Inšpirovaná služba s mocou a právomocou Božou

Moji milovaní bratia, ďakujem vám za vašu oddanosť Pánovi a Jeho svätému dielu. Byť s vami je skutočná radosť. Ako nové Prvé predsedníctvo vám ďakujeme za modlitby a podporu. Sme vďační za to, ako žijete, a za vašu službu Pánovi. Vaša oddanosť povinnostiam a nesebecká služba sú práve také dôležité vo vašom povolaní ako v tom našom. V rámci celoživotnej služby v tejto Cirkvi som sa naučil, že skutočne nezáleží na tom, kde človek slúži. Pánovi najviac záleží na tom, ako človek slúži.

Chcel by som vyjadriť hlbokú vďačnosť za prezidenta Thomasa S. Monsona, ktorý mi bol príkladom viac než 50 rokov. A k jeho radcom, prezidentovi Henrymu B. Eyringovi a prezidentovi Dieterovi F. Uchtdorfovi, cítim hlboký obdiv. Chválim ich za ich službu Pánovi a Jeho prorokom. Obaja títo oddaní služobníci obdržali nové poverenia. Aj naďalej slúžia s elánom a oddanosťou. Obom vzdávam hold a mám ich rád.

Slúžiť v Pánovej pravej a živej Cirkvi s Jeho právomocou a mocou je výnimočným požehnaním. Znovuzriadenie kňazstva Božieho, vrátane kľúčov kňazstva, otvára Svätým neskorších dní, ktorí sú toho hodní, možnosť získať najväčšie zo všetkých duchovných požehnaní. Sme svedkami toho, ako tieto požehnania prúdia k ženám, mužom a deťom po celom svete.

Vidíme verné ženy, ktoré rozumejú moci, ktorá je nedeliteľnou súčasťou ich povolaní a obdarovania a aj ďalších chrámových obradov. Tieto ženy vedia ako privolávať moci nebies, aby chránili a posilňovali svojho manžela, deti a ďalšie blízke osoby. Sú to ženy, ktoré oplývajú duchovnou silou a vedú, učia a neohrozene slúžia vo svojich povolaniach s mocou a právomocou Božou!¹ Som za ne veľmi vďačný!

Rovnako tak vidíme verných mužov a z ich života je očividné, že sú hodní výsad, ktoré môžu ako držitelia kňazstva získať. Vedú a slúžia skrze obete podľa Pánovho spôsobu s láskou, láskavosťou a trpezlivosťou. Žehnajú druhým, vedú ich, chránia a posilňujú mocou kňazstva, ktorého sú držitelia. Sú zdrojom zázrakov pre tých, ktorým slúžia, a pritom ochraňujú svoje vlastné manželstvá a rodinu. Vyhýbajú sa zlu a sú mocnými staršími v Izraeli.² Som za nich veľmi vďačný!

Mohol by som ale teraz vyjadriť určitú obavu? Ide o toto: Príliš veľa našich bratov a sestier úplne nechápe koncepciu kňazskej moci a právomoci. Konajú tak, akoby skôr chceli uspokojovať svoje vlastné sebecké túžby a chúťky, namiesto toho, aby používali túto moc Božiu na žehnanie Jeho deťom.

Obávam sa, že príliš veľa našich bratov a sestier nechápe výsady, z ktorých by sa mohli tešiť.³ Niektorí z našich bratov napríklad konajú tak, akoby nechápali, čo je to kňazstvo a čo im umožňuje robiť. Dovoľte mi uviesť niekoľko konkrétnych príkladov.

