie. Nikdy som od nej nepočul jediné slovo sťažnosti, aj keď som bol často nútený tráviť dni a niekedy aj celé týždne ďaleko od nej a našich detí. Bola skutočne anjel.

Rád by som vyjadril poďakovanie za seba aj za našu rodinu za ten ohromný príliv lásky, ktorého sa nám dostalo potom, čo Frances zomrela. Z celého sveta sme dostali stovky pohľadníc a listov, ktoré vyjadrovali obdiv k nej a prejavovali sústrasť našej rodine. Dostali sme desiatky nádherných kytíc. Sme vďační za mnohé príspevky, ktoré boli v jej mene venované do Všeobecného misionárskeho fondu Cirkvi. Menom všetkých pozostalých vám chcem z celej duše poďakovať za láskavé a úprimné prejavy vášho záujmu.

Najväčšiu útechu mi v tomto bolestivom období, keď sme sa museli rozlúčiť, prináša svedectvo o evanjeliu Ježiša Krista a vedomie toho, že moja drahá Frances žije ďalej. Viem, že naše odlúčenie je len dočasné. Boli sme spečatení v dome Božom tým, kto má právomoc zväzovať na zemi aj v nebi. Viem, že jedného dňa sa znova zídeme a už nikdy nebudeme rozdelení. Táto znalosť mi pomáha a podporuje ma.

Bratia a sestry, dá sa bezpečne predpokladať, že nikdy nežil nikto, kto by bol úplne oslobodený od utrpenia a súženia a že v ľudských dejinách nebolo obdobie, ktoré by nemalo svoj prídel nepokojov a biedy.

Keď sa cesta života kruto stočí, existuje pokušenie položiť si otázku: „Prečo ja?“ Občas sa zdá, že na konci tunela nie je svetlo a že po temnej noci neprichádza svitanie. Cítime sa obklopení bolesťou zlomených sŕdc, sklamaním zo zmarených snov a zúfalstvom stratených nádejí. Pripojíme sa k biblickej prosbe: „Či nieto balzamu v Gileáde?“¹ Cítime sa opustení, zdrvení žiaľom, osamelí. Máme sklon pozerať sa na svoje osobné nešťastie cez skresľujúce okuliare pesimizmu. Netrpezlivo očakávame vyriešenie problémov a zabúdame na to, že veľakrát je potrebná nebeská cnosť trpezlivosti.

Problémy, ktoré na nás dopadajú, sú pre nás skutočnou skúškou našej schopnosti vytrvať. Zostáva však základná otázka, ktorú si musí zodpovedať každý z nás: Vzdám to, alebo dôjdem do cieľa? Niektorí to skutočne vzdávajú, keď zisťujú, že nie sú schopní povzniesť sa nad svoje problémy. Aby sme prišli do cieľa, musíme vytrvať až do konca života.

Keď premýšľame o udalostiach, ktoré sa môžu prihodiť každému z nás, môžeme si s Jóbom povedať: „Človek sa rodí pre trápenie.“² Jób bol „bezúhonný a dokonalý“ človek, „bohabojný a stránil sa zlého.“³ Zbožný vo svojom počínaní, s prosperujúcim majetkom, musel Jób čeliť skúške, ktorá by zničila kohokoľvek. Pozbavený svojho majetku, opovrhovaný svojimi priateľmi, postihnutý utrpením, zničený stratou svojej rodiny bol nabádaný k tomu, aby sa „rúhal Bohu a zomrel“.⁴ Tomuto pokušeniu odolal a z hĺbky svojej ušľachtilej duše prehlásil:

„Aj teraz je môj svedok na nebi a môj ručiteľ je na výšinách.“⁵

„Ja viem, že môj Vykupiteľ žije.“⁶

Jób zachoval vieru. Urobíme to isté, keď budeme čeliť podobným problémom?

Kedykoľvek máme pocit, že sme zrazení dole ranami života, pamätajme si, že druhí prešli podobnými skúškami, vytrvali v nich, a potom ich prekonali.

