Prijmite Ducha Svätého ako svojho sprievodcu
Aký jedinečný dar získavajú tí, ktorí vkladajú svoju vieru v Ježiša Krista. Týmto darom je Duch Svätý.
V túto veľkonočnú nedeľu sa naše myšlienky obracajú k vzkrieseniu Pána Ježiša Krista a k prázdnemu hrobu, ktorý dáva nádej každému veriacemu v Kristovo víťazstvo nad inak istou porážkou. Spolu s apoštolom Pavlom verím, že rovnako ako Boh, „ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj [naše] smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim [v nás]“1.
Práve tak ako Kristus privádza naše telo späť k životu po fyzickej smrti skrze moc Svojho vzkriesenia, môže nás oživiť aj zo smrti duchovnej.2 V Knihe Mojžišovej čítame o tom, ako týmto druhom oživenia prešiel Adam: Adam bol pokrstený, a Duch Boží spočinul na ňom, a tak bol narodený z Ducha a stal sa obživnutým vo vnútornom človeku.3
Aký jedinečný dar získavajú tí, ktorí vkladajú svoju vieru v Ježiša Krista. Tento dar spočíva v tom, že nám Duch Svätý prináša to, čomu sa v Novom zákone hovorí „[život] v Kristovi“4. Nepovažujeme však niekedy tento dar za samozrejmosť?
Bratia a sestry, mať Ducha Svätého za svojho sprievodcu5 je mimoriadnou výsadou, ako dokladá nasledujúci zážitok.
Počas vojny v Kórei slúžil podporučík Frank Blair na lodi prevážajúcej vojakov, ktorá kotvila v Japonsku.6 Loď nebola dostatočne veľká na to, aby mala oficiálneho kaplána, a tak kapitán požiadal brata Blaira, aby na lodi slúžil ako kaplán neoficiálne, lebo si všimol, že tento mladý muž je veriaci a zásadový a posádka ho veľmi rešpektuje.
Podporučík Blair napísal: „Naša loď sa dostala do obrovského tajfúnu. Vlny boli asi 14 metrov vysoké. Mal som práve hliadku, … počas ktorej prestal fungovať jeden z troch motorov, a bola nahlásená prasklina v ose lode. Ostávali nám dva motory, z ktorých jeden bežal len na polovičný výkon. Mali sme vážny problém.“
Podporučík Blair dokončil svoju hliadku a chystal sa ísť spať, keď mu na dvere zaklopal kapitán. Opýtal sa: „Mohli by ste sa, prosím, za túto loď pomodliť?“ Podporučík Blair samozrejme súhlasil.
V tú chvíľu mohol pokojne predniesť jednoduchú modlitbu: „Nebeský Otče, prosím, požehnaj našu loď a ochraňuj nás“, a potom ísť spať. Namiesto toho sa ale modlil za to, aby poznal, či by on sám mohol niečo urobiť, aby pomohol zaistiť bezpečie lode. Duch Svätý ho ako odpoveď na modlitbu nabádal, aby sa vybral na veliteľský mostík, pohovoril si s kapitánom a zistil viac informácií. Zistil, že kapitán sa snaží zistiť, akou rýchlosťou by mali bežať ostávajúce motory. Podporučík Blair sa vrátil do svojej kajuty, aby sa znova pomodlil.
V modlitbe sa opýtal: „Čo môžem urobiť, aby som pomohol vyriešiť problém s motormi?“
Duch Svätý mu našepkal, že sa má prejsť po lodi a pozorovať situáciu, aby získal ďalšie informácie. Znova prišiel ku kapitánovi a požiadal o povolenie, aby sa mohol prejsť po palube. Potom sa so záchranným lanom uviazaným okolo pása vybral von do búrky.
Na korme pozoroval obrovské lodné skrutky, ako sa vynárajú z vody vždy keď loď dosiahne vrchol vlny. Len jedna z nich fungovala naplno a točila sa veľmi rýchlo. Po tomto pozorovaní sa podporučík Blair znova pomodlil. Obdržal jasnú odpoveď, že zvyšný funkčný motor je príliš zaťažovaný a potrebuje spomaliť. Vrátil sa teda ku kapitánovi a toto mu odporučil. Kapitán bol prekvapený a povedal mu, že lodný inžinier práve odporučil presný opak – zvýšiť rýchlosť fungujúceho motoru, aby búrke unikli. Napriek tomu sa ale kapitán rozhodol riadiť odporučením podporučíka Blaira a motor spomalil. Do svitania loď bezpečne plávala v pokojných vodách.
Iba za dve hodiny sa funkčný motor úplne zastavil. S polovičným výkonom ostávajúceho motora loď len s ťažkosťami doplávala do prístavu.
Kapitán podporučíkovi Blairovi povedal: „Keby sme motor v tú chvíľu nespomalili, prišli by sme oň uprostred búrky.“
Bez toho motoru by nebolo možné loď kormidlovať. Prevrátila by sa a potopila. Kapitán mladému dôstojníkovi zo Svätých neskorších dní poďakoval a povedal, že je presvedčený, že nasledovanie duchovných nabádaní podporučíka Blaira zachránilo loď aj členov posádky.
Tento príbeh je pomerne dramatický. Aj keď my sa možno v takejto extrémnej situácii nikdy neocitneme, tento príbeh obsahuje dôležité návody ohľadom toho, ako môžeme častejšie získavať vedenie Ducha.