Nedávno som sa zúčastnil zhromaždenia sviatosti, na ktorom malo novonarodené bábätko dostať meno a požehnanie od svojho otca. Mladý otec držal milovanú dcérku v náručí, dal jej meno, a potom predniesol nádhernú modlitbu. Ale nedal dieťaťu požehnanie. To krásne dievčatko dostalo meno, ale žiadne požehnanie! Tento drahý starší nepoznal rozdiel medzi modlitbou a kňazským požehnaním. Vďaka svojej kňazskej právomoci a moci mohol svojmu dieťaťu požehnať, ale neurobil to. Pomyslel som si: „Aká zmarená príležitosť!“

Dovoľte mi uviesť ďalšie príklady. Vieme o bratoch, ktorí ustanovujú sestry ako vedúce a učiteľky Primáriek, Mladých žien alebo Združenia pomoci, ale zabudnú ich požehnať – požehnať ich mocou napĺňať svoje povolania. Dostávajú od nich len nabádania a pokyny. Vieme o spôsobilom otcovi, od ktorého jeho manželka a deti nedostávajú kňazské požehnania, keď je to presne to, čo potrebujú. Kňazská moc bola znovuzriadená na tejto zemi a napriek tomu príliš veľa bratov a sestier prechádza v živote strašnými skúškami bez toho, aby niekedy dostali pravé kňazské požehnanie. Aká tragédia! Tragédia, ktorú môžeme odstrániť.

Bratia, sme držiteľmi svätého kňazstva Božieho! Máme Jeho právomoc žehnať Jeho ľud. Len premýšľajte o pozoruhodnom uistení, ktoré nám Pán dal, keď povedal: Komukoľvek požehnáte, toho ja požehnám.⁴ Máme výsadu jednať v mene Ježiša Krista, aby sme žehnali Božím deťom v súlade s Jeho vôľou. Prezidenti kolov a biskupi, uistite sa, prosím, aby každý člen každého kvóra pod vaším správcovstvom chápal, ako udeliť kňazské požehnanie – vrátane osobnej spôsobilosti a duchovnej prípravy, ktoré sú potrebné k tomu, aby sa človek mohol v plnej miere dovolávať moci Božej.⁵

Všetci bratia, ktorí ste držiteľmi kňazstva, vyzývam vás, aby ste inšpirovali členov, aby dodržiavali svoje zmluvy, postili sa a modlili, študovali písma, uctievali Boha v chráme a slúžili s vierou ako muži a ženy Božie. Môžeme všetkým pomáhať, aby okom viery uzreli, že vďaka poslušnosti a spravodlivosti priľnú tesnejšie k Ježišovi Kristovi, budú sa môcť tešiť zo spoločenstva Ducha Svätého a zažívať v živote radosť!

Charakteristickým rysom Pánovej pravej a živej Cirkvi bude vždy organizované, riadené úsilie slúžiť jednotlivým deťom Božím a ich rodinám.⁶ A pretože je to Jeho Cirkev, budeme my ako Jeho služobníci slúžiť jednotlivcovi, práve tak, ako to činil On.⁷ Budeme slúžiť v Jeho mene s Jeho mocou a právomocou a s Jeho láskyplnom dobrotou.

Jeden zážitok, ktorý som mal pred viac ako 60 rokmi v Bostone, ma naučil, aká mocná môže byť výsada vykonávať inšpirovanú službu individuálne. Pôsobil som vtedy ako chirurg na praxi v Massachusettskej všeobecnej nemocnici – slúžil som každý deň, každý druhý deň nočnú a každý druhý víkend. Na manželku, naše štyri deti a cirkevnú činnosť som mal málo času. Aj napriek tomu ma prezident pobočky poveril, aby som navštevoval Wilbura a Leonoru Coxovcov u nich doma, pričom dúfal, že brat Cox by mohol začať byť znova aktívny v Cirkvi. On a Leonora boli kedysi spečatení v chráme.⁸ Aj napriek tomu sa Wilbur do diania v Cirkvi nezapájal už veľa rokov.

Išli sme s mojím spoločníkom k nim domov. Keď sme vstúpili, sestra Coxová nás vrúcne privítala⁹, ale brat Cox náhle odišiel do vedľajšej miestnosti a zavrel za sebou dvere.

Išiel som k tým zatvoreným dverám a zaklopal som. Po chvíli som začul tlmené: „Vstúpte.“ Otvoril som dvere a uvidel som brata Coxa, ako sedí za veľkým množstvom vybavenia pre rádioamatérov. V onej malej izbičke si zapaľoval cigaru. Bolo evidentné, že moja návšteva nie je príliš vítaná.

