Robotníci na vinici
Starší Jeffrey R. Holland
Kvórum dvanástich apoštolov
Prosím, načúvajte nabádaniu Ducha Svätého, ktorý vám hovorí práve teraz v tomto momente, že máte prijať uzmierujúci dar Pána Ježiša Krista.
V svetle povolaní a uvoľnení z povolaní, ktoré práve Prvé predsedníctvo oznámilo, by som rád všetkým povedal, že si budeme pamätať a mať radi tých, ktorí slúžili tak verne práve tak ako okamžite budeme mať radi a privítame tých, ktorí teraz prichádzajú do úradu. Srdečná vďaka každému jednému z vás.
Dnes by som rád hovoril o Spasiteľovom podobenstve o hospodárovi, „ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov“. Keď zamestnal prvú skupinu o šiestej ráno, vrátil sa o deviatej, o dvanástej, a potom o tretej poobede, aby zamestnal viac robotníkov podľa toho, ako sa zvyšovala naliehavosť zberu úrody. Písma hovoria, že sa vrátil nakoniec v „čase jedenástej hodiny“ (okolo piatej hodiny poobede) a najal posledných ľudí. Iba o hodinu neskôr sa všetci robotníci zišli, aby obdržali svoju dennú mzdu. Na prekvapenie všetci obdržali tú istú mzdu napriek rozdielnym hodinám, ktoré odpracovali. Tí, ktorí boli najatí ako prví sa nahnevali a hovorili: „Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka.“1 Čítajúc toto podobenstvo ste možno aj vy tak ako títo robotníci mali pocit, že sa tu stala nespravodlivosť. Poďme si pohovoriť o tomto pocite.
Po prvé je dôležité si uvedomiť to, že s nikým sa nejednalo neférovo. Prví pracovníci súhlasili s celou mzdou za deň, a obdržali ju. Navyše, viem si predstaviť, že boli nesmierne vďační za to, že prácu dostali. V Spasiteľovej dobe priemerný muž a jeho rodina nemohli robiť nič viac než žiť z toho, čo v ten deň zarobili. Ak ste nepracovali, nefarmárčili, nechytali ryby či nepredávali, skoro určite ste nejedli. S omnoho väčším počtom perspektívnych robotníkov než voľných miest, títo prví vybratí mali väčšie šťastie než ostatní pracovníci, ktorí boli k dispozícii.
Vlastne, ak by sme tu mali pociťovať sympatiu, mala by sa skôr týkať mužov, ktorí neboli vybratí a ktorí tiež mali ústa, ktoré bolo treba živiť a telá, ktoré bolo treba šatiť. Zdalo sa, že šťastie pri niektorých z nich nikdy nestálo. S každou návštevou hospodára v priebehu dňa, vždy videli ako bol vybratý niekto ďalší.
A takmer na sklonku dňa sa hospodár prekvapivo vrátil po piatykrát s nevšednou ponukou jedenástej hodiny! Títo poslední a najviac odradení pracovníci, ktorí počuli iba to, že budú spravodlivo odmenení, prijali prácu bez toho, aby čo len tušili, aká bude mzda, vediac, že čokoľvek je lepšie ako nič, ktoré bolo až do tej doby ich osudom. Keď sa zhromaždili k výplate, boli ohromení, že dostali toľko, koľko všetci ostatní! Akí len museli byť užasnutí a ako nesmierne boli vďační! Celkom určite nezažili takéto spolucítenie počas celých tých dní, keď pracovali.