Po prvé, pokiaľ ide o zjavenie, musíme správne naladiť svoj prijímač na nebeskú frekvenciu. Podporučík Blair viedol čistý a vierou naplnený život. Keby nebol poslušný, nemal by duchovné sebavedomie nevyhnutné k tomu, aby sa modlil za bezpečie svojej lode, a neobdržal by také konkrétne inštrukcie. Všetci sa musíme snažiť o to, aby sme uviedli svoj život do súladu s Božími prikázaniami, aby nás mohol viesť.
Občas nie sme schopní zachytiť nebeský signál, pretože nie sme hodní. Pokánie a poslušnosť sú cestou k opätovnému dosiahnutiu nerušenej komunikácie. V Starom zákone znamenajú slová činiť pokánie „odvrátiť sa“ alebo „obrátiť sa“7. Keď máte pocit, že ste od Boha ďaleko, stačí sa len rozhodnúť, že sa odvrátite od hriechu a obrátite čelom k Spasiteľovi, kde bude na vás čakať s otvorenou náručou. Veľmi vás túži viesť a vy ste od opätovného získania toho vedenia vzdialení len na modlitbu.8
Po druhé, podporučík Blair Pána nežiadal o to, aby jeho problém jednoducho vyriešil. Pýtal sa, čo má on sám urobiť, aby bol súčasťou riešenia. Podobne sa aj my môžeme pýtať: „ Pane, čo mám robiť, aby som bol súčasťou riešenia?“ Aby sme namiesto toho v modlitbe len vymenovali svoje problémy a žiadali Pána, aby ich vyriešil, mali by sme sa aktívnejšie usilovať o to, aby sme obdržali Pánovu pomoc a zároveň by sme sa mali zaviazať, že budeme jednať v súlade s vedením Ducha.
V príbehu podporučíka Blaira sa skrýva ešte tretie dôležité ponaučenie. Dokázal by sa modliť s takou pokojnou istotou, pokiaľ by vedenie Ducha neobdržal už predtým? Príchod tajfúnu nie je vhodným okamihom na oprášenie daru Ducha Svätého a na zisťovanie toho, ako ho používať. Tento mladý muž sa očividne riadil vzorom, ktorý už predtým veľakrát využil, vrátane doby, kedy slúžil ako misionár na plný úväzok. Ducha Svätého potrebujeme ako svojho sprievodcu v pokojných vodách, aby sme Jeho hlas poznali bez akýchkoľvek pochybností aj v tej najzúrivejšej búrke.
Niekto si môže myslieť, že by sme nemali očakávať každodenné vedenie Ducha, pretože nie je vhodné, [aby Boh] prikazoval vo všetkých veciach, aby sme sa nestali nedbalými služobníkmi.9 Tento verš bol však daný niekoľkým prvým misionárom, ktorí žiadali Josepha Smitha o zjavenie, ktoré mali obdržať sami. V predchádzajúcom verši im Pán povedal, aby sa vydali do misijného poľa, ako sa medzi sebou a Ním poradia.10
Títo misionári žiadali konkrétne zjavenie ohľadom svojich cestovných plánov. Doteraz sa nenaučili vyhľadávať v osobných záležitostiach vlastné vedenie. Pán tento postoj nazval tým, čím je: lenivosťou. Prví členovia Cirkvi možno boli takí nadšení z toho, že majú pravého proroka, že im hrozilo, že sa nenaučia získavať zjavenie sami pre seba. Byť duchovne sebestačnými znamená počuť Pánov hlas skrze Jeho Ducha v osobnom živote.
Alma radil svojmu synovi, aby sa radil „s Pánom vo všetkom konaní svojom“11. Takýto život – ktorý často nazývame „životom podľa Ducha“ – je veľkou výsadou. Prináša pocit pokoja a istoty, a tiež ovocie Ducha, akým je napríklad láska, radosť či pokoj.12
Schopnosť podporučíka Blaira získavať zjavenie zachránila jeho aj ostatných na lodi pred zúriacou búrkou. V dnešnej dobe zúria iné búrky. Podobenstvo o strome života z Knihy Mormonovej13 je pôsobivým symbolom toho, ako v takom svete dosiahnuť duchovné bezpečie. Tento sen hovorí o tom, ako sa náhle objavujú hmly temnoty, aby členom Cirkvi kráčajúcim po ceste späť k Bohu priniesli duchovnú záhubu.14
Keď o tomto obraze premýšľam, vidím v mysli davy ľudí, ktorí kráčajú po onej ceste, niektorí sa pevne držia tyče, ale mnohí ďalší jednoducho len nasledujú kroky ľudí pred sebou. Ten druhý prístup si nežiada veľa premýšľania ani námahy. Jednoducho len robíte to, čo robia druhí, a myslíte si to, čo si myslia oni. Za slnečného počasia to funguje dobre. Ale búrky klamu a hmly nepravdy sa objavujú bez varovania. V takých situáciách je oboznámenosť s hlasom Ducha Svätého otázkou duchovného života a smrti.
Nefi nám dal mocný sľub, že „tí, ktorí budú počúvať slovo Božie a budú sa ho pevne držať, nikdy nezahynú; ani pokušenia a ohnivé šípy protivníka ich nemôžu premôcť k slepote a zviesť k zničeniu“15.
Nestačí len nasledovať kroky ľudí, ktorí sú na ceste pred vami. Nemôžem len robiť to, čo robia ostatní a myslieť si to, čo si myslia oni; musíme žiť tak, aby sme sami získavali vedenie. Musíme sa každý jeden držať železnej tyče. Potom budeme môcť predstúpiť pred Pána s pokorným sebavedomím a budeme vedieť, že nás povedie za ruku a dá nám odpovede na naše modlitby.16 V mene Ježiša Krista, amen.