História Cirkvi v tejto dispenzácii plnosti časov je plná príbehov tých, ktorí mali problémy, a napriek tomu zostali stálymi a dobrej mysle. Dôvod? Vytvorili z evanjelia Ježiša Krista ústredný bod svojich životov. Práve tento postoj nám pomôže vytrvať, nech už sa nám do cesty postaví čokoľvek. Ďalej sa budeme stretávať s problematickými výzvami, ale budeme im schopní čeliť, pristupovať k ním priamo a nakoniec zvíťaziť.

Z lôžka bolesti a z vankúša mokrého od sĺz sme pozdvihnutí k nebu týmto božským uistením a drahocenným sľubom: „Nenechám ťa a neopustím.“⁷ Taká útecha je neoceniteľná.

Keď som cestoval krížom-krážom po svete pri plnení zodpovedností spojených s mojím povolaním, spoznal som toho veľa – v neposlednom rade aj to, že smútok a utrpenie sa vyskytujú všade. Nedokážem ani zďaleka zmerať zármutok a utrpenie, ktorého som bol svedkom, keď som sa stretával s ľuďmi, ktorí sa stretávajú so zármutkom, prekonávajú chorobu, riešia rozvod, bojujú so svojhlavým synom či dcérou alebo trpia následkami hriechov. Mohol by som pokračovať ďalej a ďalej, lebo problémov, ktoré na nás môžu doliehať, je nespočetne. Je ťažké vybrať jediný príklad, ale kedykoľvek premýšľam o týchto problémoch, spomeniem si na brata Bremsa, jedného z mojich učiteľov nedeľnej školy z detstva. Bol to verný člen Cirkvi, človek so zlatým srdcom. S manželkou Sadie mali osem detí, z ktorých mnohé boli v podobnom veku ako deti v našej rodine.

Po tom čo sme sa s Frances vzali a odsťahovali zo zboru, sme brata a sestru Bremsovcov a členov ich rodiny vídavali na svadbách, pohreboch aj na stretnutiach bývalých členov zboru.

V roku 1968 manželka brata Bremsa, Sadie, zomrela. V priebehu rokov mu tiež zomreli dve z jeho ôsmych detí.

Jedného dňa asi pred 13 rokmi mi zavolala najstaršia vnučka brata Bremsa. Vysvetlila mi, že jej dedko oslávil 105. narodeniny. Povedala: „Býva v malom domove starostlivosti, ale každú nedeľu sa stretáva s celou rodinou a dá nám lekciu evanjelia.“ Potom pokračovala: „Minulú nedeľu nám dedko oznámil:, Moji milovaní, tento týždeň zomriem. Zavolajte, prosím, Tommymu Monsonovi. On bude vedieť, čo má robiť.‘“

Navštívil som brata Bremsa hneď na druhý večer. Už nejaký čas som ho nevidel. Nemohol som sa mu prihovoriť, lebo bol hluchý. Nemohol som mu napísať odkaz, ktorý by si mohol prečítať, lebo stratil zrak. Povedali mi, že jeho rodina s ním komunikuje tak, že zoberú prst jeho pravej ruky a ním napíšu na dlaň jeho ľavej ruky meno osoby, ktorá ho navštevuje. Akýkoľvek odkaz mu potom odovzdá rovnakým spôsobom. Nasledoval som tento postup, chytil ho za prst a vyhláskoval T-O-M-M-Y M-O-N-S-O-N, lebo pod týmto menom ma poznal. Brat Brems sa veľmi potešil, zobral moje ruky a položil si ich na hlavu. Vedel som, že túži po tom, aby dostal kňazské požehnanie. Šofér, ktorý ma doviezol do centra starostlivosti sa ku mne pripojil, keď sme položili ruky na hlavu brata Bremsa a poskytli mu vytúžené požehnanie. Po požehnaní mu zo slepých očí stekali slzy. Chytil nás vďačne za ruky. Aj keď požehnanie, ktoré sme mu dali nemohol počuť, Duch bol silný a som presvedčený, že vďaka inšpirácii poznal, že sme mu dali požehnanie, ktoré potreboval. Tento drahý muž už nevidel. Už viac nemohol počuť. Musel žiť dňom aj nocou v malej izbičke centra starostlivosti. Napriek tomu ma však úsmev na jeho tvári a slová, ktoré predniesol, dojali. „Ďakujem,“ povedal. „Nebeský Otec bol ku mne veľmi milostivý.“

