Pokánie je vždy pozitívne

Príliš často premýšľame o pokání ako o niečom bezútešnom a depresívnom. Ale Boží plán je plánom šťastia, nie plánom nešťastia! Pokánie je povzbudzujúce a zušľachťujúce. Je to hriech, čo prináša nešťastie.² Pokánie je naša úniková cesta! Ako vysvetlil Starší D. Todd Christofferson: „Bez pokánia neexistuje žiadny pokrok v živote. … Iba skrze pokánie znova získame prístup k zmiernej milosti Ježiša Krista a k spáse. Pokánie … nás posúva k slobode, sebadôvere a pokoju.“³ Moje posolstvo pre všetkých – ale najmä pre mládež – je, že pokánie je vždy pozitívne.

Keď hovoríme o pokání, nehovoríme len o snahe o sebazdokonalenie. Skutočné pokánie je viac než to – je inšpirované vierou v Pána Ježiša Krista a v Jeho moc odpustiť naše hriechy. Ako nás učil Starší Dale G. Renlund: „Bez Vykupiteľa sa … pokánie … stáva len úbohou zmenou správania sa.“⁴ Môžeme sa pokúsiť zmeniť svoje správanie sami, ale iba Spasiteľ môže odstrániť naše škvrny a uľahčiť nám bremená, umožniac nám tak, aby sme pokračovali na ceste poslušnosti so sebadôverou a silou. Radosť z pokánia je viac než radosť zo žitia počestného života. Je to radosť z odpustenia, z toho, že sme opäť čistí a z toho, že sa približujeme k Bohu. Keď raz zakúsite túto radosť, nič ju nemôže nahradiť.

Skutočné pokánie nás inšpiruje, aby sme si z poslušnosti vytvorili záväzok – zmluvu, začínajúcu krstom a obnovovanú každý týždeň pri Večeri Pánovej, sviatosti. Potom obdržíme prísľub, že môžeme „vždy mať jeho Ducha, aby bol s [nami]“⁵, so všetkou radosťou a pokojom, ktoré prichádzajú z Jeho neustáleho spoločenstva. Toto je ovocie pokánia a toto je to, čo činí pokánie radostným!

Mám rád podobenstvo o márnotratnom synovi.⁶ Na onom okamihu, keď márnotratný syn „vstúpil do seba“ je niečo dojemné. Keď sedel v prasacom chlieve a „žiadal si môcť naplniť svoje brucho odpadkami“, konečne si uvedomil, že nepremárnil len dedičstvo svojho otca, ale tiež svoj vlastný život. S vierou, že by jeho otec možno prijal späť – ak nie ako syna, tak aspoň ako sluhu – rozhodol sa, že nechá svoju vzdornú minulosť za sebou a že pôjde domov.

Často som premýšľal o synovej dlhej ceste domov. Boli na nej okamihy, kedy váhal a premýšľal: „Ako ma otec prijme?“ Možno sa dokonca obrátil a šiel niekoľko krokov naspäť ku sviniam. Predstavte si, aký by bol tento príbeh iný, ak by to vzdal. Ale viera mu pomohla kráčať ďalej a viera pomohla jeho otcovi, aby ho vyzeral a trpezlivo čakal, až kým napokon:

„Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho.

„A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden volať sa tvojím synom.

Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; …

Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa.“

Bratia a sestry, všetci sme márnotratníci. Všetci musíme „vstúpiť do seba“ – zvyčajne viac než raz – a vybrať si cestu, ktoré vedie späť domov. Je to rozhodnutie, ktoré činíme každý deň po celý náš život.

Často si spájame pokánie s ťažkými hriechmi, ktoré si vyžadujú „mocnú zmenu“⁷. Ale pokánie je pre každého – tých, ktorí „odpadli na zakázané cesty a stratili sa“⁸, ako aj tých, ktorí „vstúpili na túto tesnú a úzku cestu“ a teraz sa potrebujú „tlačiť vpred“⁹. Pokánie nás vráti na správnu cestu a udrží nás na nej. Je pre tých, ktorí práve začínajú veriť, tých, ktorí stále veria a tých, ktorí musia začať veriť opäť. Starší David A. Bednar učil: „Väčšina z nás jasne chápe, že uzmierenie je pre hriešnikov. Nie som si ale istý, či vieme a chápeme, že uzmierenie je určené tiež pre svätých – pre dobrých mužov a ženy, ktorí sú poslušní, spôsobilí … a ktorí sa snažia stať sa lepšími.“¹⁰