Práve z takejto perspektívy musíme v tomto príbehu pozerať na reptajúcich prvých robotníkov. Ako im v podobenstve povedal hospodár (použijem len trošku odlišnú parafrázu): „Priatelia, nekrivdím vám. Súhlasili ste so mzdou za deň, dobrou mzdou. Boli ste veľmi šťastní, že ste dostali prácu a ja som bol spokojný s vašou službou. Dostali ste plnú mzdu. Vezmite svoje peniaze a tešte sa z požehnaní. A čo sa týka tých druhých, celkom určite mám plné právo nakladať so svojimi peniazmi ako uznám.“ Potom je tu táto provokujúca otázka, ktorú musí počuť ktokoľvek v tej dobe, a dnes tiež: „Prečo by ste mali byť závistliví, keď som sa ja rozhodol byť láskavý?“
Bratia a sestry, v našich životoch nastanú časy, kedy sa niekomu inému dostane nečakaného požehnania či niekto iný získa nejaké zvláštne ocenenie. Prosím, necíťme sa ublížene – a celkom určite nepociťujme závisť – ak sa niekomu dostane veľkého požehnania. Nie sme ponížení tým, že niekomu inému je dané viac. Nesúťažíme jeden s druhým, aby sme videli, kto je najbohatší či najtalentovanejší alebo najkrajší či dokonca viac požehnaný. V čom ale skutočne súťažíme sú preteky proti hriechu a závisť je celkom určite jeden z najuniverzálnejších hriechov.
Navyše, závisť je chyba, ktorá sa vždy vracia. Samozrejme trochu trpíme, keď nás postihne nejaké nešťastie, ale závisť nás núti trpieť pri všetkých požehnaniach, ktoré dostanú všetci, ktorých poznáme! Ach, aká úžasná perspektíva – že sa vždy, keď niekoho postretne šťastie, budeme tváriť ako kyslá uhorka! Nehovoriac o sklamaní na konci, keď zistíme, že Boh je naozaj spravodlivý a aj milosrdný a dáva všetkým, ktorí stoja s Ním, celý svoj majetok2, ako hovoria písma. Takže poučenie číslo jedna z Pánovej vinice: závisť, úškľabky, či znevažovanie druhých nezlepšiavaše postavenie, ani ponižovanie niekoho iného nezlepší váš vlastný imidž. Tak buďte láskaví a buďte vďační, že aj Boh je láskavý. To je šťastný spôsob ako žiť.
Druhý bod, ktorý by som rád vybral z tohto podobenstva je smutná chyba, ktorú by niektorí mohli urobiť, ak by sa vzdali svojej mzdy na konci dňa, pretože boli príliš zaneprázdnení zaoberaním sa problémami, ktoré sa stali skôr v ten deň. Nehovorím, že niekto hodil mincu hospodárovi do tváre a nahnevane odišiel, ale predpokladám, že niekto by to mohol urobiť.
Drahí bratia a sestry, to čo sa stalo v tomto príbehu o deviatej ráno, na obed či o tretej poobede nie je tak dôležité v porovnaní s veľkorysou odmenou na konci dňa. Rozvíjať vieru znamená vydržať, pracovať, svedomito dokončiť, čo sme začali, a potom nechať utrpenie predošlých hodín – skutočné či imaginárne – aby z nás spadlo vo svetle odmeny na konci dňa. Nezaoberajte sa lipnutím na starých problémoch či krivdách – ktoré máte voči sebe, či susedovi, a rád by som dodal, dokonca aj proti pravej a živej Cirkvi. Majestátnosť vášho života, života vášho suseda a evanjelia Ježiša Krista sa preukáže posledného dňa, dokonca aj keď onú majestátnosť nikto nikdy predtým neuznal. A preto nehysterčite o niečom, čo sa stalo o deviatej ráno, keď sa vás dobrotivosť Božia snaží odmeniť o šiestej večer – akýkoľvek už len bol váš pracovný režim počas dňa.
Míňame tak vzácny emocionálny a duchovný kapitál tým, že v spomienkach neskutočne lipneme na zlej klávese, ktorú sme stlačili na klavírnom recitáli ešte keď sme boli deťmi, či na niečom, čo náš manžel či manželka povedala pred dvadsiatimi rokmi a my sme sa rozhodli na tom visieť ďalších dvadsať rokov, či na príhode v Cirkvi, ktorá viac či menej poukazuje na to, že smrteľníci budú mať vždy problém dať večné pred to ľudské. Dokonca, aj keď ste sa pôvodne nepodobali na oných nespokojných, nakoniec nimi môžete byť. A aká bude vaša odmena za takýto prínos, keď sa Pán vinice pozrie na vás a do vašich očí a prebehne vyúčtovanie na konci nášho pozemského dňa.