Do týždňa brat Brems zomrel, práve tak ako to predpovedal. Nikdy nelipol na tom, čoho sa mu nedostávalo, ale naopak bol vždy veľmi vďačný za svoje mnohé požehnania.

Nebeský Otec, ktorý nám dáva toľko vecí, z ktorých sa môžeme radovať, tiež vie, že sa učíme a rastieme, a stávame sa silnejšími, keď čelíme a odolávame skúškam, ktorými musíme prechádzať. Vieme, že tu sú chvíle, kedy zažívame hlboké trápenie, keď sme zarmútení a kedy sme možno skúšaní až na hranice svojich možností. Avšak tieto problémy nám umožňujú zmeniť sa k lepšiemu, prebudovať život tak ako nás to učí Nebeský Otec a stať sa inými než sme boli – lepšími než sme boli, chápavejšími než sme boli, empatickejšími než sme boli a so silnejším svedectvom než sme mali predtým.

To má byť náš zámer – vytrvať a vydržať, áno, a tiež sa stať duchovne prečistenejšími, zatiaľ čo sa snažíme kráčať pod žiarivým slnkom či zatiahnutou oblohou. Keby sme nemali výzvy, ktoré musíme prekonať a problémy, ktoré musíme riešiť, zostali by sme do veľkej miery na rovnakej úrovni a k svojmu cieľu, večnému životu, by sme postupovali len pomaly, alebo vôbec. Básnik vyjadril rovnakú myšlienku týmito slovami:

Dobrý les nerastie ľahko,
čím silnejší vietor, tým silnejšie stromy.
Čím vzdialenejšie nebo, tým vyššia výška.
Čím viac búrok, tým viac sily.
Vďaka slnku a chladu, vďaka dažďu a snehu,
rastie v stromoch aj v ľuďoch dobré drevo.8

Jedine Majster pozná hĺbku našich skúšok, našich bolestí a nášho utrpenia. Jedine On nám v čase protivenstva ponúka večný pokoj. Jedine On sa dotýka našej zmučenej duše týmito utešujúcimi slovami.

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!

Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše;

lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“⁹

Či už v najlepších časoch alebo v tých najhorších, On je vždy s nami. Sľúbil nám, že toto sa nikdy nezmení.

Bratia a sestry, kiež k Nebeskému Otcovi pociťujeme záväzok, ktorý neochabuje ani ho neubúda rokmi alebo krízovými okamihmi našich životov. Nemusíme prežívať ťažkosti, aby sme si na Neho pamätali a nemusíme byť prinútení k pokore, aby sme Mu venovali svoju vieru a dôveru.

Kiež sa vždy snažíme byť Nebeskému Otcovi nablízku. A aby sme to dokázali, musíme sa k Nemu každý deň modliť a počúvať Ho. Skutočne Ho potrebujeme každú hodinu, či už sú to hodiny plné slnečného svitu alebo dažďa. Kiež je naším heslom toto Jeho zasľúbenie: „Nenechám ťa a neopustím.“¹⁰

Celou silou svojej duše svedčím o tom, že Boh žije a že nás miluje, že Jeho Jednorodený Syn žil a zomrel za nás a že evanjelium Ježiša Krista je oným prenikavým svetlom, ktoré žiari skrze temnotu našich životov. Kiež tomu tak je vždy, o to sa modlím v posvätnom mene Ježiša Krista, amen.