Nedávno som navštívil misionárske tréningové stredisko, keď tam dorazila skupina úplne nových misionárov. Bol som hlboko pohnutý, keď som ich sledoval a všimol som si svetlo v ich očiach. Zdali sa takí bystrí a šťastní a nadšení. Potom mi napadlo: „Zakúsili vieru k pokániu. Preto sú naplnení radosťou a nádejou.“

Nemyslím si, že to znamená, že všetci v minulosti spáchali závažný priestupok, ale myslím si, že vedeli ako činiť pokánie; naučili sa, že pokánie je pozitívne; a boli pripravení a dychtiví deliť sa o toto radostné posolstvo so svetom.

Toto sa stáva, keď cítime radosť z pokánia. Zvážte Enóšov príklad. Zažil vlastný okamih, keď „vstúpil do seba“ a potom, čo „bola vina jeho zotretá“, jeho srdce sa okamžite obrátilo k blahu ostatných. Enóš strávil zvyšok svojho života tým, že vyzýval ľudí, aby činili pokánie a „radoval … sa z neho viac než zo sveta.“¹¹ Pokánie robí presne toto; obracia naše srdce k nášmu blížnemu, pretože vieme, že radosť, ktorú cítime je pre každého.

Mám priateľa, ktorý vyrastal v menej aktívnej rodine Svätých neskorších dní. Keď bol mladým dospelým, tiež „vstúpil do seba“ a rozhodol sa, že sa pripraví na misu.

Stal sa excelentným misionárom. V jeho posledný deň pred návratom domov s ním mal misijný prezident pohovor a požiadal ho, aby vydal svedectvo. Učinil tak, a po uslzenom objatí prezident povedal: „Starší, mohli by ste o pár mesiacov zabudnúť alebo zaprieť všetko, o čom ste práve svedčili, ak nebudete pokračovať v činení vecí, ktoré prvé vybudovali vaše svedectvo.“

Môj priateľ mi neskôr povedal, že odkedy sa vrátil z misie, každý deň sa modlí a číta písma. To, že je neustále „vyživovaný dobrým slovom Božím“ ho udržiava „na správnej ceste“.¹²

Vy, ktorí sa pripravujete na misiu na plný úväzok a tí, ktorí sa vraciate, píšte si! Nestačí len získať svedectvo; musíte ho udržiavať a posilňovať. Ako vie každý misionár, ak prestanete na bicykli šliapať do pedálov, spadnete, a ak prestanete vyživovať svoje svedectvo, zoslabne. Táto istá zásada platí pre pokánie – je to celoživotné úsilie, nielen jednorazová životná skúsenosť.

Všetkým, ktorí hľadajú odpustenie – mládeži, mladým slobodným dospelým, rodičom, starým rodičom, a áno, dokonca aj prastarým rodičom – vyzývam vás, aby ste prišli domov. Teraz je čas začať. Neodkladajte deň pokánia svojho.¹³

Potom, keď už učiníte toto rozhodnutie, držte sa na ceste. Náš Otec čaká a túži vás prijať. Jeho ruky sú k vám natiahnuté „po celý deň“¹⁴. Odmena je hodná vášho úsilia.

Spomeňte si na slová Nefiho: „A preto, musíte sa tlačiť vpred so stálosťou v Kristovi, majúc dokonalý jas nádeje a lásku k Bohu, a ku všetkým ľuďom. A preto, ak sa budete tlačiť vpred, hodujúc na slove Kristovom, a vytrváte až do konca, hľa, tak hovorí Otec: Budete mať život večný.“¹⁵

Niekedy sa cesta zdá dlhá – napokon, je to cesta k večnému životu. Ale môže to byť radostná cesta, ak po nej kráčame s vierou v Ježiša Krista a nádejou v Jeho uzmierenie. Svedčím, že v ten okamih, keď sa vydáme po ceste pokánia, pozývame do svojho života Spasiteľovu vykupujúcu moc. Táto moc upevní naše nohy, rozšíri naše videnie a prehĺbi naše rozhodnutie kráčať vpred, krok za krokom, až do toho slávneho dňa, kedy sa konečne vrátime do nášho nebeského domova a vypočujeme si nášho Otca v Nebi, ako nám hovorí: „Správne.“¹⁶ V mene Ježiša Krista, amen.