A toto ma vedie k tretiemu a poslednému bodu. Toto podobenstvo je ako všetky podobenstvá – nie je skutočne o pracovníkoch či mzdách o nič viac ako iné o ovciach a kozách. Toto je príbeh o Božej dobrotivosti, o Jeho trpezlivosti a odpusteniu a o uzmierení Pána Ježiša Krista. Je to príbeh o štedrosti a súcite. Je to príbeh o milosrdenstve. To len podčiarkuje to, čo som počul pred mnohými rokmi a síce, že Boh má najväčšiu radosť z toho byť Bohom, pretože ho nadchýna byť milosrdným, obzvlášť k tým, ktorí to neočakávajú, pretože si často myslia, že si to nezaslúžia.
Neviem, kto v tomto obrovskom publiku dnes potrebuje počuť posolstvo o odpustení obsiahnuté v tomto podobenstve, ale akokoľvek si myslíte, že je neskoro, koľkokoľvek šancí si myslíte, že ste minuli, koľkokoľvek chýb si myslíte, že ste urobili či talentov, o ktorých si myslíte, že ich nemáte, akokoľvek ďaleko ste utiekli od Boha a rodiny, svedčím vám, že ste neutiekli za dosah božskej lásky. Je pre vás nemožné potopiť sa nižšie ako siaha nekonečné svetlo Kristovho uzmierenia.
Či ešte nie ste nášho vierovyznania alebo ste už raz boli a nezostali ste, neexistuje nič, čo ste mohli vykonať, aby bolo pre vás nemožné sa vrátiť. Neexistuje problém, ktorý by ste nemohli prekonať. Neexistuje žiaden sen, ktorý by sa v odvíjajúcom čase a večnosti nedal zrealizovať. Dokonca aj keď máte pocit, že ste stratený a posledný robotník o jedenástej hodine, Pán vinice stojí a máva na vás. „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti“3 a padnime pri nohách Svätého Izraelského. Poďme a hodujme „bez peňazí, bez platenia“4 pri stole Pánovom.
Apelujem obzvlášť na manželov a otcov, držiteľov kňazstva či perspektívnych držiteľov kňazstva, ako povedal Lehi: Prebuďte sa! a povstaňte z prachu ... a buďte mužmi.5 Nie vždy ale často sú to muži, ktorí sa rozhodnú neodpovedať na volanie „pridajte sa k zástupom“6. Ženy a deti sa zdajú byť ochotnejšie. Bratia, je čas konať. Urobte to pre seba. Urobte to pre tých, ktorí vás milujú a modlia sa za to, aby ste konali. Urobte to pre Pána Ježiša Krista, ktorý zaplatil nepochopiteľnú cenu za budúcnosť, ktorú chce, aby ste mali.
Drahí bratia a sestry, vám, ktorí ste boli požehnaní evanjeliom po mnoho rokov, pretože ste mali to šťastie a našli ste ho skoro, vám, ktorí ste prišli k evanjeliu po etapách či fázach neskôr, a tým z vás – členom a tým, ktorí ešte nie ste členmi – ktorí ešte stále váhate, každému jednému z vás, svedčím o obnovujúcej moci Božej lásky a zázraku Jeho milosrdenstva. Jemu záleží na viere, ktorú nakoniec obdržíte, nie na hodine dňa, kedy ju obdržíte.
Tak ak ste uzatvorili zmluvy, dodržiavajte ich. Ak ste ich neuzatvorili, uzatvorte ich. Ak ste ich urobili a porušili ste ich, čiňte pokánie a obnovte ich. Nikdy nie je príliš neskoro pokiaľ Majster vinice hovorí, že je ešte čas. Prosím, načúvajte nabádaniu Ducha Svätého, ktorý vám hovorí práve teraz v tomto momente, že máte prijať uzmierujúci dar Pána Ježiša Krista a tešiť sa s Ním zo spoločného diela. Neotáľajte. Zvečerieva sa. V mene Ježiša Krista, amen.