S úžasom som si obzeral izbu a povedal som: „Brat Cox, vždy som sa chcel naučiť niečo viac o práci rádioamatéra. Boli by ste ochotný niečo ma o tom naučiť? Je mi ľúto, že dnes večer nemôžem zostať dlho, ale mohol by som prísť inokedy?“

Na okamih zaváhal, ale potom prikývol. To bol začiatok, z ktorého sa vyvinulo úžasné priateľstvo. Prišiel som znova a on ma učil. Začal som ho mať rád a vážiť si ho. Počas nasledujúcich návštev vyšlo najavo, aký skvelý je to človek. Stali sme sa veľmi dobrými priateľmi a to isté platí o našich drahých večných spoločníčkach. Potom, po nejakom čase sa naša rodina odsťahovala. O Coxovcov sa naďalej starali miestni vedúci.¹⁰

Asi za osem rokov po onej prvej návšteve vznikol kôl Boston.¹¹ Uhádnete, kto sa stal prvým prezidentom tohto kolu? Áno! Brat Cox! Počas nasledujúcich rokov slúžil tiež ako prezident misie a prezident chrámu.

Po rokoch som ako člen Kvóra Dvanástich obdržal poverenie vytvoriť nový kôl v okrese Sanpete v Utahu. Počas zvyčajných pohovorov ma príjemne prekvapilo stretnutie s mojím drahým priateľom bratom Coxom! Pocítil som inšpiráciu povolať ho za nového patriarchu kolu. Potom, čo som ho vysvätil, sme sa s plačom objali. Ľudia v miestnosti sa divili, prečo tí dvaja dospelí muži ronia slzy. Ale my sme vedeli. A vedela to aj sestra Coxová. Boli to slzy radosti! Ticho sme spomínali nad neuveriteľnou cestou lásky a pokánia, ktorá začala pred viac ako 30 rokmi, raz večer u Coxovcov doma.

Tento príbeh sa tu ešte nekončí. Rodina brata a sestry Coxovcov sa rozrástla o tri deti, dvadsať vnúčat a päťdesiatštyri pravnúčat. K tomu pripočítajme ich vplyv na stovky misionárov, na ďalšie tisíce ľudí v chráme a na stovky ďalších, ktorí z rúk Wilbura Coxa obdržali patriarchálne požehnanie. Jeho a Leonorin vplyv budú v rámci reťazovej reakcie cítiť mnohé generácie po celom svete.

Zážitky ako je tento, ktorý sa týka Wilbura a Leonory Coxovcov, sa v tejto Cirkvi dejú každý týždeň – a snáď aj každý deň. Oddaní služobníci Pána Ježiša Krista konajú Jeho dielo, a to s Jeho mocou a právomocou.

Bratia, existujú dvere, ktoré môžeme otvoriť, kňazské požehnania, ktoré môžeme udeliť, srdcia, ktoré môžeme uzdraviť, bremená, ktoré môžeme uľahčiť, svedectvá, ktoré môžeme posilniť, životy, ktoré môžeme zachrániť a radosť, ktorú môžeme priniesť do domovov Svätých neskorších dní – a to všetko vďaka tomu, že držíme kňazstvo Božie. Sme muži, ktorí boli „povolávaní a pripravovaní od založenia sveta podľa vedomosti Božej na základe nesmiernej viery“, aby konali toto dielo.¹²

Dnes večer vás vyzývam k tomu, aby ste so mnou doslova povstali v našom úžasnom večnom bratstve. Keď zaznie označenie vášho úradu v kňazstve, vstaňte, prosím, a zostaňte stáť. Diakoni, prosím, vstaňte! Učitelia, vstaňte! Kňazi! Biskupi! Starší! Vysokí kňazi! Patriarchovia! Sedemdesiatnici! Apoštoli!

Teraz, bratia, zostaňte prosím stáť a pridajte sa k nášmu zboru pri speve všetkých troch slôh piesne: „Rise Up, O Men of God“ [Povstaňte, ó muži Boží].¹³ Zatiaľ čo budete spievať, premýšľajte o svojej povinnosti ako Božia mocná armáda, že máte pomôcť svetu pripraviť sa na druhý príchod Pána. Toto je naša povinnosť. Je to naša výsada. O tom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.